Osedlajte si osud

Máte pocit, že vás bije osud?

Niektorí ľudia len čakajú, čo prúd života prinesie.

Niektorí čakajú, že sa dostanú na zoznam tých, čo môžu byť povolaní.

Niektorí zas dúfajú, že budú vyvolení.

Zaželajme im teda veľa šťastia; ale ako realisti vieme, že takých môžeme začať ľutovať už teraz.

xxx

Vy to urobte inak. Nečakajte a urobte vlastnú voľbu!

Položte si otázku, po čom ste vždy túžili. Potom začnite robiť akokoľvek malú vec, ktorá vás k tomu priblíži. Nemusíte čakať na Nový rok.

Urobte aspoň kúštik. 

Dnes.

xxx

Úspešný rok 2011 plný slnka

želá

Pali Timko

Najhoršia zrada

Posledných 18 rokov som strávil ako učiteľ manažérov. Hovoril som k tisícom ľudí o tom, ako zlepšiť fungovanie organizácií a snažil som sa zlepšiť život šéfom a ich zamestnancom. Aby to bolo možné, musel som sa aj ja celý čas učiť. Zistil som, že ZVEDAVOSŤ je nesmierna hybná sila.

Chcel som sa niečo dozvedieť; a chcel som sa o tie vedomosti a skúsenosti podeliť. Skúmať veci je zaujímavé už samo o sebe, ale definitívna radosť prichádza až vtedy, keď tú múdrosť dáte ďalej.

Po x rokoch som si však uvedomil, že navštevujem firmy a hovorím opakovane o tých istých základoch. Keďže niektoré chyby manažérov sa podobajú ako vajce vajcu, musel by som ešte ďalších 100 rokov chodiť po firmách a naprávať tam chyby. Keby som ďalších 50 rokov prednášal, aj tak by som zasiahol len zlomok publika, ktoré potrebuje takéto veci počuť.

Poškrabal som sa za uchom a začal uvažovať nad tým, ako to robiť efektívnejšie a prišiel som k záveru, že musím začať používať prostriedky masovej komunikácie. Približne pred rokom som začal ostýchavo písať tento blog a dnes konštatujem, že ho čítalo viacej ľudí, ako som kedy vyškolil na seminároch. Začal som nahrávať svoje prednášky na video, publikovať ich, ale postupne som pochopil, že to bude vyžadovať viac, ako len postaviť kameru na statív a stlačiť gombík nahrávania.

Za rok som musel nasať viacej dát o robení filmov, zvuku, optike, scenároch, ako by sa zmestilo do bežného vysokoškolského štúdia. Stále som v tejto oblasti iba zelenáč, ale už vidím svetlo na konci tunela. Aj naďalej budem prednášať, lebo mať pred sebou živých ľudí, ktorí sa pýtajú je niečo, čo sa nedá ničím celkom nahradiť, ale ak robím film, tak vnímam za kamerou tisícky ľudí, ktoí by sa mohli pozerať, predvídam ich reakcie a rozprávam im príbeh, z ktorého sa majú poučiť.

Robením filmov si zároveň plním sen, ktorý nosím v sebe od detstva. Vždy som chcel byť rozprávačom príbehov a asi niet rozsiahlejšieho publika, ako sú diváci filmov. Rozprávať o manažmente sa možno zdá byť suchárske, ale v skutočnosti nie je. Vo firmách sú živí ľudia, sú to bytosti, ktoré sa snažia lepšie prežívať a ich práca je dôležitá. Zvádzajú každodenný boj so svojimi slabosťami, nepriazňou osudu. Ich život je reálny, plný emócií a treba im pomôcť.

Snažím sa nielen hovoriť odborné veci, ale zároveň inšpirovať. Veď každý človek by mal splniť svoje sny a urobiť zo svojho života umelecké dielo.

Váš život je niečo, na čo sa raz pozriete späť a želám každému, aby to čo uvidí, bolo niečo, čo stálo za to. Starajte sa, aby to bol boj za dobrú vec, užitočne strávený čas, aby obdobia námahy nakoniec vystriedala radosť a vykročenie za novými cieľmi. Len na ceste za dobrými cieľmi budete cítiť šťastie. Nie každý z vás bude niekoho viesť, tak sa aspoň pridajte k niekomu, kto vedie vás a budete mu dôverovať.

Nikdy by ste nemali zmenšovať svoje sny a potenciál. Vy nie. Okolo vás bude kopa iných ľudí, ktorí sa cítia povolaní hovoriť vám, čo všetko nemôžete a na čo nemáte. Stretnete sa s ľuďmi, ktorí vám budú hovoriť, čo všetko ste urobili zle. Možno vás aj niekto zrazí k zemi, ale váš údel vás vyzýva, aby ste opať vstali a opäť kráčali za svojím cieľom.

Neustále sa učte, zaujímajte sa a dávajte. Stanovte si ciele a choďte za nimi. Nedajte sa odradiť. Vždy sa dá znova vstať a kráčať za cieľmi.

Vzdať sa svojich cieľov je najhoršia zrada, akej sa môžete dopustiť.

Test finančného zdravia firmy

Ak pôjdete k lekárovi na vyšetrenie, je takmer isté, že bude merať váš pulz, vypočuje si srdce a odmeria tlak. Inak povedané, bude sa zaoberať vaším krvným obehom. To je logické, veď problémy s krvným obehom vás rýchlo úplne vyradia z aktívneho života, či pošlú rovno do večných lovíšť.

Podobné to je aj vo firme. Tam však nehovoríme o krvi, ale o peniazoch. Samozrejme, ak budete ponúkať niečo užitočné a ľudia to ocenia, potom sa až tak veľmi o finančné toky nemusíte obávať, ale zle zorganizované financie môžu byť smrteľnou chorobou, ak v predaji a dodávkach čo len trochu zakopnete, o vplyve svetových kríz ani nehovoriac.

Vyšetrenie si môžete urobiť aj sami, stačí si položiť pár otázok. Stalo sa vám aspoň raz za posledných 12 mesiacov niečo z tohto zoznamu?


1. Nejaký veriteľ opakovane volal, že ste po splatnosti.
2. Vaša ekonómka vám prišla oznámiť, že ak zaplatíte DPH, tak vám nezostane dosť na výplaty.
3. Naozaj sa stalo, že ste nemali na vyplatenie miezd/DPH.
4. Nemali ste na zaplatenie odvodov.

Teraz otázky z trochu inej oblasti:
5. Chcete urobiť väčšiu investíciu. Viete koľko máte v danom okamihu voľných peňazí?
6. Keď poviete ekonómke, aby vám prezradila, koľko máte na účtoch voľných peňazí, ako dlho jej trvá, kým dostanete odpoveď?
7. Keby ste chceli investíciu rozložiť na splátky, koľko mesačne by to bolo, aby ste tým neohrozili svoju firmu?

Ešte posledná oblasť:
8. Ako často sa musíte zaoberať schvaľovaním výdavkov? Koľko krát do týždňa niekto dranká o peniaze, aby ste schválili výdaj?
9. Stáva sa občas, že do firmy príde faktúra a vy netušíte, kto schválil podobný výdaj?

Ak sa u vás vyskytlo čokoľvek z vyššie uvedeného, potom patríte do rizikovej skupiny. Ak sa vyskytuje u vás viacero príznakov, potom už hovoríme o chorobe. Najčastejšie má tieto príčiny:

a) Neviete o organizovaní financií vo firme dosť
b) Spoliehate sa na ekonómov, že oni vedia za vás lepšie
c) Nechcete vidieť tvrdú pravdu
d) Kombinácia a,b,c

Je najvyšší čas, niečo s tým urobiť.

Pomoc za peniaze ?

Prečo si verejnosť často myslí, že podnikatelia sú hrabivci a mamonári? Prečo sa úspech manažérov meria najčastejšie peniazmi? Prečo je na tomto svete taká obrovská snaha získať peniaze?

Peniaze, to je taká zvláštna vec. Veľa ľudí po nich túži. Prečo?

Lebo predstavujú slobodu a možnosť voľby. Predstavujú energiu. Túžiť po peniazoch je samozrejme hlúposť, až to mraky brzdí. Je to podobné, ako keby šofér túžil iba po benzíne. V skutočnosti šofér nechce benzín, ale chcel by byť v cieli svojej cesty, chcel by mať možnosť jazdiť kamkoľvek a to mu umožňuje plná nádrž.

Normálny človek netúži po peniazoch, ale po veciach, ktoré za ne môže kúpiť. Ak má plnú peňaženku, môže si dopriať veci, ktoré potrebuje pre prosté prežitie, ale aj luxus, cestovanie a pôžitky.

Je správne chcieť veľa peňazí? Nuž, závisí to od toho, čo s nimi chcete spraviť. Na stránkach tohto blogu sme už veľa krát preberali, že človek je šťastný vtedy, ak je užitočný pre druhých. Asi by ste sa strašne čudovali, keby ktosi tvrdil, že blahoslavená Matka Tereza bola hrabivá. Nielenže by ste sa čudovali, ale podobné tvrdenie by vo vás priam vyvolalo hnev. Pritom Matka Tereza po tom, čo obdržala Nobelovu cenu požiadala, aby sa nekonal obvyklý banket, ale aby všetky peniaze venovali na podporu bedárov v Kalkate. Nedopriala hosťom obed, nezaváhala a urobila všetko preto, aby sa peňazí zmocnila (priam ich zhrabla) a použila na zlepšenie života biednych ľudí. Toto jej nikto nikdy nebude mať za zlé, naopak, jej príbeh je inšpiráciou pre mnohých ľudí.

Akákoľvek organizácia je povinná dosiahnuť istý blahobyt, alebo povedzme to takto - finančnú silu. Slúžiť dokáže len vtedy, ak dokáže pokrývať svoje náklady, zaplatiť kvalitný personál a vybudovať svoje postavenie. Propagácia tiež stojí nemalé peniaze.

Preto manažment, keď už raz má slušný a etický produkt, musí pracovať veľmi dôsledne na tom, aby sa zarábalo veľa peňazí. Šéfom môže byť v podstate jedno, že ich ktosi obviní z hrabivosti, za predpokladu, že v prvom rade sa budú snažiť podporiť stabilitu, moc a dlhovekosť vlastnej organizácie. Ak niekto predáva mačacie zlato a bude na tom zarábať, tak samozrejme spustí veľký krik, ba až ohováračskú kampaň proti každému, kto začne predávať pravé zlato. Ak predávate pravé zlato, musíte sa snažiť dobre zarobiť, inak ten útok nemusíte prežiť.

Mýlia sa všetci tí, ktorí si myslia, že pomáhať možno iba zadarmo. To nie je možné. Výmena vždy musí byť. Ak niekto účinne pomáha, tak je priam povinný dbať aj o svoje vlastné prežitie. Šéf je povinný dbať o svoju efektivitu a musí si vytvoriť podmienky pre svoju prácu, čo obnáša napríklad primerané auto, pohodlie a obslužný personál.

Šťastie si človek nekúpi, dá sa len a len odrobiť. Radosť nie je za peniaze, ani láska, vzťahy či akékoľvek hodnotné pocity. Dá sa dokonca povedať, že povrchní ľudia, ktorí nechápu základy života a naháňajú sa vyslovene za peniazmi, NEBUDÚ šťastní.

Peniaze sú však dôležité meradlo, lebo ukazuje, ako si niekoho váži verejnosť. Keby ste vyrábali špagety, tak množstvo utŕžených peňazí hovorí aj o tom, koľko radosti zažili vaši zákazníci s vidličkou v ruke. Ak robíte hudbu, peniaze tak trochu vypovedajú o zimomriavkach, ktoré chodia poslucháčom po chrbte pri niektorých skladbách. Ak robíte filmy, tak pokladničky v kinách do istej miery odrážajú slzy dojatia a pohnutie divákov na konci filmu.

Dobrý manažment sa snaží, aby organizácia zarábala tony peňazí. Je to meradlo užitočnosti v našej spoločnosti. Nečudujte sa, že sa ľudia pozerajú na tých, čo sú bez peňazí ako na zločincov.

Chudoba vyvoláva odsúdenie, bohatstvo závisť.

Zarábajte, zarábajte veľa peňazí. Len vtedy dokážete pomáhať ešte viacej.

Vianočný pozdrav ľuďom dobrej vôle

Tento list som pôvodne rozoslal mailom mojim priateľom na Vianoce v roku 2009. Rád by som sa s tým istým príbehom podelil aj s čitateľmi na mojom blogu teraz, v roku 2010 a opäť ho pripomínam v decembri 2011.

Milí priatelia,
 
býva mojím zvykom, že na Štedrý deň už zanechám zhon, nákupy a venujem čas myšlienkam a spomienkam na ľudí, ku ktorým mám blízko. Vianoce sú čas, ktorý tradične symbolizuje blízkosť rodiny, pohostinnosť domova a fakt, že na svete nie sme sami.

Na Vianoce dávame do okna svetielka ako symbol, že keby bola v našom okolí rodina v núdzi, mala by dvere otvorené, nie ako Mária s Jozefom, ktorí v Betleheme museli stráviť zimnú noc v maštali.
Včera som pracoval skoro do pol piatej ráno, lebo som chystal nový druh tréningu, ktorého základom sú videoprednášky. Kým sa súbory upravovali, mal som dlhšie obdobia čakania a tak som začal hľadať jeden prekrásny článok venovaný pohostinnosti. Keď som ho pred rokmi dostal e-mailom, plakal som od dojatia a chvíľu mi trvalo, kým som ho rozdýchal. Včera hlboko v noci sa mi ho konečne po rokoch podarilo objaviť, opäť som si pri ňom poplakal a rozhodol som sa, že ho v rámci vianočnej dobrej vôle preložím. Je to tak trochu môj darček duchovnej povahy vám všetkým.

Je to príbeh napísaný pilotom Delta Airlines, ktorý letel z Frankfurtu do Atlanty 11. septembra 2001 a niekde za polovicou Atlantiku nič netušiac o teroristických útokoch zažili piloti úplne nezvyčajný jav, keď centrum riadenia letovej prevádzky vyhlásilo, že všetky letiská v USA sú zatvorené a kapitán lietadla si má vybrať akékoľvek letisko mimo územia Spojených štátov a letieť v podstate kam chce. Podobné niečo letoví dispečeri prakticky nikdy nerobia. Ako sa príbeh vyvinie ďalej, to si už prečítajte priamo v článku. Je to však nádherný príklad pohostinstva, nezlomnosti dobrej vôle a výborne symbolizuje tento vianočný čas.

Želám teda všetkým priateľom pokojné a šťastné sviatky, nech je ich domov oázou pokoja a bezpečia. Nech dokážeme v ďalšom roku šíriť myšlienku priateľstva, porozumenia a slobody.

Váš,

Pali Timko

Príbeh posádky Delta Airlines

Leteli sme z Frankfurtu už asi 5 hodín nad severným Atlantikom a ja som podľa plánovaného rozvrhu odpočíval na lehátku určenom pre posádku. Náhle sa roztvorili závesy a dostal som príkaz sa okamžite vrátiť do kokpitu  a hlásiť sa u kapitána. Keď som sa tam dostal, ihneď som si všimol v tvárach celej posádky výraz typický pre krízové situácie. Kapitán mi podal vytlačenú správu. Rýchlo som ju prečítal o došlo mi, aká je závažná. Správa bola z Atlanty, kam smeroval náš let a jednoducho hovorila: „Všetky pristávacie dráhy v USA na kontinente aj vzdušný priestor sú zatvorené. Pristaňte ihneď ako sa dá, na najbližšom letisku podľa vlastnej voľby.“ Nuž, ak vám letecký dispečer hovorí, aby ste okamžite pristáli, ale neuvedie nijaké cieľové letisko, znamená to, že sa dobrovoľne vzdal kontroly nad lietadlom a odovzdáva ho do plnej moci kapitána.

Vedeli sme, že to je vážna situácia a potrebovali sme rýchlo nájsť nejakú pevnú zem, kde by sme mohli spočinúť. Rýchlo sme odhalili, že najbližšie letisko je 400 míľ od nás, museli by sme sa otočiť vpravo dozadu a letieť na Gander, ostrov pred New Foundlandom. Nasledovala krátka komunikácia s kanadským leteckým kontrolórom, potom ostrá pravá zákruta, ktorá nás naviedla na Gander, kde sme dostali povolenie pristáť. Až neskôr sme prišli na to, prečo nám schválil kanadský dispečer našu požiadavku letieť na Gander bez akéhokoľvek zaváhania. Naša posádka dostala pokyn pripraviť všetko na skoré pristátie. Kým sa toto dialo, dostali sme z Atlanty správu, ktorá hovorila o teroristickej aktivite v oblasti New Yorku. Našu palubnú posádku sme informovali, že letíme na Gander, a že treba pripraviť lietadlo na pristátie. O niekoľko minút neskôr som sa v kokpite dozvedel, že niekoľko našich lietadiel bolo unesených a narazilo do budov na viacerých miestach USA. Rozhodli sme sa, že musíme informovať pasažierov, no zatiaľ sme sa rozhodli KLAMAŤ a tvrdiť, že máme poruchu na palubných prístrojoch a musíme pristáť v Ganderi, kde všetko skontrolujeme. Sľúbili sme im ďalšie informácie až v Ganderi.

Mnohí pasažieri boli nespokojní, ale tak to už chodí. Asi 40 minút potom, čo začal tento príbeh, sme pristáli v Ganderi. Bolo tam už asi 20 lietadiel z celého sveta. Keď sme zarolovali na parkovacie miesto, kapitán urobil nasledovné vyhlásenie:

„Dámy a páni, asi sa čudujete, že tak veľa lietadiel okolo nás má tú istú poruchu prístrojov ako my. V skutočnosti sme sa tu ocitli pre veľmi závažné dôvody.“ Potom vysvetlil to málo čo vedel o situácii v Spojených štátoch. Bolo počuť, ako pasažieri zalapali po dychu a videli sme neveriace pohľady. Miestny čas v Ganderi bol 12:30 (11:00 na východnom pobreží USA). Kontrolná veža nám prikázala zostať v lietadle. Nikomu nedovolili opustiť lietadlo. Nikto z pozemného personálu sa nesmel priblížiť k lietadlu. Iba auto letiskovej polície nás občas pohľadom skontrolovalo a potom sa presunulo ďalej, okolo ostatných lietadiel.

Približne počas ďalšej hodiny sa vzdušné cesty nad severným Atlantikom vyprázdnili a len v samotnom Ganderi skončilo 53 lietadiel z celého sveta, z toho 27 letiacich pod americkou vlajkou. Povedali nám, že pasažierom všetkých lietadiel dovolia vystúpiť, ale po jednom a prednosť dostanú neamerické aerolínie. My sme dostali číslo 14 v poradovníku amerických strojov. Tiež nám trochu neisto povedali, že okolo 18:00 nám oznámia termín pre opustenie lietadla.

Medzičasom sme sa po prvý krát cez rádio dozvedeli, že lietadlá vleteli do budov World Trade Center v New Yorku a do Pentagonu vo Washingtone.

Ľudia sa pokúšali použiť svoje mobilné telefóny, ale neboli schopní sa pripojiť, kvôli odlišnému systému v Kanade. Niektorým sa to podarilo, ale dostali sa len k operátorom, ktorí spravidla povedali, že linky do USA sú buď blokované, alebo preťažené a majú skúsiť neskôr. Neskôr večer sme sa dozvedeli, že WTC Dvojičky sa zrútili a štvrté unesené lietadlo havarovalo. Teraz boli pasažieri šokovaní a emocionálne vyčerpaní, ale ostali pokojní, lebo sme ich žiadali, aby sa poobzerali okolo seba a uvideli, že v tej istej situácii sú aj ostatní. Okolo nás bolo 52 iných lietadiel s rovnakým osudom. Povedali sme, že teraz rozhoduje Kanadská vláda a sme jej vydaní na milosť či nemilosť.
O šiestej večer letisko Gander dodržalo slovo a oznámili nám, že sa dostaneme z lietadla až o 11:00 ďalší deň. To zobralo pasažierom poslednú nádej a jednoducho rezignovali. Akceptovali tieto správy bez veľkého šomrania a začali sa pripravovať na prenocovanie v lietadle.
Gander  prisľúbil akúkoľvek medicínsku pomoc podľa potreby, vodu a udržanie palubných záchodov v prevádzke. Skutočne dodržali slovo, našťastie sme počas noci nemali nijaký zdravotný problém. Mali sme tam mladú dámu v 33. týždni tehotenstva. O ňu sme sa SKUTOČNE dobre postarali. Noc sme prestáli bez komplikácií navzdory nepohodliu.

Okolo 10:30 dopoludnia 12. septembra sme dostali pokyn pripraviť sa na opustenie lietadla. Po boku lietadla sa objavil konvoj školských autobusov, pristavili schody k lietadlu a pasažierov vzali k terminálu na odbavenie. Našu posádku vzali do toho istého terminálu, ale mali sme ísť do inej sekcie, kde sme prešli cez imigračnú a colnú kontrolu a potom sme sa mali prihlásiť u Červeného kríža.
Keď sme sa oddelili od pasažierov, čakala nás karavána mikrobusov, ktorá nás odviezla do veľmi malého hotela v meste Gander. Netušili sme, kam umiestnia našich pasažierov.

Mesto Gander má 10.400 obyvateľov. Červený kríž nám povedal, že musia zvládnuť 10.500 cestujúcich zo všetkých lietadiel, ktoré boli nútené pristáť v Ganderi. Povedali nám, že máme relaxovať v hoteli a čakať na telefonát s výzvou na návrat na letisko, avšak poznamenali, že ten telefonát nemáme očakávať tak skoro.

Úplný rozsah teroru u nás doma sme pochopili, až keď sme prišli na hotel a zapli televízor, približne 24 hodín potom, čo všetko začalo. Medzičasom sme si vychutnávali pohostinnosť a prechádzky po meste. Ľudia boli voči nám veľmi priateľskí, oni jednoducho vedeli, že my sme „tí ľudia z lietadiel“. Všetci sme sa mali skvele, potom nás zavolali späť, 2 dni neskôr – 14.9. o 7:00 ráno.

Dostali sme sa na letisko 8:30, odlet bol 12:30 a v Atlante sme boli o pol piatej podvečer. (Gander má posunutý čas o 1,5 hodiny oproti východnému pobrežiu USA, áno(!), o hodinu a 30 minút). Ale to nie je to, o čom som chcel hovoriť.

To, čo nám rozprávali pasažieri, to bolo tak povznášajúce a neuveriteľné, že to snáď ani nemohlo prísť v lepšom čase. Zistili sme, že mesto Gander a dediny v okolí v okruhu 75 kilometrov zavreli stredné školy a sprístupnili aj haly, chaty a chalupy a akékoľvek miesta vhodné na zhromaždenie ľudí. Všetky tieto zariadenia premenili na masové ubytovacie zariadenia. Niekde boli rozkladacie postele, niekde matrace so spacákmi a vankúšmi. VŠETCI študenti stredných škôl sa prihlásili ako dobrovoľníci, aby sa starali o svojich „HOSTÍ“.

Našich 218 pasažierov skončilo v mestečku s názvom Lewisporte, asi 45 km od Ganderu. Ak ženy chceli byť v zariadení vyhradenom pre ženy, tak sa to zariadilo. Rodiny ubytovali spolu. Všetci starší pasažieri nedostali na výber a jednoducho ich prijali do rodín v súkromných domoch. Spomeňte si na tú mladú tehotnú ženu - tak tú ubytovali v súkromnom dome na ulici s nonstop lekárskou pohotovosťou.

Zubní lekári čakali len na zavolanie, sestričky a medici boli v pohotovosti a boli neustále k dispozícii priamo pri ubytovaných. Počas dňa mali pasažieri k dispozícii „poznávacie“ výlety. Niektorí ľudia išli na výjazdy na lodiach a člnoch po jazerách a prístavoch. Niektorí navštevovali miestne lesy. Miestne pekárne ostali otvorené a pre hostí neustále piekli čerstvý chlieb. Všetci obyvatelia varili jedlo a nosili ho do škôl pre tých, ktorí zostali tam. Iných vozili do miestnych jedální a reštaurácií podľa ich ľubovôle. Rozdávali sa žetóny na práčovne, lebo kufre zostali v lietadle. Inými slovami, akákoľvek potreba nešťastných cestovateľov bola uspokojená. Pasažieri plakali dojatím, keď nám hovorili svoje príbehy.

Po tom všetkom nás dopravili na letisko úplne načas a nikto nechýbal, ani nemeškal. Všetko to fungovalo vďaka Červenému krížu, ktorý mal presné informácie o tom, ktorá skupina potrebuje odísť a v akom čase. Úplne neuveriteľné.

Keď pasažieri prišli na palubu, bolo to, ako keby sa vracali z dovolenky. Každý poznal každého po mene. Podelili sa o príbehy z pobytu, navzájom sa presviedčali o tom, že kto sa mal lepšie. Z toho až rozum stál.

Náš let do Atlanty vyzeral ako školský výlet. Nás ako keby ani nepotrebovali. Pasažieri si vytvorili pevné vzťahy, tykali si navzájom, vymieňali si telefónne čísla, e-mailové adresy. A potom sa stala zvláštna vec. Jeden z našich cestujúcich z biznis triedy ma oslovil a požiadal ma, či by mohol osloviť ostatných pasažierov cez palubné reproduktory. Takéto niečo by sme za normálnych okolností nikdy, nikdy nedovolili. Ale teraz mi niečo nahováralo, že sa mu nemám stavať do cesty. Povedal som iba: „Samozrejme!“ Pán vzal mikrofón do rúk a pripomenul ľuďom na palube, cez čo sme prešli v posledných dňoch. Pripomenul im pohostinnosť, ktorú sme dostali od úplne cudzích ľudí. Ďalej povedal, že ide založiť nadáciu DELTA 15 (číslo nášho letu). Účelom nadácie bude zabezpečiť štipendiá pre študentov z mesta Lewisporte, aby sa mohli dostať na vysoké školy.

Požiadal o finančné dary akejkoľvek výšky od spolucestovateľov. Keď sa k nám vrátil papier, ktorý koloval lietadlom, boli na ňom mená, telefóne čísla, adresy a sumy, ktoré spolu predstavovali 14.500 amerických a 20.000 kanadských dolárov. Ukázalo sa, že pán, ktorý toto začal, bol lekár z Virgínie. Sľúbil, že vyzbiera dary a vykoná administratívne práce potrebné pre prideľovanie štipendií. Tiež povedal, že osloví aj spoločnosť Delta a požiada ju tiež o príspevok.

Prečo toto všetko?

Len preto, že nejakí ľudia na odľahlom mieste boli láskaví k cudzincom, ktorí im spadli na krk z neba. PREČO NIE?

Link na originálny článok 

Poznámka prekladateľa:
Je zvláštne, že ľudia prejavujú vrcholnú ľudskosť najmä v okamihoch krajného vypätia. Je jedno aké zlo zasiahne život ľudstva, vždy na to odpovedá prostý človek nezištnou pomocou a láskou, ktorej zlo nikdy neporozumie.

Americký básnik Robinson Jeffers napísal tento verš:

Sme ako olivy, až keď sme pod tlakom
Vydávame zo seba to najlepšie


Želám pokojné a požehnané Vianoce

Slušnosť

V tomto blogu často spomínam slušnosť a dobro. Hovorím o tom v prítomnom čase, nie ako o legende zo zabudnutej éry. Verím, že stále existujú dobré úmysly a túžba po dobrom živote, a slušní ľudia sú toho základom. Občas priam vnímam pochybnosť čitateľa, ako keby ktosi zdvihol obočie a chcel mi povedať: Skutočne tomu veríš? Nie si ty romantický rojko, ktorý sa narodil v nesprávnej dobe?

Moja odpoveď by znela asi takto:
Nie, nemýlim sa. Aj keď dnes žijeme v cynickej dobe a občas nás udalosti pokúšajú presvedčiť, že zlo sa zakráda okolo nás, aj tak je vo väčšine ľudí hlboko zakorenená túžba po dobrom a čestnom živote.

Nikdy sa nenechajte pomýliť hlasnými nadávkami. Nenávisť je možno hlučnejšia ako slušnosť, ale pravda sa nemeria silou hlasu a nedá sa o nej rozhodnúť ani hlasovaním.

Ak často hovorím o slušnosti a dobrotivosti, tak je to nielen preto, že sa snažím opísať niečo, čo existuje. Hovorím o tom, lebo mám na to dobrý dôvod - ak sa má niečo dosiahnuť, treba to vysloviť nahlas. Je to sen, je to túžba a predstava, ktorá stojí človeku za námahu.

Ľudia nosia tieto veci v sebe, možno ich hlboko potlačili a zabudli na nádej. Ale ak to niekto začne opisovať, tak zrazu pochopia, že také čosi je schované v ich vlastnom vnútri, matné, zabudnuté a zaprášené. Ale ak sa o tom začne hovoriť, tak to človek rozozná, bez najmenších pochybností a okamžite sa toho chytí. Je to podobný pocit, ako keď zazriete po dlhotrvajúcom daždi kúsok modrej oblohy. Po každom daždi príde slnko, je jedno koľko vám bude niekto tvrdiť, že slnko už bolo, ale už nebude.

Ak sa nadchnete myšlienkami o slušnosti a dobrote, je to preto, lebo je to niečo, čo máte v sebe. Nemožno vám to dať, nanajvýš sa to dá vo vás prebudiť. Slušnosť je prirodzená, len občas je potrebné pozbierať odvahu, ak ju chcete brániť.

Toto je devíza, bez ktorej sa nedá pracovať vo firme, bez nej nebude priateľstva, ani rodinnej pohody.

Ak vás tieto myšlienky hrejú pri srdci, potom sme zaknihovali malé víťazstvo. Prečo?

Lebo slušnosť vo vnútri človeka je zároveň zdrojom radosti. Vychádza zvnútra, presakuje na povrch aj na najtemnejších miestach. Najlepšie na tom je to, že keď spolupracujú slušní ľudia, tak spolu sú schopní vytvoriť viac dobra, ako je v každom z nich.

To podstatné

 

Ak ste šéf, či majiteľ firmy, mám zopár otázok...

Čo ste robili minulý týždeň? Čo ste robili včera? Môžete tvrdiť, že ste sa s istotou venovali veciam, ktoré majú vysokú prioritu?

Dokážete povedať, ktoré vaše každodenné aktivity sa najviac prejavia na úspechu vašej firmy? Viete s istotou označiť tie činnosti, ktoré by sa dali označiť ako „podstatné“?

Za posledný rok som ako zakladateľ (a vizionár) konzultačno-vzdelávacej firmy strávil dosť veľa času u klientov a dal som si veľa práce s tým, aby som mohol sformulovať odpoveď na nasledovné otázky:

• aký je skutočný vplyv najvyššieho manažmentu, či majiteľov na úspechy bežnej firmy?
• ak sa má vrchný šéf niečomu venovať, ktoré sú tie najprioritnejšie veci?
• dá sa zovšeobecniť, ktoré z tých činností sú dôležité pre väčšinu firiem?
• majú šéfovia vedomie o týchto prioritách, alebo ich robia iba úchytkom?
• je možné sformulovať, čo je podstatné pre úspech konkrétnej firmy?

Na cestách ku klientom som natočil na tachometri za rok vari 60.000 kilometrov
a okrem práce vo firmách som sa veľmi snažil nájsť odpovede na vyššie uvedené otázky. Chcel som skutočne vedieť, či sa dá nájsť „kameň mudrcov“, esencia úspechu, sformulovať veci, ktoré sú prvé z prvých a hlavne nájsť spôsob, ako
to manažérov naučiť.

xxx

Na moje prekvapenie som aj s mojimi kolegami skutočne niektoré kľúčové zásady objavil. Otázka, či je možné v konkrétnej firme odhaliť tie najdôležitejšie činnosti
a oblasti, ktorým sa má šéf venovať, je vyriešená. Áno, dá sa to analýzou zistiť.
Dá sa to šéfa dokonca aj naučiť. 

V čom je teda problém?

Ide o to, že šéfovia nemajú vymyslené, ako by svoje zámery preniesli na firmu. Problém takmer nikdy nespočíva v nedostatku myšlienok, nápadov a predstáv
o tom, čo by sa malo urobiť a dosiahnuť. Problém je v prenášaní týchto zámerov
a ten zas pramení v nedostatočných schopnostiach a znalostiach ľudí  
v bezprostrednom okolí šéfa. Toto je asi najčastejšie pozorovaný neduh
vo firmách. 

Ak ste šéf, položte si nasledovné otázky:

• koľko úloh, ktoré som ja, alebo nižší šéf zadal vlastne nikdy nebolo skontrolovaných a je trochu záhadou, či to dotyčný pracovník vôbec dotiahol
• koľko je úloh, ktoré by mali pracovníci urobiť automaticky, ale buď to ani nie je sformulované, alebo pridelené, alebo to nikto neskontroluje
• ako často mám nápad, ale prejde ma chuť ho realizovať už pri pomyslení na to, že to vlastne neviem nikomu spoľahlivému prideliť
  a musel by som sa o to postarať sám
• ako často sa neviem venovať rozrobeným veciam, lebo neustále ma niečo vyrušuje
• koľko krát za deň mi zvoní telefón a musím riešiť veci, ktoré mi pripadajú banálne a nechápem, prečo toto nevedia moji ľudia urobiť samostatne

Tu sa dostávame oblúkom k téme zo začiatku tohto príhovoru. Šéfovia často netušia, ktoré sú tie najdôležitejšie aktivity, ktorým by sa mali venovať, lebo ich pozornosť ja asi v takom stave, ako ručný granát 2 sekundy po explózii. Príliš často vyzerá ich práca tak, že preskakujú behom dňa na 1000 rozličných oblastí
a o nejakom zameraní sa na podstatu možno hovoriť len zriedka. Je to skutočne ako hodiť granát naslepo medzi nepriateľské vojsko a dúfať, že poletujúce črepiny už niečo zasiahnu.

Ale šéf by sa mal podobať skôr na guľometčíka, ako na granátnika. Mal by veľmi dobre vedieť, že jeho rozptýlenie a neznalosť priorít môže poškodiť celú firmu. Lenže tých podnetov dostane typický šéf za deň toľko, že to presahuje jeho možnosti.

Aj keby vedel úplne presne, ktoré jeho činnosti si vyžadujú najviac pozornosti, musel by ešte zariadiť to, aby nebol vyrušovaný hlúposťami a musel by zorganizovať svojich priamych podriadených tak, aby dokázali preniesť jeho zámery bez toho, aby oľutoval, že sa vôbec do niečoho pustil, lebo teraz prichádza naspäť množstvo bezradných reakcií od jeho personálu.

Musím celkom otvorene povedať, že až v nedávnej krízovej dobe sa jasne ukázalo, že v najvyšších šéfoch sa často skrýva nesmierna energia. Problém nie je v tom,
že by šéfovia už nemali energiu, problém je skôr v jej prenose do firmy
a ku klientom. V mnohých firmách sa to javí tak, že majú motor z Ferrari,
ale prevodovku z Trabanta, o brzdách radšej pomlčím.

Priveľa rozptýlenia, priveľa strát a slabá efektivita. Kľúč k tomu, aby sa šéf mohol venovať podstatným veciam, spočíva v jeho najbližších kolegoch. Oni sú tí ľudia, ktorí by potrebovali najviac vzdelávania a tréningu.

Až potom sa dá konečne venovať tomu podstatnému.

Časy sa menia

Kedysi dávno zabezpečoval  najrýchlejšiu poštu v USA tzv. Pony Express. Bola to skvele zorganizovaná firma, ktorá bola schopná dopraviť list tak rýchlo, ako nikto iný. Odľahčený papier na listy a obálky, ľahké sedlá, prepriahacie stanice každých pár kilometrov, bol to veľký úspech, lebo rýchlosť komunikácie je v mnohých oblastiach kľúčová.

Prečo dnes medzi veľkými firmami zabezpečujúcimi spojenie nenájdete Pony Express?

Možno preto, že manažéri sa príliš orientovali na kone, možno neverili, že by telegraf zaviedli všade a nakoniec ich lepšie vybavená konkurencia prevalcovala.

Po mnohých rokoch sme nedávno zažili okamih, kedy pošta prestala doručovať telegramy a stále menej sa využívajú listy, lebo ich nahrádzajú elektronické metódy komunikácie.

Dlhé roky bola najväčšia firma v oblasti výroby mechanických pokladníc švédska spoločnosťAnker. Spomínate si ešte na samoobsluhy, ktoré mali pokladnice
s kľukou, ktoré fungovali aj pri výpadku prúdu? Keď nastúpila éra elektronických čipov, Anker stratil svoje postavenie na trhu behom pár rokov. Nahradili ich omnoho lacnejšie a digitálne modely z Ázie.

Nikoho dnes neprekvapí, že Polaroid, firma, ktorá dominovala v oblasti okamžitej fotografie dlhé desaťročia, sa nakoniec v konkurencii digitálnej fotografie dostala
do existenčných ťažkostí. To je jasné, poviete si, ale čo by ste robili, keby ste boli
v kresle najvyššieho šéfa Polaroidu, Pony Expressu, či Ankeru?

Uvažovali ste nad tým, prečo je zrazu pre firmy v západnom svete takým závažným problémom konkurencia z Ďalekého Východu? Veď lacná pracovná sila existovala
v Ázii odjakživa.

Je niekoľko faktorov, ktoré v posledných desaťročiach zmenilo svet.

Významná vec sa odohrala medzi 1968 a 1970, kedy sa zaviedli konečne ISO normy pre kontajnery. Vtedy začala éra kontajnerových lodí. Tovar z východu
je životne závislý na tom, aby bola doprava rýchla a lacná.

Ale je tu ešte jeden, za to kľúčový faktor: Komunikačné technológie.

Keby ste skúšali robiť medzikontinentálny obchod pred 30 rokmi, viete si predstaviť koľko stáli telefonické hovory do Ázie? Fax bol vtedy posledným výkrikom techniky. Až internet, e-mail a nástroje ako Skype priniesli nesmierne zjednodušenie pre globálny obchod.

Kto by dokázal predpovedať všetky tie zmeny v roku 1975 len na základe toho,
že sa ustanovili ISO normy pre kontajnery, či vznikol internet a www sieť?

Ak ste zodpovedný za smerovanie a riadenie firmy, máte čas pri každodennom strese sledovať vývoj vo vašej oblasti?

Všímate si čo robia podobné firmy v okolí? Na našom kontinente? Vo svete? Hrozí vám osud Pony Express?

Jeden z dôvodov prečo treba mať výborne zorganizovanú firmu spočíva v slobode šéfa. Mal by mať slobodu na to, aby sa mohol dívať okolo seba.

Lebo časy sa menia.



Obrázky: Wiki

Samoser

Spomínam si, že som býval v hlavnom meste na pomerne hlučnom mieste. Z dvoch strán tam išla železničná trať a z tretej električky. V samotnom byte boli (a dodnes sú) veľké a veľmi hlučné pendlovky, ktoré bijú dosť nahlas, ako keby to boli staničné hodiny. Však to vlastne kedysi aj boli staničné hodiny, dostal ich môj dedo keď robil za prvej republiky na železnici...

Zvláštne je to, že keď som tam dlhé roky býval, tak som si na ten hluk úplne zvykol. Dnes bývam v malej dedinke, kde jediný dopravný ruch sú dunajské lode a to veru ani nemožno nazvať hlukom.

Keď som pred časom opäť spal v rodičovskom dome, tak som zrazu nechápal, ako som mohol ten hluk vydržať. Budil som sa každú hodinu a keď som konečne zaspával, zobudil ma húkajúci vlak. Ale toto všetko vám nepíšem preto, aby ste si pomysleli, že som nejaký rozmaznaný sraľo, ktorý nevydrží trochu hluku.

Píšem vám to preto, lebo vás chcem na niečo upozorniť.

Ľudia si jednoducho na hluk ZVYKNÚ.

Rovnako si zvyknú, ak na nich pravidelne šéf kričí pre každú hlúposť.  Zapamätajte si, ak budete na nich stále vrieskať, tak si zvyknú tiež. Možno sa nikdy nestane vaše vyrevúvanie ich obľúbenou kratochvíľou, ale zvyknú si, veď čo im iného zostáva?

Šéfovia, ktorí majú povahu, ktorú by niekto nazval "cholerik", sa oberajú o mnohé výhody.

V prvom rade kazia atmosféru vo firme. Nech ľudia robia čo robia, nikdy nie je dobre.

Za druhé, oberajú sa o možnosť použiť zvýšenie hlasu, keď na veci skutočne záleží. Ak je šéf väčšinou pokojný a potom raz za čas zdvihne hlas, vtedy si ešte aj myši tam vzadu v sklade schované v diere uvedomia, že teraz sa niečo závažného deje.

Šéf nemusí byť stále ako med. Môže sa pokojne rozčúliť, ak je vec skutočne vážna. Vyvolá tým skutočne EFEKT. Keď potom má pozornosť ľudí a oni vedia, že teraz je lepšie zabrať a robiť tak, ako sa patrí, potom sa dá opäť pokojným hlasom prejsť na metódu, ktorú som opísal v posledných 3 vydaniach blogu v seriáli o korekcii a zlepšovaní ľudí.

Šéf by sa nemal zlostne štartovať pre každú maličkosť. Ak si na to zvykne, tak si zvyknú aj jeho podriadení. Keď opäť zdvihne hlas, tak len mávnu rukou a zahundrú si: "To už poznáme."
Čo má potom taký šéf urobiť, aby vyvolal želateľný efekt? Vystreliť brokovnicou do stropu, až bude poletovať prach a omietka?

Snažte sa krotiť svoj temperament. Vystupujte vľúdne, no rozhodne. Usmievajte a prejavujte náklonnosť k svojim ľuďom. O to silnejší efekt spôsobíte, ak začnete vypúšťať hromy a blesky.

Zlosť šéfa môže byť nesmierne užitočná, ak sa použije na správnom mieste a pri správnej príležitosti.

Ale toto nedokáže ktosi, koho voláme, ehm, cholerik.

Slovenčina má na takýchto ľudí výstižnejšie pomenovanie. Hovoríme, že takýto človek má SAMOSER. Správanie niektorých ľudí veľmi dobre vystihuje nasledovné video:

(Poznámka: Ak ste mladistvý čitateľ, tak vás upozorňujem, že toto ste vzhľadom na použitý slovník nemali čítať...)



Obrázok: http://nuleadership.wordpress.com/

Cesta k správnosti

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 3






Niekedy je ťažké zlepšiť život človeka, ak nevie čím má nahradiť svoje nevyhovujúce správanie. To je ďalší dôvod, prečo bohapustá kritika vedie iba
k zármutku a rozladeniu, no zriedka k potrebnej náprave.

Šéfovia kritizujú svojich podriadených, rodičia svoje deti, manželia seba navzájom
a vo väčšine prípadov je to pokus zlepšiť nielen svoj život (lebo ja mám pocit,
že trpím kvôli chybám druhých), ale ide nám o to, aby sa polepšil aj kritizovaný
a mohol žiť lepšie.

Ale čo mi je platné, ak sa niekto na mňa pozerá a hovorí: “Robíš to úplne zle!”

Možno predpokladá, že by som mal prijať obľúbenú poučku - “Chybami sa človek učí.” Lenže toto je jeden z najrozšírenejších omylov, hádam už od staroveku.

Chybami sa nikdy neučíte! Môžte sa z nich POUČIŤ, to áno, ale poučiť sa nie je to isté, čo NAUČIŤ.

Veľa ľudí sa zarazí a moje slová u nich vyvolajú silné rozpaky. Toľko múdrych ľudí tvrdilo, že chybami sa učím a zrazu tu jeden mudrlant tvrdí, že to je opačne?

Nuž, ale naozaj sa na to teraz pozrite. Predstavte si, že sa učíte skladbu na klavíri. Snažíte sa ju zahrať správne. Hráte pekne, ale zrazu - falošný tón, nesprávna klávesa. Práve ste urobili chybu, rozoznali ste to, čo je samozrejme dobrý bod
pre vás. Ale ruku na srdce, urobením tej chyby ste sa to už naučili?

Čo presne teraz máte spraviť? Zastavíte, prehráte pár posledných tónov a skúšate prstom trafiť správnu klávesu. Nakoniec ju objavíte, usmejete sa, bingo! Toto tam treba hrať! Zahrali ste správne a teraz to už len treba zopakovať, natrénovať
a odvtedy hrať dobre.

Ak spravíte chybu a rozoznáte ju, otvára to bránu ku korekcii, ale bohužiaľ treba povedať, že to ešte nič negarantuje. Ešte stále vám klavír ponúka 87 nesprávnych kláves a len jednu správnu, to tu neriešim otázky ako je rytmus, umelecký výraz
a podobne.

Cesta k správnosti spočíva v tom, že vec urobím dobre, rozoznám to a dokážem 
to opakovať. Ak zahrám skladbu správne, tak som to konečne dokázal a z toho sa musím učiť.

Ak som trafil do stredu terča, mal by som poriadne preskúmať svoje postupy. Čo presne som urobil? Ako som to urobil? Dá sa z toho poučiť? Dá sa to zopakovať?

Takže môžem tu ohlásiť oficiálne, že výrok - “Chybami sa človek učí.” - sa ruší
a nahrádza sa nasledovne: “Z chýb sa môžete iba poučiť. Čokoľvek sa naučíte iba tak, že to konečne urobíte správne a dokážete to opakovať.”

A tu sme sa oblúkom vrátili k tomu, ako sa dá skorigovať človek, ktorý robí niečo nesprávne. V prvom rade sa musí sústrediť na svoje dobré stránky. Toto sme si prebrali v predchádzajúcich článkoch. Buďte k človeku láskaví, nezostaňte len pri kritike, ale povedzte nahlas to dobré, čo v človeku pozorujete. Ochota konať dobro sa nájde v každom človeku. A na záver mám pre vás skutočného žolíka v tejto hre
o lepší život:

Povedzte svojmu blížnemu, ako niečo funguje. Ukážte mu ideál správania sa. Predveďte mu správny postup. Nechajte mu prečítať niečo, čo je overené
a pravdivé.

Ľudia často potrebujú porozumieť nejakému životnému princípu, potrebujú k tomu nejaký model. Treba im prezradiť nielen princíp, ale aj ukázať, ako by to fungovalo
v praxi.

Čo sa stane?

Nuž, ukážte niekomu správny postup, ako sa napríklad správať pri výchove detí. Rodič možno chyboval, trápil sa a hľadal cestu. Má zmysel tvrdiť mu, že to robil zle? Nie, najjednoduchšia cesta k jeho náprave vedie cez ukážku správneho postupu.

U ABSOLÚTNEJ väčšiny ľudí stačí ukázať správny postup a oni automaticky rozoznajú svoje chyby a sú pripravení sa zlepšiť a zmeniť svoje správanie.


Kritika je v mnohých prípadoch úplne zbytočná. Môžete na toto kľudne urobiť praktický pokus. Nech nejaký adept na muzikanta zahrá krátku melódiu na klavíri. Pozerajte sa naňho a bez jediného komentára o chybách v jeho hre povedzte: “Teraz ja.” A zahrajte to. (Je vám dúfam jasné, že je veľmi dôležité, aby ste to teraz zahrali výborne.) Nechajte ho, nech to počúva, potom povedzte: “Teraz ty!”
Myslíte si, že počul rozdiel? Ak áno, potom sa bude snažiť zlepšiť a všimnite si, nebolo potrebné povedať ani jediné kritické slovko.

Samozrejme, môžete poukázať na chyby, ale táto kritika je úplne bezcenná, ak sa zároveň nepovie, ako to má hrať správne a ako sa k tomu dopracovať. (Poznámka - jeden zo znakov pochybného charakteru býva práve bezuzdná kritika.)

Ak učiteľ dá ľuďom tie správne dáta, tak väčšina s vďakou zmení svoje správanie
a bude lepšie žiť. Iba menšina ľudí, ktorých opantala zloba, zaútočí na učiteľa, lebo neznesú myšlienku, že niečo robia zle a ktosi na to "poukazuje". Ak o tom chcete niečo vedieť, zadajte do Google heslá ako Dr. Semmelweis, William Harvey, či Giordano Bruno.

Môžeme teda povedať, že kľúčom ku korekcii správania sa ľudí je mať nejaký ideál, fungujúci princíp, nazvite to pravda, ak chcete.

Ukážte ako a prečo sa má niečo robiť. Ak je to dobré, potom to zaberie.

V tomto článku by som nerád zabŕdal do filozofickej debaty o pravde, kto má záujem, tak v mojom blogu nájde v júli 2010 tri články na túto tému. (Sila pravdy, Vladár a pravda, Ako presadiť pravdu v spoločnosti - kliknutím na názov sa vám príslušný článok otvorí)

Pre túto chvíľu je toto posledný článok zo seriálu “Ako zlepšovať ľudí okolo vás”, ak dostanem otázky, ktoré by si vyžiadali niečo doplniť, rád na to odpoviem, či už vo forme komentárov k článku, alebo pridám ešte jeden diel.

Ďakujem svojim čitateľom za skvelé ohlasy.

Rozlúčim sa jednou krátkou myšlienkou: Zlepšovať život ľudí je veľká vec, ale prekážkou je práve to, že ten človek musí zvíťaziť nad svojou nedokonalosťou. Každý chce byť v práve a verí, že koná správne, ale pri korekcii musí prekonať bod, v ktorom sa vzdá toho, čo robil zle. Ak chcete niekoho zlepšiť, podarí sa vám to len vtedy, ak pochopíte, že človek je nádherná bytosť plná dobra a lásky. Chce to rešpekt, obdiv a vieru v dobro. Toto musíte v ľuďoch hľadať a nájsť, to je prvá lekcia, dovtedy budete zlepšovať ľudí iba ťažko. Musíte ich (začať) milovať, navzdory všetkým chybičkám a chybám. Potom už zvládnete čokoľvek.

Pavol Timko
Október 2010

Človek nie je stroj

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 2



Všimnite si, ako trpíte, ak vám ktosi niečo vytýka. Aj keď často viete, že kritika je oprávnená, aj tak cítite, že sa chcete brániť, že treba ešte niečo dodať. A máte pravdu.

Pokus korigovať človeka vytýkaním chýb bude fungovať iba v obmedzenej miere. Predstavte si, že šéf skritizuje podriadeného a ten odpovie: “Šéfe, ďakujem, strašne ďakujem, práve si mi povedal niečo, čo ma úplne osvietilo a ja vďaka tebe teraz môžem zmeniť svoj život!”

Zdá sa vám toto normálne? Mne nie, lebo takto to nefunguje a nebude fungovať,
aj keby mal šéf 1000 krát pravdu. Človek sa pri vytknutí chyby bráni a aspoň
v duchu bude vnímať vec tak, že niečo ho aspoň čiastočne oprávňovalo konať tak, ako konal.

Je úplne bláznivé trvať na tom, aby niekto pripustil fakt, že sa mýli, že konal zle. Rozličné pokusy donútiť deti, aby si priznali chybu v skutočnosti degradujú nielen samotné dieťa, ale aj vzťah rodičov k svojim ratolestiam. “Tu budeš kľačať v kúte
a nesmieš vstať dovtedy, kým neodprosíš otecka!” Ak toto niekto zažil, tak vie, že je to veľmi pokorujúci zážitok. Ak ste prišli poprosiť o odpustenie, nebolo to preto, že ste kľačaním v kúte dospeli k zážitku precitnutia a zrazu ste chápali, že ste zlý človek, ktorý sa má nad sebou hlboko zamyslieť. V skutočnosti ste vnímali celú vec ako hlboké a nespravodlivé poníženie. Ak ste nakoniec išli “odprosiť ocka”, bolo to výsledkom iného zápasu. Pocit pokorenia a vzdoru zápasil s bolesťou, nudou
a dlhou chvíľou. Už ste chceli robiť niečo iné. Nakoniec ste vymenili pocit poníženia za právo robiť už konečne niečo iné. Porušili ste svoju integritu a to nie je výhra.

Všimnite si tvár dieťaťa, ktoré “prosí o odpustenie”. Môžete si byť istí, že pred vami nie je človek, ktorý práve zažil oslobodzujúci zážitok poznania. Prizrite sa lepšie
a zistíte, že dieťa ani omylom neakceptovalo “spravodlivý” trest. Ak ste takto niekedy potrestali dieťa, zistíte, že ani vy ste na konci nemali radosť, či pocit víťazstva. Prečo? Lebo prehrali všetci zúčastnení.

Tu už poznamenám iba jednu vec. Svet patrí a bude patriť ľuďom, ktorí sa nedali zlomiť. Dieťa, ktoré pôjde kľačať a radšej zomrie, ako by išlo niekoho odprosovať,
je pripravené zodrať svoje kolená do krvi, je pripravené omdlieť od smädu a bolesti, ale nikdy nebude prosiť o odpustenie. Nakoniec zvíťazí, pretože na konci to už spravidla rodičia nevydržia s nervami a ukončia trest. Toto sú ľudia, ktorí niečo dosiahnu, pretože na úspech netreba bezchybnosť, ale skôr odhodlanie a vernosť
k vlastným cieľom, navzdory všetkým príkoriam.

Pokus korigovať ľudí vytýkaním chýb je klasický prienik materializmu do nášho života. Prepánajána, prečo materializmu? Lebo hmotné veci opravíte tým, že nájdete CHYBY! Nájdite na nejakom stroji tie chyby a našli ste veci, ktoré ak odstránite, tak to opäť bude fungovať. Zistite, čo presne spôsobuje poruchu a stroj môžete opraviť. Toto technické myslenie je perfektnou metódou, ak sa budeme zaoberať materiálnymi vecami, ale zlyhá na celej čiare, keď chceme pracovať s duchovnými bytosťami. Človek nie je iba kus mäsa, kostí a krvi, ale má aj nehmotnú podstatu. Základnou hybnou silou človeka je jeho duch. Toto sa prejavuje na celom jeho konaní a nikde to tak dobre nevidno, ako keď sa budeme baviť o korekcii chýb človeka.

Skúste sa na to pozrieť takto. Uvažovali ste niekedy nad tým, prečo máte odhodlanie niečo robiť? Alebo, prečo si vôbec trúfate vyhrnúť rukávy a do niečoho sa pustiť? Je to preto, lebo ste si vedomí, že máte v tej oblasti nejaké PLUSY. Ak sa len učíte šoférovať, najprv z toho máte plné gate a potrebujete vedľa seba niekoho, kto by zasiahol, keby niečo. Keď budete musieť začať jazdiť sami, tak sa možno najprv úplne spotíte, ale predsa len sa musíte odhodlať. Lenže to odholdanie je postavené na presvedčení, že UŽ NA TO MÁTE. Máte potrebné plusy a to vás motivuje niečo urobiť.

Človek si potrebuje dôverovať. Všimnite si, že po autohavárii si niektorí ľudia nedokážu sadnúť za volant. Nejaký čas zbierajú odvahu. Až keď opäť prisúdim svojím plusom dostatočnú hodnotu, potom sa do toho opäť pustím.

Tu je teda hlavný rozdiel. Na to, aby stroj fungoval potrebuje byť podľa možností bez chýb. Na to, aby fungoval človek, potrebuje dostatok dobrých vlastností
a vedomostí. Fungovať bude aj s chybami. Motív fungovania človeka je dobro, nie chyby a už vôbec nie zlo. Človek jednoducho nie je stroj.

Toto je aj základom korekcie pre človeka. Čím viacej mu budete vytýkať chyby, tým viacej ho budete demotivovať. Ak ho zasypete dlhým zoznamom jeho chýb, výsledkom nebude korekcia, ale to, že to úplne prestane robiť a dostane sa
do úplného zmätku.

Len si spomeňte, ako ste sa cítili, keď vás niekto skritizoval pod čiernu zem. Vedeli ste vďaka tomu hneď čo máte robiť? Nie, mali ste chuť to všetko zahodiť a úplne skončiť.

Ako teda máme korigovať chyby človeka?

V prvom rade ho potrebujete posmeliť. Ľudia nie sú hlupáci, spravidla cítia, že niečo nie je v poriadku. Ale prvé, čo potrebujete upevniť je to, čo niekto robí dobre. Bohapustá kritika občas privedie ľudí iba do zmätku a potom opustia aj to, čo už ako tak robili uspokojivo. Rozoberte teda s človekom to, čo robí dobre. Chce to trpezlivo hľadať veci, ktoré žiak, dieťa, či podriadený robí správne.

Ešte lepšie to uvidíte vtedy, ak už niekto mal dobré výsledky v minulosti a potom sa “zopsul”. Zbytočne budete kritizovať to, čo práve robí. 10 krát viacej energie venujte otázke: “Čo presne si robil predtým, keď boli výsledky dobré?” Treba poriadne skúmať úspešné obdobie. Ak sa na to poriadne pozrie, tak má šancu uvidieť rozdiel a to je základ. Predajca vám možno povie: “Pánečku, však ja som predtým telefonoval zákazníkom 3x viacej ako teraz! Začínal som s plánovaím pracovného dňa už o 7:30 a teraz sa ešte o deviatej motám doma ako prd v gaťoch. Už viem čo mám robiť.” Jeho tvár sa rozjasní a svoje správanie napraví.

Základ akejkoľvek korekcie spočíva v otázke: “Čo robíš dobre?” Je to o rehabilitácii správnosti v človeku.

Prečo nevidí svoje chyby? Lebo si neuvedomil to, čo robí správne. Ak rozlíši dobré od zlého, potom je k náprave už len malý krôčik.

Z dieťaťa sme nevychovali dobrého človeka tým, že sme z neho trstenicou vytĺkali zlobu. Môžeme povedať, že to je vlastne naopak. Ak človek zostal dobrým človekom, je to NAPRIEK bitiu a trestom. Vyžaduje to značnú veľkosť a odolnosť, aby niekto nerezignoval na dobro, ak zažíval telesné tresty a útlak.

Posilňujte v človeku jeho dobré stránky a negatíva začnú miznúť takmer samé
od seba.

Ak by to nestačilo, tak si k tomu povieme ešte jeden princíp, ale to bude až
v ďalšom člénku tejto série.

Pamätajte si, človek nie je stroj.


Pokračovanie tejto série nájdete tu: Cesta k správnosti

Prvý diel tohto seriálu o korekcii človeka nájdete tu: To dobré v človeku.

To dobré v človeku

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 1


Je jasné, že občas treba korigovať správanie a konanie ľudí okolo vás. Hovoríme
o zamestnancoch, deťoch, manželoch... Ako dosiahnuť, aby niekto zanechal nesprávne konanie a nahradil ho správnym?

Najprv sa pozrime, ako sa to bežne robí.

Dieťa prichádza domov a rodič sa pýta: “Čo bolo v škole?”

“Nič.”

Rodič túto odpoveď dobre pozná a tak neodbytne pokračuje: “Žiadne známky?”

“Aha, áno. Dve jednotky a trojka.”

“A z čoho trojka?!”


Všimnite si, že rodičia úplne bežne prejdú dobrú správu mlčaním a okamžite nastolia policajný výsluch ohľadom horšej známky. Ako keby dávali ďeťom najavo, že dobrým veciam netreba venovať pozornosť, tie sú predsa samozrejmé. Omnoho viacej pozornosti dávajú negatívam v človeku: “No počkaj! Koľko krát som ti hovoril, že sa máš učiť tú matematiku?! Ty jeden lajdák! Ty hádam ani nie si môj syn!”

Ak urobí podriadený chybu, tak šéfovia iba málokedy dávajú najavo, že si ho ešte stále vážia, sú vďační za všetku tú dobrú prácu a teraz je tu táto jedna chybička. Spravidla nemilosrdne skritizujú človeka a čakajú, že sa zmení.


Ako sa máme správať k svojim blížnym? Ako vlastne rozoznáte, že niekto je váš priateľ?

Nuž, urobte jeden pokus, ktorý údajne objasňuje, prečo je pes najväčší priateľ človeka. Zamknite na 2 hodiny psa do garáže a potom urobte to isté so svojou manželkou a nechajte ich tam bezmocne trčať. Potom ich vypustite von
a porovnajte reakcie. Manželkine vyjadrenia a správanie si ľahko domyslíte. Zato pes, ten bude vyskakovať šťastím, radostne vrtieť chvostom, pokúsi sa oblízať vám tvár a jeho láska k vám a priateľstvo neutrpeli ani najmenší škrabanec.

Priateľ je niekto, kto v prvom rade oceňuje vaše dobré stránky. Vidí ich, váži si ich
a dáva ich najavo. Priateľom sa stávame preto, lebo vidíme dobro v človeku
a priateľom zostávame napriek zlým stránkam.

Keď pozorujete rodiny s deťmi v parku, či na nedeľnej prechádzke, tak
z rodičovských zlostných, podráždených reakcií máte niekedy pocit, že ich deti sú úhlavnými nepriateľmi. Neskrývaná zášť, rozhorčenie nad hravým, no nedbalým správaním detí je dnes vo vzťahu k deťom v niektorých rodinách úplný štandard. “Tam nechoď! To nechytaj! Ušpiníš sa! Prečo musíš stále pobehovať? Prečo nemôžeš pekne ísť po chodníku?”


Deti musia často zúfalo dokazovať, že nevyrastajú pre šibenicu, že majú aj dobré stránky, že si tiež zaslúžia rešpekt a úctu. Niektorí ľudia tak ťažko nesú túto jednostrannú kritiku, že s tým potom zápasia celý život. Ak šéf kritizuje podriadeného, často brnkne na tú istú strunu a bolestne mu pripomenie to, čo zažíval s rodičmi doma.

Mimochodom, aká bola vaša reakcia v detstve, ak vás rodičia kritizovali? Nuž predpokladám, že bola rovnaká, ako by reagoval každý normálny človek. V duchu ste obracali oči stĺpkom (robiť to otvorene ste si možno nemohli dovoliť, ak nemala nasledovať facka) a mysleli ste si svoje.

Sme tu pri štandardnej vlastnosti ľudskej mysle. Je povinná ospravedlniť vaše správanie. Ak prídete niekam neskoro, čo budete tvrdiť? “Na ceste bola nečakaná zápcha. Zdržala ma policajná hliadka. Musel som ešte nečakane vybaviť nejaké telefonáty. Autobus nešiel pol hodinu. Budík nefungoval, lebo sa vybila batéria...”

Je jedno, ako veľmi ste sa v niečom previnili. Vždy budete hľadať zdôvodnenie, prečo bolo vaše konanie správne. Toto je vrodený impulz. Chcete byť v práve. Vždy máte svoje dôvody. Tento princíp sa týka každého. Akonáhle niekto začne na vás tvrdo útočiť, tak sa zatvrdíte.

Ak sa polepšíte, bude to napriek kritike, nie vďaka nej. 

Veď porovnajte tieto prístupy:

“Zase si prišiel neskoro ty odroň! Kto to má večne trpieť? Zamysli sa nad sebou!“


Alebo:

“Ty patríš medzi najlepších pracovníkov akých mám. Prejavil si veľakrát výborné vlastnosti a som za to vďačný. Prišiel si neskoro a myslím, že si na to musel mať svoje dôvody, tak sa na to ani nejdem vypytovať. Chcem ťa požiadať, aby si to nabudúce zvládol lepšie. Vieme obaja, že si schopný zariadiť si to tak, aby si chodieval načas. Dôverujem ti.”


Niekto si povzdychne, že tá druhá verzia je dlhšia. Pre niekoho môže znamenať nesmierne sebazaprenie, aby začal nahlas oceňovať to dobré v človeku. Neučil sa tak správať k ľuďom a okolo seba videl iba príklady kritiky, útokov a odsudzovania.

Ale pouvažujte nad tým, s ktorým prístupom máte skutočne väčšie šance niekoho skorigovať.

Pouvažujte nad tým, kto okolo vás je skutočne dobrý človek, koho máte radi, kto je vášmu srdcu blízky.

Pouvažujte nad tým, kedy ste naposledy tomu človeku povedali, že si ho vážite
a máte ho radi.

Nepíšem to preto, aby ste mali pocit viny. Minulosť je aj tak minulosť. Pokojne zavrite oči. Potom ich otvorte a možno okolo seba uvidíte úplne nový svet.

Svet, v ktorom sa priateľstvo a láska skutočne prejavuje nahlas. Je to len na vás.

Zvládnete to, lebo ste dobrý človek.

Už vám to niekto povedal?



Pokračovanie tohto článku nájdete TU.



Obrázok pochádza z tohto blogu: http://let-the-child-blossom.blogspot.com/

Ako štrajkujú Japonci

Občas je zábavné pozorovať kultúrne rozdiely v odlišných častiach sveta.


Narazil som na zaujímavý článok v New York Times. Debatuje v ňom Američan a Japonec.

Japonec sa pýta:

"Američania prestanú pracovať, keď štrajkujú?" - opýtal sa. 


"A prečo si myslíš, že sa to volá štrajk - zastavenie práce? Vari u vás v Japonsku nezastavíte prácu?"


"V Japonsku" - povedal - "máme niečo, čo by ste vy Američania možno nazvali zastavenie práce. Keď štrajkujeme, dáme si pásky na rukáv, aby sme ukázali, že sme nespokojní a ideme do továrne a pracujeme dvakrát tak tvrdo, aby sme šéfom ukázali, akí sme užitoční."


Japonci občas štrajkujú tak, že si nasadia šatky, na ne napíšu, že štrajkujú a pracujú ďalej.

V našej kultúre sa šatky pri štrajkoch používajú tiež, ale vyzerá to skôr nejako takto:

Bohvie, či aj toto nie je vysvetlenie, prečo ázijské ekonomiky stále častejšie víťazia v hospodárskej súťaži s Európou. Naši odborári sú občas schopní tak chrániť záujmy pracujúcich, že už tí pracujúci nebudú mať kde pracovať...





Celý článok v New York Times

Nie peniazmi

Zaplatili ste niekedy za dobrú radu? Za prednášku? Zaplatili ste za knihu?


Skutočne si to myslíte?


Tak sa na to pozrite ešte raz. Odovzdaná múdrosť sa nedá zaplatiť peniazmi.
O tomto čosi viem. Prednášam už bezmála 20 rokov semináre, robím školenia
a učím ľudí. Mojim zákazníkom sa zdá, že platia za myšlienky, dáta, fakty, ktoré dostávajú. Ale nie je to tak.

Peniaze sú predsa materialistická vec. Nimi platíte to, aby som sa mohol obliecť, jazdiť autom, udržiavať firmu, ktorá dodáva služby, aby sme zaplatili účet za elektrinu, či nájom. Jasné, aj toto treba platiť, bez toho by to nemohlo fungovať. Ale nikdy materiálnymi peniazmi neplatíte za múdrosť.

Čím sa platí za poskytnutú múdrosť? Ako sa dá splatiť toto?



Zaplatíte len tým, že múdrosť použijete na zlepšenie života.


Zlepšite svoj život a tým mám na mysli hlavne to, aby ste mali radosť z užitočnej existencie.
Zlepšite život svojej rodiny, manželky, detí...
Zlepšite fungovanie organizácie, pre ktorú pracujete, nech je užitočná a dobre prežíva.
Mohli by sme hovoriť aj o zlepšovaní stavu ľudstva, živej prírody, či sveta okolo vás, či je materiálny alebo duchovný, ale to už by sme možno zašli za hranice predstavivosti niektorých čitateľov.

Nikdy sa nezmocňujete múdrosti len na to, aby ste si ju nechali komplet pre seba. Získavanie múdrosti má svoj účel a ten spočíva v tom, že sa máte podeliť.


Nie, nemôžete mi zaplatiť peniazmi. Ak ste zaplatili za prednášku, platili ste len hmotné veci, ktoré sú nutné, aby sa mohla niekde uskutočniť. Berte to ako preddavok. Podstatnú časť platby vykonáte tým, že sa vrátite tam, kde žijete
a budete pomáhať druhým ľuďom. Zlepšite ich život a buďte v tom neúnavní.


Ako dlho budete platiť?

Môžeme povedať, že navždy. Dobré myšlienky sú jednoducho večné. Používajte ich, zlepšite život a týmto splatíte dlh.

Ale nie peniazmi.





Zdroj obrázkov: Wikipedia

Dnes začína zvyšok tvojho života

Každý má k dispozícii 24 hodín denne. Aj keby ste mali za sebou iba pár rokov svojej mladosti, stále platí, že prítomnosť je teraz a budúcnosť sa práve začína. Čomu venujete svoj čas, pozornosť a energiu, za tým sa neskôr obzriete a nazvete to "môj život".

Vždy som vyznával zásadu, že ľudia by mali robiť to, o čom snívajú. Každý máme nejaký základný cieľ, ktorý nemusí byť ľahko dosiahnuteľný,  dalo by sa dokonca tvrdiť, že jeho dosiahnutie môže pokojne obnášať aj to, že po ceste k nemu budete potiť krv. Len ak to bude tŕnisté, len ak si to vyžiada kus sebazaprenia a námahy, len vtedy bude odmena skutočne sladká.

Samozrejme nehovoríme o cieľoch typu - chcem byť bohatý,  chcem si iba užívať a nestarať sa o nikoho. Takto si človek šťastie nevyslúži.

Takto spieval na svojom najslávnejšom albume Ian Anderson v jednej z piesní:

A je to len dávanie, čo ťa robí

tým čím si...

Zodpovednosť človeka spočíva v tom, že bude hľadať svoj pravý cieľ, potom sa ho bude držať navzdory akýmkoľvek a všetkým prekážkam a spojí svoj cieľ s tým, že bude užitočný pre druhých. Len takto sa dá prežiť dobrý a hodnotný život.

Včera som pozeral video o živote Steva Jobsa, zakladateľa firmy Apple. Tento nedoštudovaný excentrik mal od počiatku cieľ dávať ľuďom nástroje, ktoré im zlepšia život, ktoré budú čo najviac kopírovať potreby užívateľa. Jeho produkty sa vždy vyznačovali tým, že sa držali intuitívneho ovládania, nevnucovali užívateľom nelogické a zložité procedúry. Jobs sa vždy zaujímal o zmýšľanie zákazníka a takmer puntičkársky zasahoval do práce svojich vývojárov, len aby bol výsledok čo najpriateľskejší pre užívateľa.

Steve Jobs si vybral za šéfa svojej firmy človeka, ktorý sa od tejto základnej filozofie odklonil, čo neskôr označil za najväčší omyl svojho života. Z vlastnej firmy bol vyštvaný a išiel robiť iné veci, okrem iného stál za technológiou firmy Pixar, ktorej vďačíme za technológiu animácie vo filmoch ako je Toy Story. Apple bez Jobsa išlo dolu vodou až nakoniec prozreteľnosť zaúradovala a firma povolala svojho vizionára naspäť. Keď neskôr prišiel s nápadmi ako je iPod a neskôr iPhone, už aj najväčší neprajníci museli uznať, že tento génius bol podstatným faktorom obrovského úspechu a čuduj sa svete, oblúkom sa dostávajú na výslnie aj počítače Apple, ktoré dnes dosahujú v prieskumoch najvyššiu spokojnosť zákazníkov na svete.

Jobs vždy hlásal, že jeho cieľom je zlepšovať ľuďom život a vedel, že ľudia musia uvažovať sami za seba, ak chcú mať úspech. To vyjadruje aj slogan jeho firmy "Think different" (Mysli odlišne).

Toto nie je óda na jednu svetovú značku. Je to len pekný príklad toho, ako niekto zostal verný svojim ideálom a ako napriek nepriazni osudu vytrval a nakoniec dosiahol veľký úspech použitím princípov idealizmu.

V dnešnej dobe počúvame zo všetkých strán, že život je len oddych, pôžitky a voľný čas. Chceli by sme vysoké platy, 6 hodinovú pracovnú dobu a pol roka dovolenky.

Vo firme, ktorú vediem ale zmýšľame odlišne. Hovoríme, že kvalitne odvedená práca, oddanosť svojím cieľom, užitočnosť pre ľudí v okolí je jediná skutočne funkčná filozofia v živote. Bohužiaľ, hrdosť po dobre zvládnutej práci je stále menej uznávanou životnou hodnotou. Ak ale bude chýbať, nahradia ju drogy a pochybné aktivity. Zroneného človeka nezachránia antidepresíva. Tie len potlačia symptómy, životné prejavy, dokonca potlačia aj túžby a tým celý problém priam dramaticky zhoršia. Zronený človek potrebuje nájsť svoj účel a potrebuje rehabilitovať pocit hrdosti. Ten sa dosahuje len službou.

Mali by sme si tie veci pripomínať a hovoriť o nich. Slušný človek sa dnes v priemernej partii pomaly strápni, ak vyhlási, že najvyššia hodnota v živote je služba pre ostatných. Toto nie je dobré.


Začnime tým, že to budeme hovoriť nahlas.

Lebo dnes začína zvyšok tvojho života.

Motorová myš

Zaoberám sa hľadaním príčin úspechu už pomerne dlho. Stále znova narazím na to, že základné princípy sú jednoduché.

Usilovnosť, vysoké nasadenie, vytrvalosť sú dôležitejšie ako talent.

Keď som skúmal výsledky predajcov vo firmách, tak stále znova som objavoval rovnaký model:

- začni čo najskôr ráno dobrou prípravou dňa, naplánuj si čo chceš robiť a dosiahnuť
- naplánuj si viacej kontaktov, ktorým treba telefonovať, ako sa dá vlastne stihnúť
- buď ochotný mať prvé stretnutie hneď ráno a neboj sa stretávať večer, ak klient inokedy nemôže
- je omnoho lepšie stretnúť za deň niekoľko zákazníkov, ako im posielať iba "ponuky"
- predajca musí byť priam posadnutý chcením hovoriť so zákazníkmi

Počty kontaktov a nasadenie sú naisto dôležitejšie, ako "genialita" predajcu. Nemôžem si pomôcť, ale najúspešnejší predajcovia mi vždy pripomínali motorovú myš.

Tento svet je zreteľne postavený na kvantite.

Zažnite svetlá

Pred mnohými rokmi som počul pekný príbeh. Netuším, či rozprávač čerpal tému z nejakej poviedky, ani či sa to zakladalo na skutočnej udalosti. Námet teda nie je môj, ale tento príbeh o nezištnej obetavosti som napokon zosmolil za jedno pekné dopoludnie. Zvyknem ho rozprávať na seminároch a mám čo robiť, aby mi pri tom nevyhŕkli slzy. Veď posúďte sami...

Zažnite svetlá

Pilot sa mračil ešte viac, ako ťažké dažďové chmáry na oblohe. Pomyslel si, že predpoveď počasia meteorológom nevyšla a teraz má posádka a 9 pasažierov lietadla vážne problémy. Kapitánovi sa preháňala hlavou neodbytná myšlienka: „Ak do hodiny nebudeme pri nejakej pristávacej ploche, tak sa môžeme všetci pozabíjať.“ To isté si myslel mladučký pilot, ktorý sedel vedľa a hrdil sa pyšným titulom „Prvý dôstojník“.

Stalo sa to tak: Na ceste na odľahlé letisko v riedko obývanej oblasti, ktoré nebolo vybavené nijakým navádzacím rádiomajákom vleteli do hustých mrakov, ktoré tam vôbec nemali byť. Nejaký čas leteli podľa prístrojov, stopky odtikávali čas, pozorne si značili kurz a rýchlosť, ale mraky boli stále hustejšie a keď sa pokúšali nájsť ich spodný okraj, blížili sa nebezpečne k letovej hladine, ktorá by preťala vrcholy vŕškov, ktoré boli vyznačené na mape. Naraziť v hustej perine hmly do neviditeľného kopca, to bolo posledné, po čom kapitán túžil. Po krátkej úvahe veliteľ otočil stroj o 180 stupňov a vracal sa naspäť v nádeji, že nájde okraj oblačného pásma.

Jeho lietadlo bola stará dobrá Dakota, DC-2, ktorá si už odslúžila svoje v nedávnej svetovej vojne a teraz ju používali najčastejšie pre dopravu banských inžinierov na nepravidelných letoch. Ako vojenský pilot zažil najrôznejšie ťažké situácie, ale teraz mu na čelo vystúpil pot. Uvedomil si, že sa príliš spoľahol na meteorologickú predpoveď, ktorá sľubovala iba pretrhanú oblačnosť a tento prekliaty studený front sa očakával až zajtra.

Mimovoľne stisol páky riadenia, keď si uvedomil, že príliš dlho leteli oblačnosťou a dúfal, že nad cieľovým letiskom nájde kus voľnej oblohy. Boli v pasci! Mal to byť len krátky, let, Dakota by s plnými nádržami doletela 1600 kilometrov, ale teraz sa ukazovalo, že palivo natankované na kratší let, ani bezpečnostná rezerva zrejme nebude stačiť.

Piloti priam cítili napätie za chrbtom, pasažieri znepokojene pozerali na hodinky, už dávno mali byť v cieli, len spoľahlivé motory zatiaľ pokojne húdli svoju pieseň. Začalo sa stmievať.

Kým prvý dôstojník na chvíľu prevzal riadenie, kapitán pozeral do mapy a z uplynutého času, rýchlosti a manévrov sa snažil odhadnúť, kde by sa mohli nachádzať. Mapa ukazovala, že v oblasti by malo byť nejaké staré letisko, ale nebol si istý, v akom je stave a v mrakoch mohol iba odhadovať, kde sa nachádza. Jeho letové príručky neuvádzali žiadne rádiové frekvencie, na ktorých by sa dalo spojiť s prípadným pozemným personálom záhadného letiska, žiadne navádzacie rádiomajáky, nič, nič, nič. S chmúrnym výrazom hľadel na ukazovateľ stavu paliva v nádržiach. V duchu sa trpko usmial nad myšlienkou, že až sa nakoniec zrútia, aspoň nebude mať čo horieť...

Zrazu sa do okien lietadla oprelo jasnejšie svetlo, hoci ťažké kvapky ešte stále búšili na predné sklo a stierače ledva stíhali odtláčať príval vody. Konečne narazili na okraj súvislého oblačného pásu. Pilot zazrel trhlinu v mrakoch a tam dolu, hlboko dolu, zbadal zemský povrch. Ach, stará dobrá Matička Zem. Bez váhania natočil lietadlo do strmého klesania, bez ohľadu na pohodlie pasažierov, motory hučali v tom strmom páde, ubral plyn, ale urobil všetko preto, aby zostal v úzkom šikmom koridore čistej oblohy. Pasažieri sa pevne chytili operadiel a ustarostene sa pozerali cez skromné okienka Dakoty von.

Kapitán chcel nájsť spodný okraj mrakov a potom pod nimi hľadať spásu. Rýchly prepočet mu ukázal jasne, že už nijako nedoletí tam, odkiaľ popoludní odštartovali. Ale chcel nájsť to staré záhadné letisko, ktoré videl na mape. Podľa prepočtov ho už minuli a potreboval ešte raz otočiť kurz lietadla a nájsť ten kúštik pristávacej dráhy, ktorá znamená záchranu a život.

Pod lietadlom sa vlnila pahorkatina, vŕšky, skupiny kopcov, sem tam skalnaté stráne. Kapitán nikde nevidel cesty, ani rieky, bola to zvláštna trávnatá préria, sem tam skupiny stromov. Niektoré kopce mali svoje vrcholy v mrakoch, medzi pahorkatinou a spodným okrajom oblačnosti nebolo vari viacej ako 200 metrov. Pilot zaklial pomedzi zuby. Potreboval by letieť vyššie, ak chce nájsť to letisko. V dvestometrovej výške nedovidí ďaleko. Pokúšal sa odhadnúť, kde presne sa nachádzajú, akým smerom asi fúkal vietor, ako ďaleko ich mohol odviať od predpokladaného kurzu nakresleného na mape.

Rozhodol sa, že začne krúžiť a postupne preskúmajú oblasť v okolí. Pozeral sa, či nenájde pod sebou aspoň kus rovného terénu, na ktorom by núdzovo pristál, ešte kým sa krajiny nezmocní tma. Ale všade len kopce, kopčeky, veľa drobných údolí, no nikde dostatočne dlhá rovná plocha, aby tam mohli ako tak bezpečne zosadnúť.

Kapitán odhadoval, že už nemá viac paliva ako na 40 minút letu a je tu ešte vážnejší problém. Súmrak už začal a čochvíľa sa znesie na krajinu úplná tma. Pilotovi v rýchlosti chodili hlavou myšlienky: „Tam dolu je tvrdá, veľmi tvrdá a neústupná zem, pár metrov nad lietadlom je súvislá vrstva oblakov a okolo ťažké závoje dažďa, ktoré skoro stále blokujú výhľad.“

Mal stiesnené pocity, ale pevnou rukou riadil lietadlo, rozhodnutý bojovať do konca. Opakovane sa pozeral do mapy a už niekoľko krát odhadoval, kam ho mohol vietor v mrakoch zahnať. Postupne pátral po pristávacej dráhe, vyčlenil si na to predpokladaný pás územia. V ňom krúžil a uprene hľadel von, aby zbadal náznak záchrany.

Keď už v posledných zvyškoch denného svetla uvažoval, že sa pokúsi posadiť stroj na niektorý z oblých hrebeňov a radšej rozbije lietadlo na ňom, ako by riskoval úplne nekontrolovaný pád v tme, keď lietadlo spotrebuje aj posledné kvapky paliva, vtedy jeho pozornosť pritiahlo čosi, čo zazrel úplne vpravo. Nečakane tam v dolinke zasliepňalo svetlo. Jedno, potom druhé.

Kapitán v náhlej nádeji zvrtol lietadlo doprava a blížil sa rýchlo k vzdialeným svetlám. Pozorne hľadel dolu do tmy a priam mu poskočilo srdce od radosti, keď si všimol, že spoza kopcov sa začali vynárať dva rady svetiel. Presnejšie povedané, dva prerušované rady svetiel, pretože pristávacia dráha bola lemovaná lampami, ktoré ani zďaleka nesvietili všetky, ale hlavné je, že pod lietadlom sa vynorila skutočná dráha, o tom nebolo ani najmenších pochybností.

Kapitán ešte raz pozrel na stav paliva a doprial si dva oblety okolo letiska, teraz už nechcel nič nechať na náhodu, nechcel ani náhodou zavadiť o okolité kopce a potreboval aj odhadnúť smer vetra pred posledným priblížením. Hľadel na letisko tam dolu, videl len svetlá okolo dráhy, inak nebolo vidieť nič, nijaké budovy, nijakých ľudí, ani lietadlá, čo bola takmer záhada. Na chvíľu mu zovrelo hrdlo dojatie, naposledy zažil ten istý pocit, keď pred pár rokmi pristával v Barme s dopravným lietadlom, ktoré rozstrieľali japonské stíhačky, mal na konci už len jeden kašľajúci a dymiaci motor, druhý odišiel do večných lovíšť hneď v prvých sekundách útoku. Ešte aj nádrže mal vtedy ako rešeto a na základňu priletel zakrvavený, s poslednými kvapkami benzínu.

Aj vtedy cítil dojatie, ale teraz len pevne zovrel riadenie, vysunul klapky, podvozok a v poryvoch vetra a hustého dažďa posadil stroj na dráhu. Ešte chvíľu poskakovalo lietadlo po betónovej dráhe, ale čoskoro už bezpečne stáli. Pilot priam cítil úľavu vystrašených cestujúcich a až teraz si uvedomil, že má úplne spotený chrbát. Jeho mladý kopilot len zarazene pozeral a tiež prežíval pocity znovuzrodenia.

Keď stáli na konci dráhy, kapitán sa začal zvedavo rozhliadať okolo seba. Nikde nevidel ani živú dušu, všade okolo už ovládla priestor tma, kam oko dovidelo neboli žiadne svetlá okrem tých, čo vyznačovali dráhu, nerozoznali ani nijaké rolovacie dráhy. Pasažierom povedali, aby zostali v lietadle a veliteľ vykročil do tmy, dažďa a vetra. Keď sa mu trochu prispôsobili oči šeru, tak zbadal, že oproti nemu kráča krívajúca postava. Bol to starý, šedivý muž s paličkou.

Kapitán mal na jazyku veľa otázok, ale starec mu len stisol na pozdrav ruku a gestom ukázal, že ho má nasledovať. Asi po sto metroch bol maličký drevený domec, vedľa búda z ktorej do dažďa vykúkal pes, štekal ale nemal zjavne chuť liezť von do toho nečasu.

Keď vošli dnu, kapitán konečne mohol ukojiť svoju zvedavosť. „Kde to sme? Čo je toto za letisko?“

Ujko, odložil paličku a povedal: „Toto je stará vojenská základňa, ale dnes tu už nič nie je. Som tu len ja so psom, robím tu strážnika, tam ďalej sú baraky a v nich sú uložené nejaké haraburdy, ktoré podľa mňa už nikto nikdy nebude potrebovať.“

Strážnik bez slova nalial kapitánovi čaj do šálky a ten s vypytoval ďalej: „Ale ako to, že je rozsvietená dráha? Zatelefonoval vám nejaký letový dispečer, že máte očakávať lietadlo v núdzi?“

„Kdeže! Pane, tu nie je nič, telefóny sú odpojené už niekoľko rokov. Tu dávajú líšky dobrú noc. Ešte za prvej svetovej vojny tu zriadili výcvikové stredisko a v tej vojne som prišiel o nohu,“ - povedal a poklepkal si po dreve svojej protézy pod kolenom - „v poslednej vojne tu tiež trénovali pilotov, ale to boli bombardéry. Synak, tu je ľudoprázdno, tak tu mohli zhadzovať bomby do sýtosti.“

Kapitánovi to však stále nedalo a pýtal sa ďalej: „ Ale prečo svietia svetlá na dráhe?“

„Počkajte pane, musíme ich vypnúť, aby mi tú elektrinu nedali k náhrade.“ Bielovlasý veterán sa zdvihol a opäť vyšiel do dažďa. Kapitán išiel za ním a po približne 400 metroch prišli k malému domcu, kde bola rozvodňa. Dedo potiahol dve páky a vzdialené svetlá zhasli. Kapitán žasol stále viac, ale silnejúci vietor mu bral slová od úst. Pomyslel si, že budú musieť pozháňať brzdné kliny, aby zaistili lietadlo v tomto vetre.

Keď sa vrátili do domca, kapitán ešte raz zopakoval otázku: „Prečo bola dráha rozsvietená?“

Strážnik odložil plášť, podal šálku kapitánovi a odpovedal: „Pane, ako som tu sedel v domci, tak som počul nad hlavou dva krát preletieť nejaké lietadlo. Pozrel som sa von oknom a videl som ten nečas a nadchádzajúcu tmu, tak som si povedal, že možno sa niekto stratil. Možno niekto potrebuje pomoc. Tak som vyšiel von a pustil som prúd do svetiel na dráhe. Nebol som si istý, či to bude fungovať, viete, tu už dávno nepristálo nijaké lietadlo, len tie bombardéry potrebovali kedysi trénovať nočné lety. Ale našťastie je pár lámp ešte v poriadku.“

Kapitán takmer stratil reč. Viac menej sám pre seba šokovaný zopakoval, čo povedal starý muž: „Možno niekto potrebuje pomoc? V tomto nečase? Nadchádza tma?“ Zmätene sa pozrel na drevenú protézu strážnika, na jeho paličku, pozrel sa ušpineným oknom von, kde z tmy padali dažďové kvapky na sklo. Uvedomil si, že tento dobrý človek, ktorého jediná povinnosť je dohliadať na zabudnutú vojenskú základňu v zemi nikoho, ktorému sa musí tak ťažko chodiť bez nohy, ktorú kedysi obetoval vlasti, ktorý mohol pokojne ignorovať zvuk akéhosi vzdialeného lietadla, vstal, išiel do toho nečasu a kráčal dlhé metre k rozvodni, keď ani nevedel, či to vôbec bude fungovať a ani si nebol istý, či je naozaj niekto v núdzi.

Kapitánovi vyhŕkli slzy dojatia, už sa nezmohol na slovo, len jedna myšlienka mu chodila hlavou - „Možno niekto potrebuje pomoc?“ - len ticho stisol ruky svojmu záchrancovi. Uvedomil si, že všetky jeho vyznamenania, ktoré dostal za vojny za svoju preliatu krv a statočnosť, by nestačili na ocenenie skutku, ktorý preukázal tento bielovlasý veterán, tu v tomto bohom zabudnutom kúsku zeme.

A vlastne nie. Dnes večer Boh na tento osamelý kút nezabudol, bol tu, presne tam kde to bolo treba a zastúpil ho tento drobný človiečik, ktorý mohol pokojne priložiť ďalšie polienko do svojej piecky a nestarať sa o nikoho, len o seba.

xxx

Tento svet tak zúfalo potrebuje ľudí, ktorí nezaváhajú a navzdory všetkému pôjdu a zažnú svetlá.