utorok 31. augusta 2010

Koľko dáte?

Jedna múdrosť vraví, že nie je možné zjesť koláč a zároveň ho mať.

Ak vydáte zo skladu krabicu s tovarom, máte tam o krabicu menej.

Ak zaplatíte, máte v peňaženke menej peňazí.

Ak dáte čokoľvek hmotné, tak o to prichádzate.

xxx

Niektoré veci však fungujú aj opačne. Ak niekomu dáte myšlienku, tak vám stále zostáva.

Ak budete niekoho učiť, možno zistíte, že až vtedy vám definitívne začnú dochádzať súvislosti. Už slávny Seneca povedal, že vyučovaním sa človek učí. Učiť, znamená nielen dať myšlienky a stále si ich ponechať, ale dokonca vám ešte pribudnú.

Ak sa budete pozerať na šéfovanie ako na odovzdávanie myšlienok, ak pochopíte, že vedúci nikdy neprestáva byť celkom učiteľom, tak zistíte, že môžete zažiť krásu a radosť. Každé "aha" vášho poslucháča, každé zlepšenie schopností vašich podriadených, každé radostné poznanie patrí aj vám.


Možno preto ja naša práca najkrajšia na svete.


Preto nešetrite a podeľte sa o to čo viete. Koľko dáte?

štvrtok 26. augusta 2010

Augustová pohoda



Výnimočne neuvádzame poučný článok, ale obrázkovú správu z kombinovanej akcie Business Success v horách pri Kokave nad Rimavicou, ktoré prebehli v rokoch 2010 a 2011 (teraz sa chystá ďalší ročník). Najprv sme urobili trojdňový seminár pre klientov s nosnou témou:

"Čo ste robili včera, minulý týždeň, mesiac... ? Pracovali ste celý ten čas, a čo užitočného ste urobili, ktoré z vašich činností sa najviac odrazili na úspechu vašej firmy?"

Všetko to prebiehalo v tejto prekrásnej chate.



Hneď pri nej bola prístavba, v ktorej sme mali prednášky. Príjemné prostredie klienti využívali na výmenu skúseností cez prestávky.



Aj keď sme každý večer oficiálne skončili, v tejto obývačke prebiehali debaty na najrôznejšie témy dlho do noci.



Náš podporný tím chystal lukulské raňajky, mňam!



O pohodlie sa starali tieto dve usmievavé pomocníčky:



V rámci pobytu sme nevynechali ani tradičné hry, ako je stavanie vodných mlynov :)



Školenie aj celý pobyt prebehli v nezvyčajnej pohode, jeden z účastníkov sa vyjadril, že toto bol najlepší seminár, aký u nás absolvoval. Veľmi ťažko sme sa v nedeľu rozchádzali, bolo nám spolu skutočne fajn a vyzerá to tak, že si podobnú akciu určite ešte zopakujeme.

Ďalší deň sa v chate stretli naši pracovníci a užili sme si spoločných pár dní zaslúženého relaxu. Prechádzky do lesa sa zvrhli na zber hríbov, nazbierali sme ich skutočne haldy.



Pali, ktorý je rodákom z blízkeho okolia, mal najcvičenejšie oko na hríby.




Okolie našej chaty bolo nádherné, tu si môžete pozrieť lan malý výber zo 150 fotiek.



Miestami sme chodili cestou i necestou:




Ale odmenou boli okrem hríbov aj takéto bedle:



Výhľady do krajiny boli ďalšou veľkou odmenou:







Užívali sme si aj takéto lahôdky (ani sme to prasiatko nevládali zjesť) :



Nezanedbali sme ani hry:





Klientom aj našim ľuďom sa to všetko veľmi páčilo, o rok sa tešíme na pokračovanie...

pondelok 16. augusta 2010

Práca namiesto podriadeného

Niekoľkokrát som bol v poslednom čase svedkom toho, ako šéf zasahoval do činnosti svojich podriadených. To asi nie je žiadna zvláštnosť.

Podstatné však je, aké sú na to dôvody, a ako sa to urobí!

Ak si totiž vedúci zvykne rutinne vstupovať do procesu, ktorý má na starosti podriadený, tak onedlho sa môže stať, že zdedí prácu za celú danú oblasť. Podriadení majú iba zriedka dostatočný pud sebazáchovy, aby vedeli v tomto šéfovi vzdorovať a žiadali späť svoju prácu. Úctivo sa stiahnu a nechajú to tak.

Poďme si tieto prípady trochu rozobrať:

1. Podriadený skutočne svoju prácu dobre nezvláda a ak má všetko fungovať dobre, šéf musí zasiahnuť a situáciu osobne zvládnuť. Je to podobné, ako keď učiteľ autoškoly zabrzdí namiesto študenta, prípadne zatiahne za volant. Tu však môžeme zbadať ešte dva prípady:
       a) Šéf následne jasne povie podriadenému, že to je jeho práca a ak ju má robiť šéf, tak podriadenému hrozí, že ju už dlho nebude mať. Potom dozrie na to, aby si ju podriadaný skutočne prevzal a celý incident končí až v okamihu, keď, vidno, že oblasť dobre funguje aj bez šéfovho zásahu.
       b) Šéf síce obíde podriadeného, no nedôjde mu, že by mal pohroziť zdvihnutým prstom. Neskôr hrozí teda to, že vo firme vznikne zaužívaný zvyk "toto robieva šéf". Výsledok tejto rutiny je jeden unavený, prepracovaný vedúci.

2. Šéf, má nutkanie do všetkého sa vŕtať a je presvedčený, že všetko urobí lepšie. Aj keby to v princípe bola pravda, hrozí mu potom, že skutočne všetku prácu musí urobiť sám. Šéf je totiž v danej pracovnej oblasti zväčša "nehrajúci kapitán", a iba skutočne hrozivé situácie by si mali vyžiadať jeho priamy a osobný zásah. Spravidla nebýva dobrý nápad, ak by chcel generál osobne strieľať v bitke z guľometu!
Šéf, ktorý nemusí zasiahnuť, no napriek tomu to urobí, ohrozuje svojich podriadených a v prípade generála je to dokonca doslovné tvrdenie.

xxx

Treba povedať nahlas, že ak už šéf preberie prácu podriadeného, či už oprávnene, alebo nie, potom by mal dodržať nasledovné: Musí skutočne prevziať tú prácu na svoje plecia. Ak parkujete na lyžovačke v závejoch a vaša manželka nezvláda vyjsť von, urobíte lepšie, ak auto osobne a komplet dostanete na odhrnutú cestu, ako jej neustále hovoriť do riadenia, nadávať a otáčať oči stĺpikom. Možno budete musieť vytiahnuť aj lopatu, či namontovať reťaze. Až je situácia vyriešená, potom už môžete vedenie auta vrátiť žene a nezabudnite, že by bolo dobré dať jej neskôr tréning v zvládaní snehu a ľadu.
Niekedy je zbytočné rozprávať podriadeným nejaké čiastkové pokyny. Chcete, aby sa správali k zákazníkom nejakým spôsobom? Potom to nestačí zlostne opakovať na porade. Často by ste urobili lepšie, keby ste sa postavili za ten pult a predviedli, čo od nich chcete. Robte to dovtedy, až to podriadení pochopia. Potom sa ešte uistite, že to dokážu po vás zopakovať a funguje to tak, ako si predstavujete, a až potom sa venujte iným záležitostiam.

Pri tomto si neodpustím poznámku: Ak už nedokážete odolať a musíte nutkavo zasahovať do práce podriadených, aspoň sa usitite, že keď tam máte stráviť desiatky minút zvládaním situácie a korigovaním podriadených, tak nech to skutočne stojí za to. Nech vám kvôli nejakej hlúposti neunikajú podstatné záležitosti.

A ešte čosi. Poháňať pracovníkov do práce je normálna, rutinná záležitosť. Byť s nimi, posmeľovať ich, udávať tempo, to nie je obchádzanie právomocí podriadených. Aj na veslici udáva kormidelník tempo, to je normálne a požaduje sa to.

Požadovanie zvýšeného výkonu, to nie je práca za podriadených. Ak ste vedúci, tak naháňanie do výkonu, je vaša práca.

Všimnite si však, že kormidelník nepracuje za veslárov...

pondelok 9. augusta 2010

Podpora podnikania na slovenský spôsob

Pri stretnutiach so zákazníkmi sa stretávam s najrozličnejšími zaujímavými vecami. Niektoré sú skutočne radostné a niektoré už menej.

Minulý týždeň mi riaditeľ jedného výrobného podniku povedal niečo, čo ma až nadvihlo zo stoličky. Tento náš klient úspešne podniká v oblasti, kde konkuruje medzinárodným gigantom, z ktorých každý má len na reklamu viacej, ako tento náš podnik urobí obratu. Ako keby ťažkostí nebolo dosť, riaditeľ mi povedal toto:

"Viete čo pre nás vymysleli vlani ako podporu v rámci krízy? Vari každé dva týždne sme tu mali nejakú kontrolu. Úrad práce, daňový úrad, živnostenský úrad, všetci sem chodili ako na klavír a podávali si kľučky s jasným zámerom (a asi aj pokynom) dávať podnikom pokuty, aby sa viacej naplnil štátny rozpočet."

Opäť som si uvedomil, že určitý spôsob vládnutia je naozaj spoločnosti škodlivý. Atmosféra v podnikaní je dôležitá, rozhoduje o motivácii tých, ktorí zapríčiňujú tvorbu hodnôt. Robotníci nikdy nedokážu odpracovať svoju robotu, ak nebude existovať podnik, ktorý im tú prácu dá. Aj podnikateľov a šéfov treba motivovať. Ak bude v politike neustále naznačované, že vláda bude v prvom rade chrániť obyčajného pracovníka pred "zvôľou majiteľov", bude to vlastne opakovaná výzva typu "Nenamáhajte sa toľko!" v čase, keď by bolo užitočnejšie hovoriť: "Pracujte tvrdšie a utiahnite si opasky".



Lenže opakované kontroly, ktoré skôr pripomínajú nájazdy Tatárov a Mongolov, to už nie je len ľúbivá populistická rétorika, to sú konkrétne činy, priam akty nepriateľstva. Podpora podnikov v čase krízy by mala vyzerať presne opačne. Dať im pokoj, prispieť k lepšej atmosfére tým, že úrady nebudú oberať podniky ani o čas, ani o peniaze vtedy, keď sa jedná o existenčný zápas.


Mnohí z nás budú zvedaví, či nová vláda dokáže podporiť podnikateľskú obec a začne dávať najavo jej podriadeným úradníkom, že firmy dávajú prácu a preto k nim treba pristupovať zhovievavo. Ide o to, aby si vládcovia uvedomovali, že atmosféra podpory podnikateľskej sféry sa dosahuje aj tým, že úradníci nesmú šikanovať firmy, ale naopak, podporovať ich. Šéf Úradu práce by mal byť hodnotený nie podľa vybratých pokút, ale podľa percenta nezamestnanosti. Čím menej zamestnaných, tým menší plat.

xxx

Nuž, a ako sa s týmito ranami osudu vyrovnal náš zákazník?

Ešte tvrdšou prácou, ešte lepšou organizáciu, marketingom a podnikateľskými úspechmi. Dnes nemajú žiadne dlhy, výroba beží, odbyt je zabezpečený a zvažujú nové vízie. Nenechali sa ubiť nepriazňou osudu a už vôbec nie úradníkmi.

Urobili presne to, čo vždy znova odporúčame: Ak zažívate útlak, tak najlepšia odpoveď je kvitnúť a prosperovať.



Ilustračný obrázok: zdroj wikipedia

štvrtok 5. augusta 2010

Kult osobnosti?

Keď sa vrátim k mojim článkom na tomto blogu, tak zisťujem, že veľmi často vyzdvihujem schopnosti zakladateľov firiem, šéfov a podobne. Tým samozrejme nechcem znevažovať zásluhy radových pracovníkov, lebo bez ich práce, snahy a ochoty by sa žiadnemu lídrovi nepodarilo vybudovať niečo rozumné. Ale minulý týždeň som dostal ďalšiu lekciu o tom, čo dokáže šéf v porovnaní s jeho ľuďmi. Nemôžem si pomôcť, ale asi vyrábam okolo šéfov akýsi kult osobnosti... :-)

Robil som konzultáciu v predajni nábytku a podstatná časť spočívala v tom, že sme aj so šéfkou išli priamo do predajne a pozoroval som, ako ten predaj bude prebiehať. Ak mám pomôcť firme zostaviť učebný materiál pre predavačov, musí to byť niečo zo skutočnej praxe a musí sa to opierať o úspešné odskúšané princípy. (Viď aj predchádzajúci článok Sila pravdy).

Najprv šéfka vôbec nezasahovala do procesu a len sme pozorovali. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa zákazníci správajú. Ak sa obrníte kúskom trpezlivosti a skutočne budete pozorovať, veľmi rýchlo sa o zákazníkovi dozviete rozhodujúce veci. Stačí sa chvíľu pozerať a hneď zbadáte, že zákazník sa už druhý krát vrátil k jednej konkrétnej sedacej súprave, obzerá si ceduľku, ohmatáva čalúnenie, premeriava rozmery vlastným metrom a podobne.

Ak je niečo hrozné na predavačoch, tak je to ich mechanická otázka:
"Môžem vám nejako pomôcť?"
Na takúto otázku mnohí zákazníci odpovedajú:
"Nie, ďakujem, len sa obzerám." Toto sa skutočne deje vo väčšine predajní.

Šéfka konala úplne inak. Po chvíli pozorného a trpezlivého pozorovania s istotou pristúpila k zákazníkovi, ukázala na sedačku a povedala:
"Vidím, že vás zaujal tento model, hľadáte niečo takéto?" A zákazník sa dal ihneď vtiahnuť do debaty a odpovedal:
"Áno, táto je zaujímavá, ale chcel by som to radšej v koži." Rozhovor pokojne a prirodzene prebiehal ďalej, chvíľu sa riešili rôzne otázky a nakoniec zákazník odchádzal s objednávkou, vrátane zaplatenia zálohy.
Ďalší zákazníci sa správali inak a šéfka mi predviedla skutočne majstrovský koncert v tom, ale správne osloviť zákazníkov, vždy to bolo primerané predchádzajúcemu pozorovaniu.

Asi väčšina majiteľov obchodov potvrdí, že pri vstupe treba zákazníka pozdraviť, ale potom mu treba nechať priestor, nenalepiť sa naňho okamžite, ale nechať ho "dýchať" a radšej ho len chvíľu pozorovať. Ak majú radoví predavači s niečím problém, tak je to schopnosť skutočne sa pozerať a vidieť. Keby to robili, mali by jasnú predstavu o tom, čo zákazníka zaujalo, či ho vôbec niečo zaujalo, či má jasno, alebo je bezradný, všetko to možno vidieť, ak sa človek skutočne pozerá. Potom by nemuseli mechanicky používať ako idiotské zaklínadlo - "Môžem vám nejako pomôcť?"- lebo toto sa hodí nanajvýš ako otázka slepcovi, čo bezradne stojí pri obrubníku a chce prejsť cez cestu.

Šéfka mi povedala, že sa strašne snaží naučiť svojich ľudí to, aby najprv pozorovali a začali až potom so zákazníkom rozhovor, už na konkrétnu tému.

Tu však vzniká otázka - prečo takéto veci dokážu robiť šéfovia a tak ťažko sa to učí obyčajný predavač? Máme tu skutočne pestovať kult osobnosti a vynášať šéfov do neba?

Odpoveď na danú otázku by sme mohli roztiahnuť na menšiu knihu, ale zhrniem to do nasledovného výroku: Majitelia, šéfovia, zakladatelia firiem ako keby mali v sebe jednu základnú vlastnosť - ZAUJÍMAJÚ sa o svoje okolie. Veď celé podnikanie je postavené na tom, že spozorujem potrebu a potom na ňu ponúkam riešenie.  Ak niekto zlyhá v tomto základnom pozorovaní, tak nikdy nepostaví na nohy úspešnú firmu.

Inak povedané, úspech závisí od toho, či sa zaujímam o druhých ľudí, či dokážem pozorovať, vidieť a urobiť z toho správny záver, ktorý primerane komunikujem. Nemusíme teda vytvárať kult osobnosti šéfa, lebo v skutočnosti budú aj radoví pracovníci veľmi užitoční a úspešní vtedy, ak budú mať schopnosť zaujímať sa a ponúkať to, čo je potrebné.

Hlavný rozdiel medzi úspešným zamestnancom a neúspešným je v jeho postoji. Ten úspešný sa na vec díva takto:
"Chcem zistiť, čo odo mňa potrebujete, to teda urobím a tak si zaslúžim plat."

Neúspešný pracovník, ktorý je často na príťaž, má tento postoj:
"Potrebujem platiť účty, zarábať peniaze a živiť rodinu, tak by som sa chcel u vás zamestnať, lebo vtedy mám garantovaný nárok na mzdu. Ak mi dáte peniaze, tak sa pokúsim, aby som odviedol dobrú robotu."

Chápete aký dramatický je to rozdiel? Základný postoj tých najužitočnejších ľudí je pozerať sa okolo seba a zisťovať, čo by kto potreboval, a čo mám pre niekoho urobiť.

Ak chcete úspech vo svojej predajni, tak tam strávite väčšinu času a budete učiť svojich ľudí, že kľúčom je pozorovať a zaujímať sa. Niekedy zistíte, že niekoho učíte márne, potom prišiel čas toho predavača vymeniť. Vytiahnuť päty z predajne môžete až vtedy, keď ste to tých svojich ľudí naozaj naučili a to sa vám podarí len vtedy, ak si čaestne priznáte, či dotyčný najatý predavač má na to vôbec predpoklady.

Je to nekonečné, trpezlivé a občas nemilosrdné preosievanie ľudí, ktorí dostanú privilégium vás zastúpiť v predajni. Až to dokážu, potom môžete svoje priority presmerovať na iné problémy firmy.


PS: Nevyhýbate sa náhodou svojej predajni, alebo niektorému z oddelení len preto, že sa už dávno nemôžete pozerať na to, čo tam ten predavač stvára? Ak áno, tak vám garantujem, že predajňa, alebo jej časť, robí najmenej o 25% nižšie tržby, ako by sa dalo dosiahnuť.