sobota 30. októbra 2010

Cesta k správnosti

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 3






Niekedy je ťažké zlepšiť život človeka, ak nevie čím má nahradiť svoje nevyhovujúce správanie. To je ďalší dôvod, prečo bohapustá kritika vedie iba
k zármutku a rozladeniu, no zriedka k potrebnej náprave.

Šéfovia kritizujú svojich podriadených, rodičia svoje deti, manželia seba navzájom
a vo väčšine prípadov je to pokus zlepšiť nielen svoj život (lebo ja mám pocit,
že trpím kvôli chybám druhých), ale ide nám o to, aby sa polepšil aj kritizovaný
a mohol žiť lepšie.

Ale čo mi je platné, ak sa niekto na mňa pozerá a hovorí: “Robíš to úplne zle!”

Možno predpokladá, že by som mal prijať obľúbenú poučku - “Chybami sa človek učí.” Lenže toto je jeden z najrozšírenejších omylov, hádam už od staroveku.

Chybami sa nikdy neučíte! Môžte sa z nich POUČIŤ, to áno, ale poučiť sa nie je to isté, čo NAUČIŤ.

Veľa ľudí sa zarazí a moje slová u nich vyvolajú silné rozpaky. Toľko múdrych ľudí tvrdilo, že chybami sa učím a zrazu tu jeden mudrlant tvrdí, že to je opačne?

Nuž, ale naozaj sa na to teraz pozrite. Predstavte si, že sa učíte skladbu na klavíri. Snažíte sa ju zahrať správne. Hráte pekne, ale zrazu - falošný tón, nesprávna klávesa. Práve ste urobili chybu, rozoznali ste to, čo je samozrejme dobrý bod
pre vás. Ale ruku na srdce, urobením tej chyby ste sa to už naučili?

Čo presne teraz máte spraviť? Zastavíte, prehráte pár posledných tónov a skúšate prstom trafiť správnu klávesu. Nakoniec ju objavíte, usmejete sa, bingo! Toto tam treba hrať! Zahrali ste správne a teraz to už len treba zopakovať, natrénovať
a odvtedy hrať dobre.

Ak spravíte chybu a rozoznáte ju, otvára to bránu ku korekcii, ale bohužiaľ treba povedať, že to ešte nič negarantuje. Ešte stále vám klavír ponúka 87 nesprávnych kláves a len jednu správnu, to tu neriešim otázky ako je rytmus, umelecký výraz
a podobne.

Cesta k správnosti spočíva v tom, že vec urobím dobre, rozoznám to a dokážem 
to opakovať. Ak zahrám skladbu správne, tak som to konečne dokázal a z toho sa musím učiť.

Ak som trafil do stredu terča, mal by som poriadne preskúmať svoje postupy. Čo presne som urobil? Ako som to urobil? Dá sa z toho poučiť? Dá sa to zopakovať?

Takže môžem tu ohlásiť oficiálne, že výrok - “Chybami sa človek učí.” - sa ruší
a nahrádza sa nasledovne: “Z chýb sa môžete iba poučiť. Čokoľvek sa naučíte iba tak, že to konečne urobíte správne a dokážete to opakovať.”

A tu sme sa oblúkom vrátili k tomu, ako sa dá skorigovať človek, ktorý robí niečo nesprávne. V prvom rade sa musí sústrediť na svoje dobré stránky. Toto sme si prebrali v predchádzajúcich článkoch. Buďte k človeku láskaví, nezostaňte len pri kritike, ale povedzte nahlas to dobré, čo v človeku pozorujete. Ochota konať dobro sa nájde v každom človeku. A na záver mám pre vás skutočného žolíka v tejto hre
o lepší život:

Povedzte svojmu blížnemu, ako niečo funguje. Ukážte mu ideál správania sa. Predveďte mu správny postup. Nechajte mu prečítať niečo, čo je overené
a pravdivé.

Ľudia často potrebujú porozumieť nejakému životnému princípu, potrebujú k tomu nejaký model. Treba im prezradiť nielen princíp, ale aj ukázať, ako by to fungovalo
v praxi.

Čo sa stane?

Nuž, ukážte niekomu správny postup, ako sa napríklad správať pri výchove detí. Rodič možno chyboval, trápil sa a hľadal cestu. Má zmysel tvrdiť mu, že to robil zle? Nie, najjednoduchšia cesta k jeho náprave vedie cez ukážku správneho postupu.

U ABSOLÚTNEJ väčšiny ľudí stačí ukázať správny postup a oni automaticky rozoznajú svoje chyby a sú pripravení sa zlepšiť a zmeniť svoje správanie.


Kritika je v mnohých prípadoch úplne zbytočná. Môžete na toto kľudne urobiť praktický pokus. Nech nejaký adept na muzikanta zahrá krátku melódiu na klavíri. Pozerajte sa naňho a bez jediného komentára o chybách v jeho hre povedzte: “Teraz ja.” A zahrajte to. (Je vám dúfam jasné, že je veľmi dôležité, aby ste to teraz zahrali výborne.) Nechajte ho, nech to počúva, potom povedzte: “Teraz ty!”
Myslíte si, že počul rozdiel? Ak áno, potom sa bude snažiť zlepšiť a všimnite si, nebolo potrebné povedať ani jediné kritické slovko.

Samozrejme, môžete poukázať na chyby, ale táto kritika je úplne bezcenná, ak sa zároveň nepovie, ako to má hrať správne a ako sa k tomu dopracovať. (Poznámka - jeden zo znakov pochybného charakteru býva práve bezuzdná kritika.)

Ak učiteľ dá ľuďom tie správne dáta, tak väčšina s vďakou zmení svoje správanie
a bude lepšie žiť. Iba menšina ľudí, ktorých opantala zloba, zaútočí na učiteľa, lebo neznesú myšlienku, že niečo robia zle a ktosi na to "poukazuje". Ak o tom chcete niečo vedieť, zadajte do Google heslá ako Dr. Semmelweis, William Harvey, či Giordano Bruno.

Môžeme teda povedať, že kľúčom ku korekcii správania sa ľudí je mať nejaký ideál, fungujúci princíp, nazvite to pravda, ak chcete.

Ukážte ako a prečo sa má niečo robiť. Ak je to dobré, potom to zaberie.

V tomto článku by som nerád zabŕdal do filozofickej debaty o pravde, kto má záujem, tak v mojom blogu nájde v júli 2010 tri články na túto tému. (Sila pravdy, Vladár a pravda, Ako presadiť pravdu v spoločnosti - kliknutím na názov sa vám príslušný článok otvorí)

Pre túto chvíľu je toto posledný článok zo seriálu “Ako zlepšovať ľudí okolo vás”, ak dostanem otázky, ktoré by si vyžiadali niečo doplniť, rád na to odpoviem, či už vo forme komentárov k článku, alebo pridám ešte jeden diel.

Ďakujem svojim čitateľom za skvelé ohlasy.



Rozlúčim sa jednou krátkou myšlienkou: Zlepšovať život ľudí je veľká vec, ale prekážkou je práve to, že ten človek musí zvíťaziť nad svojou nedokonalosťou. Každý chce byť v práve a verí, že koná správne, ale pri korekcii musí prekonať bod, v ktorom sa vzdá toho, čo robil zle. Ak chcete niekoho zlepšiť, podarí sa vám to len vtedy, ak pochopíte, že človek je nádherná bytosť plná dobra a lásky. Chce to rešpekt, obdiv a vieru v dobro. Toto musíte v ľuďoch hľadať a nájsť, to je prvá lekcia, dovtedy budete zlepšovať ľudí iba ťažko. Musíte ich (začať) milovať, navzdory všetkým chybičkám a chybám. Potom už zvládnete čokoľvek.

Pavol Timko
Október 2010

piatok 29. októbra 2010

Človek nie je stroj



Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 2



Všimnite si, ako trpíte, ak vám ktosi niečo vytýka. Aj keď často viete, že kritika je oprávnená, aj tak cítite, že sa chcete brániť, že treba ešte niečo dodať. A máte pravdu.

Pokus korigovať človeka vytýkaním chýb bude fungovať iba v obmedzenej miere. Predstavte si, že šéf skritizuje podriadeného a ten odpovie: “Šéfe, ďakujem, strašne ďakujem, práve si mi povedal niečo, čo ma úplne osvietilo a ja vďaka tebe teraz môžem zmeniť svoj život!”

Zdá sa vám toto normálne? Mne nie, lebo takto to nefunguje a nebude fungovať,
aj keby mal šéf 1000 krát pravdu. Človek sa pri vytknutí chyby bráni a aspoň
v duchu bude vnímať vec tak, že niečo ho aspoň čiastočne oprávňovalo konať tak, ako konal.

Je úplne bláznivé trvať na tom, aby niekto pripustil fakt, že sa mýli, že konal zle. Rozličné pokusy donútiť deti, aby si priznali chybu v skutočnosti degradujú nielen samotné dieťa, ale aj vzťah rodičov k svojim ratolestiam. “Tu budeš kľačať v kúte
a nesmieš vstať dovtedy, kým neodprosíš otecka!” Ak toto niekto zažil, tak vie, že je to veľmi pokorujúci zážitok. Ak ste prišli poprosiť o odpustenie, nebolo to preto, že ste kľačaním v kúte dospeli k zážitku precitnutia a zrazu ste chápali, že ste zlý človek, ktorý sa má nad sebou hlboko zamyslieť. V skutočnosti ste vnímali celú vec ako hlboké a nespravodlivé poníženie. Ak ste nakoniec išli “odprosiť ocka”, bolo to výsledkom iného zápasu. Pocit pokorenia a vzdoru zápasil s bolesťou, nudou
a dlhou chvíľou. Už ste chceli robiť niečo iné. Nakoniec ste vymenili pocit poníženia za právo robiť už konečne niečo iné. Porušili ste svoju integritu a to nie je výhra.

Všimnite si tvár dieťaťa, ktoré “prosí o odpustenie”. Môžete si byť istí, že pred vami nie je človek, ktorý práve zažil oslobodzujúci zážitok poznania. Prizrite sa lepšie
a zistíte, že dieťa ani omylom neakceptovalo “spravodlivý” trest. Ak ste takto niekedy potrestali dieťa, zistíte, že ani vy ste na konci nemali radosť, či pocit víťazstva. Prečo? Lebo prehrali všetci zúčastnení.

Tu už poznamenám iba jednu vec. Svet patrí a bude patriť ľuďom, ktorí sa nedali zlomiť. Dieťa, ktoré pôjde kľačať a radšej zomrie, ako by išlo niekoho odprosovať,
je pripravené zodrať svoje kolená do krvi, je pripravené omdlieť od smädu a bolesti, ale nikdy nebude prosiť o odpustenie. Nakoniec zvíťazí, pretože na konci to už spravidla rodičia nevydržia s nervami a ukončia trest. Toto sú ľudia, ktorí niečo dosiahnu, pretože na úspech netreba bezchybnosť, ale skôr odhodlanie a vernosť
k vlastným cieľom, navzdory všetkým príkoriam.


Pokus korigovať ľudí vytýkaním chýb je klasický prienik materializmu do nášho života. Prepánajána, prečo materializmu? Lebo hmotné veci opravíte tým, že nájdete CHYBY! Nájdite na nejakom stroji tie chyby a našli ste veci, ktoré ak odstránite, tak to opäť bude fungovať. Zistite, čo presne spôsobuje poruchu a stroj môžete opraviť. Toto technické myslenie je perfektnou metódou, ak sa budeme zaoberať materiálnymi vecami, ale zlyhá na celej čiare, keď chceme pracovať s duchovnými bytosťami. Človek nie je iba kus mäsa, kostí a krvi, ale má aj nehmotnú podstatu. Základnou hybnou silou človeka je jeho duch. Toto sa prejavuje na celom jeho konaní a nikde to tak dobre nevidno, ako keď sa budeme baviť o korekcii chýb človeka.

Skúste sa na to pozrieť takto. Uvažovali ste niekedy nad tým, prečo máte odhodlanie niečo robiť? Alebo, prečo si vôbec trúfate vyhrnúť rukávy a do niečoho sa pustiť? Je to preto, lebo ste si vedomí, že máte v tej oblasti nejaké PLUSY. Ak sa len učíte šoférovať, najprv z toho máte plné gate a potrebujete vedľa seba niekoho, kto by zasiahol, keby niečo. Keď budete musieť začať jazdiť sami, tak sa možno najprv úplne spotíte, ale predsa len sa musíte odhodlať. Lenže to odholdanie je postavené na presvedčení, že UŽ NA TO MÁTE. Máte potrebné plusy a to vás motivuje niečo urobiť.

Človek si potrebuje dôverovať. Všimnite si, že po autohavárii si niektorí ľudia nedokážu sadnúť za volant. Nejaký čas zbierajú odvahu. Až keď opäť prisúdim svojím plusom dostatočnú hodnotu, potom sa do toho opäť pustím.

Tu je teda hlavný rozdiel. Na to, aby stroj fungoval potrebuje byť podľa možností bez chýb. Na to, aby fungoval človek, potrebuje dostatok dobrých vlastností
a vedomostí. Fungovať bude aj s chybami. Motív fungovania človeka je dobro, nie chyby a už vôbec nie zlo. Človek jednoducho nie je stroj.

Toto je aj základom korekcie pre človeka. Čím viacej mu budete vytýkať chyby, tým viacej ho budete demotivovať. Ak ho zasypete dlhým zoznamom jeho chýb, výsledkom nebude korekcia, ale to, že to úplne prestane robiť a dostane sa
do úplného zmätku.

Len si spomeňte, ako ste sa cítili, keď vás niekto skritizoval pod čiernu zem. Vedeli ste vďaka tomu hneď čo máte robiť? Nie, mali ste chuť to všetko zahodiť a úplne skončiť.

Ako teda máme korigovať chyby človeka?

V prvom rade ho potrebujete posmeliť. Ľudia nie sú hlupáci, spravidla cítia, že niečo nie je v poriadku. Ale prvé, čo potrebujete upevniť je to, čo niekto robí dobre. Bohapustá kritika občas privedie ľudí iba do zmätku a potom opustia aj to, čo už ako tak robili uspokojivo. Rozoberte teda s človekom to, čo robí dobre. Chce to trpezlivo hľadať veci, ktoré žiak, dieťa, či podriadený robí správne.

Ešte lepšie to uvidíte vtedy, ak už niekto mal dobré výsledky v minulosti a potom sa “zopsul”. Zbytočne budete kritizovať to, čo práve robí. 10 krát viacej energie venujte otázke: “Čo presne si robil predtým, keď boli výsledky dobré?” Treba poriadne skúmať úspešné obdobie. Ak sa na to poriadne pozrie, tak má šancu uvidieť rozdiel a to je základ. Predajca vám možno povie: “Pánečku, však ja som predtým telefonoval zákazníkom 3x viacej ako teraz! Začínal som s plánovaím pracovného dňa už o 7:30 a teraz sa ešte o deviatej motám doma ako prd v gaťoch. Už viem čo mám robiť.” Jeho tvár sa rozjasní a svoje správanie napraví.

Základ akejkoľvek korekcie spočíva v otázke: “Čo robíš dobre?” Je to o rehabilitácii správnosti v človeku.

Prečo nevidí svoje chyby? Lebo si neuvedomil to, čo robí správne. Ak rozlíši dobré od zlého, potom je k náprave už len malý krôčik.

Z dieťaťa sme nevychovali dobrého človeka tým, že sme z neho trstenicou vytĺkali zlobu. Môžeme povedať, že to je vlastne naopak. Ak človek zostal dobrým človekom, je to NAPRIEK bitiu a trestom. Vyžaduje to značnú veľkosť a odolnosť, aby niekto nerezignoval na dobro, ak zažíval telesné tresty a útlak.

Posilňujte v človeku jeho dobré stránky a negatíva začnú miznúť takmer samé
od seba.

Ak by to nestačilo, tak si k tomu povieme ešte jeden princíp, ale to bude až
v ďalšom člénku tejto série.

Pamätajte si, človek nie je stroj.


Pokračovanie tejto série nájdete tu: Cesta k správnosti

Prvý diel tohto seriálu o korekcii človeka nájdete tu: To dobré v človeku.

štvrtok 28. októbra 2010

To dobré v človeku

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 1


Je jasné, že občas treba korigovať správanie a konanie ľudí okolo vás. Hovoríme
o zamestnancoch, deťoch, manželoch... Ako dosiahnuť, aby niekto zanechal nesprávne konanie a nahradil ho správnym?

Najprv sa pozrime, ako sa to bežne robí.

Dieťa prichádza domov a rodič sa pýta: “Čo bolo v škole?”

“Nič.”

Rodič túto odpoveď dobre pozná a tak neodbytne pokračuje: “Žiadne známky?”

“Aha, áno. Dve jednotky a trojka.”

“A z čoho trojka?!”


Všimnite si, že rodičia úplne bežne prejdú dobrú správu mlčaním a okamžite nastolia policajný výsluch ohľadom horšej známky. Ako keby dávali ďeťom najavo, že dobrým veciam netreba venovať pozornosť, tie sú predsa samozrejmé. Omnoho viacej pozornosti dávajú negatívam v človeku: “No počkaj! Koľko krát som ti hovoril, že sa máš učiť tú matematiku?! Ty jeden lajdák! Ty hádam ani nie si môj syn!”




Ak urobí podriadený chybu, tak šéfovia iba málokedy dávajú najavo, že si ho ešte stále vážia, sú vďační za všetku tú dobrú prácu a teraz je tu táto jedna chybička. Spravidla nemilosrdne skritizujú človeka a čakajú, že sa zmení.


Ako sa máme správať k svojim blížnym? Ako vlastne rozoznáte, že niekto je váš priateľ?

Nuž, urobte jeden pokus, ktorý údajne objasňuje, prečo je pes najväčší priateľ človeka. Zamknite na 2 hodiny psa do garáže a potom urobte to isté so svojou manželkou a nechajte ich tam bezmocne trčať. Potom ich vypustite von
a porovnajte reakcie. Manželkine vyjadrenia a správanie si ľahko domyslíte. Zato pes, ten bude vyskakovať šťastím, radostne vrtieť chvostom, pokúsi sa oblízať vám tvár a jeho láska k vám a priateľstvo neutrpeli ani najmenší škrabanec.

Priateľ je niekto, kto v prvom rade oceňuje vaše dobré stránky. Vidí ich, váži si ich
a dáva ich najavo. Priateľom sa stávame preto, lebo vidíme dobro v človeku
a priateľom zostávame napriek zlým stránkam.

Keď pozorujete rodiny s deťmi v parku, či na nedeľnej prechádzke, tak
z rodičovských zlostných, podráždených reakcií máte niekedy pocit, že ich deti sú úhlavnými nepriateľmi. Neskrývaná zášť, rozhorčenie nad hravým, no nedbalým správaním detí je dnes vo vzťahu k deťom v niektorých rodinách úplný štandard. “Tam nechoď! To nechytaj! Ušpiníš sa! Prečo musíš stále pobehovať? Prečo nemôžeš pekne ísť po chodníku?”


Deti musia často zúfalo dokazovať, že nevyrastajú pre šibenicu, že majú aj dobré stránky, že si tiež zaslúžia rešpekt a úctu. Niektorí ľudia tak ťažko nesú túto jednostrannú kritiku, že s tým potom zápasia celý život. Ak šéf kritizuje podriadeného, často brnkne na tú istú strunu a bolestne mu pripomenie to, čo zažíval s rodičmi doma.

Mimochodom, aká bola vaša reakcia v detstve, ak vás rodičia kritizovali? Nuž predpokladám, že bola rovnaká, ako by reagoval každý normálny človek. V duchu ste obracali oči stĺpkom (robiť to otvorene ste si možno nemohli dovoliť, ak nemala nasledovať facka) a mysleli ste si svoje.

Sme tu pri štandardnej vlastnosti ľudskej mysle. Je povinná ospravedlniť vaše správanie. Ak prídete niekam neskoro, čo budete tvrdiť? “Na ceste bola nečakaná zápcha. Zdržala ma policajná hliadka. Musel som ešte nečakane vybaviť nejaké telefonáty. Autobus nešiel pol hodinu. Budík nefungoval, lebo sa vybila batéria...”

Je jedno, ako veľmi ste sa v niečom previnili. Vždy budete hľadať zdôvodnenie, prečo bolo vaše konanie správne. Toto je vrodený impulz. Chcete byť v práve. Vždy máte svoje dôvody. Tento princíp sa týka každého. Akonáhle niekto začne na vás tvrdo útočiť, tak sa zatvrdíte.

Ak sa polepšíte, bude to napriek kritike, nie vďaka nej. 

Veď porovnajte tieto prístupy:

“Zase si prišiel neskoro ty odroň! Kto to má večne trpieť? Zamysli sa nad sebou!“


Alebo:

“Ty patríš medzi najlepších pracovníkov akých mám. Prejavil si veľakrát výborné vlastnosti a som za to vďačný. Prišiel si neskoro a myslím, že si na to musel mať svoje dôvody, tak sa na to ani nejdem vypytovať. Chcem ťa požiadať, aby si to nabudúce zvládol lepšie. Vieme obaja, že si schopný zariadiť si to tak, aby si chodieval načas. Dôverujem ti.”


Niekto si povzdychne, že tá druhá verzia je dlhšia. Pre niekoho môže znamenať nesmierne sebazaprenie, aby začal nahlas oceňovať to dobré v človeku. Neučil sa tak správať k ľuďom a okolo seba videl iba príklady kritiky, útokov a odsudzovania.

Ale pouvažujte nad tým, s ktorým prístupom máte skutočne väčšie šance niekoho skorigovať.

Pouvažujte nad tým, kto okolo vás je skutočne dobrý človek, koho máte radi, kto je vášmu srdcu blízky.

Pouvažujte nad tým, kedy ste naposledy tomu človeku povedali, že si ho vážite
a máte ho radi.

Nepíšem to preto, aby ste mali pocit viny. Minulosť je aj tak minulosť. Pokojne zavrite oči. Potom ich otvorte a možno okolo seba uvidíte úplne nový svet.

Svet, v ktorom sa priateľstvo a láska skutočne prejavuje nahlas. Je to len na vás.

Zvládnete to, lebo ste dobrý človek.

Už vám to niekto povedal?



Pokračovanie tohto článku nájdete TU.



Obrázok pochádza z tohto blogu: http://let-the-child-blossom.blogspot.com/

piatok 22. októbra 2010

Ako štrajkujú Japonci

Občas je zábavné pozorovať kultúrne rozdiely v odlišných častiach sveta.


Narazil som na zaujímavý článok v New York Times. Debatuje v ňom Američan a Japonec.

Japonec sa pýta:

"Američania prestanú pracovať, keď štrajkujú?" - opýtal sa. 


"A prečo si myslíš, že sa to volá štrajk - zastavenie práce? Vari u vás v Japonsku nezastavíte prácu?"


"V Japonsku" - povedal - "máme niečo, čo by ste vy Američania možno nazvali zastavenie práce. Keď štrajkujeme, dáme si pásky na rukáv, aby sme ukázali, že sme nespokojní a ideme do továrne a pracujeme dvakrát tak tvrdo, aby sme šéfom ukázali, akí sme užitoční."


Japonci občas štrajkujú tak, že si nasadia šatky, na ne napíšu, že štrajkujú a pracujú ďalej.

V našej kultúre sa šatky pri štrajkoch používajú tiež, ale vyzerá to skôr nejako takto:





Bohvie, či aj toto nie je vysvetlenie, prečo ázijské ekonomiky stále častejšie víťazia v hospodárskej súťaži s Európou. Naši odborári sú občas schopní tak chrániť záujmy pracujúcich, že už tí pracujúci nebudú mať kde pracovať...





Celý článok v New York Times

streda 20. októbra 2010

Nie peniazmi

Zaplatili ste niekedy za dobrú radu? Za prednášku? Zaplatili ste za knihu?


Skutočne si to myslíte?


Tak sa na to pozrite ešte raz. Odovzdaná múdrosť sa nedá zaplatiť peniazmi.
O tomto čosi viem. Prednášam už bezmála 20 rokov semináre, robím školenia
a učím ľudí. Mojim zákazníkom sa zdá, že platia za myšlienky, dáta, fakty, ktoré dostávajú. Ale nie je to tak.

Peniaze sú predsa materialistická vec. Nimi platíte to, aby som sa mohol obliecť, jazdiť autom, udržiavať firmu, ktorá dodáva služby, aby sme zaplatili účet za elektrinu, či nájom. Jasné, aj toto treba platiť, bez toho by to nemohlo fungovať. Ale nikdy materiálnymi peniazmi neplatíte za múdrosť.



Čím sa platí za poskytnutú múdrosť? Ako sa dá splatiť toto?



Zaplatíte len tým, že múdrosť použijete na zlepšenie života.


Zlepšite svoj život a tým mám na mysli hlavne to, aby ste mali radosť z užitočnej existencie.
Zlepšite život svojej rodiny, manželky, detí...
Zlepšite fungovanie organizácie, pre ktorú pracujete, nech je užitočná a dobre prežíva.
Mohli by sme hovoriť aj o zlepšovaní stavu ľudstva, živej prírody, či sveta okolo vás, či je materiálny alebo duchovný, ale to už by sme možno zašli za hranice predstavivosti niektorých čitateľov.




Nikdy sa nezmocňujete múdrosti len na to, aby ste si ju nechali komplet pre seba. Získavanie múdrosti má svoj účel a ten spočíva v tom, že sa máte podeliť.


Nie, nemôžete mi zaplatiť peniazmi. Ak ste zaplatili za prednášku, platili ste len hmotné veci, ktoré sú nutné, aby sa mohla niekde uskutočniť. Berte to ako preddavok. Podstatnú časť platby vykonáte tým, že sa vrátite tam, kde žijete
a budete pomáhať druhým ľuďom. Zlepšite ich život a buďte v tom neúnavní.


Ako dlho budete platiť?

Môžeme povedať, že navždy. Dobré myšlienky sú jednoducho večné. Používajte ich, zlepšite život a týmto splatíte dlh.

Ale nie peniazmi.





Zdroj obrázkov: Wikipedia

nedeľa 10. októbra 2010

Dnes začína zvyšok tvojho života

Každý má k dispozícii 24 hodín denne. Aj keby ste mali za sebou iba pár rokov svojej mladosti, stále platí, že prítomnosť je teraz a budúcnosť sa práve začína. Čomu venujete svoj čas, pozornosť a energiu, za tým sa neskôr obzriete a nazvete to "môj život".

Vždy som vyznával zásadu, že ľudia by mali robiť to, o čom snívajú. Každý máme nejaký základný cieľ, ktorý nemusí byť ľahko dosiahnuteľný,  dalo by sa dokonca tvrdiť, že jeho dosiahnutie môže pokojne obnášať aj to, že po ceste k nemu budete potiť krv. Len ak to bude tŕnisté, len ak si to vyžiada kus sebazaprenia a námahy, len vtedy bude odmena skutočne sladká.

Samozrejme nehovoríme o cieľoch typu - chcem byť bohatý,  chcem si iba užívať a nestarať sa o nikoho. Takto si človek šťastie nevyslúži.



Takto spieval na svojom najslávnejšom albume Ian Anderson v jednej z piesní:

A je to len dávanie, čo ťa robí
tým čím si...

Zodpovednosť človeka spočíva v tom, že bude hľadať svoj pravý cieľ, potom sa ho bude držať navzdory akýmkoľvek a všetkým prekážkam a spojí svoj cieľ s tým, že bude užitočný pre druhých. Len takto sa dá prežiť dobrý a hodnotný život.

Včera som pozeral video o živote Steva Jobsa, zakladateľa firmy Apple. Tento nedoštudovaný excentrik mal od počiatku cieľ dávať ľuďom nástroje, ktoré im zlepšia život, ktoré budú čo najviac kopírovať potreby užívateľa. Jeho produkty sa vždy vyznačovali tým, že sa držali intuitívneho ovládania, nevnucovali užívateľom nelogické a zložité procedúry. Jobs sa vždy zaujímal o zmýšľanie zákazníka a takmer puntičkársky zasahoval do práce svojich vývojárov, len aby bol výsledok čo najpriateľskejší pre užívateľa.

Steve Jobs si vybral za šéfa svojej firmy človeka, ktorý sa od tejto základnej filozofie odklonil, čo neskôr označil za najväčší omyl svojho života. Z vlastnej firmy bol vyštvaný a išiel robiť iné veci, okrem iného stál za technológiou firmy Pixar, ktorej vďačíme za technológiu animácie vo filmoch ako je Toy Story. Apple bez Jobsa išlo dolu vodou až nakoniec prozreteľnosť zaúradovala a firma povolala svojho vizionára naspäť. Keď neskôr prišiel s nápadmi ako je iPod a neskôr iPhone, už aj najväčší neprajníci museli uznať, že tento génius bol podstatným faktorom obrovského úspechu a čuduj sa svete, oblúkom sa dostávajú na výslnie aj počítače Apple, ktoré dnes dosahujú v prieskumoch najvyššiu spokojnosť zákazníkov na svete.

Jobs vždy hlásal, že jeho cieľom je zlepšovať ľuďom život a vedel, že ľudia musia uvažovať sami za seba, ak chcú mať úspech. To vyjadruje aj slogan jeho firmy "Think different" (Mysli odlišne).

Toto nie je óda na jednu svetovú značku. Je to len pekný príklad toho, ako niekto zostal verný svojim ideálom a ako napriek nepriazni osudu vytrval a nakoniec dosiahol veľký úspech použitím princípov idealizmu.

V dnešnej dobe počúvame zo všetkých strán, že život je len oddych, pôžitky a voľný čas. Chceli by sme vysoké platy, 6 hodinovú pracovnú dobu a pol roka dovolenky.

Vo firme, ktorú vediem ale zmýšľame odlišne. Hovoríme, že kvalitne odvedená práca, oddanosť svojím cieľom, užitočnosť pre ľudí v okolí je jediná skutočne funkčná filozofia v živote. Bohužiaľ, hrdosť po dobre zvládnutej práci je stále menej uznávanou životnou hodnotou. Ak ale bude chýbať, nahradia ju drogy a pochybné aktivity. Zroneného človeka nezachránia antidepresíva. Tie len potlačia symptómy, životné prejavy, dokonca potlačia aj túžby a tým celý problém priam dramaticky zhoršia. Zronený človek potrebuje nájsť svoj účel a potrebuje rehabilitovať pocit hrdosti. Ten sa dosahuje len službou.

Mali by sme si tie veci pripomínať a hovoriť o nich. Slušný človek sa dnes v priemernej partii pomaly strápni, ak vyhlási, že najvyššia hodnota v živote je služba pre ostatných. Toto nie je dobré.


Začnime tým, že to budeme hovoriť nahlas.

Lebo dnes začína zvyšok tvojho života.

piatok 8. októbra 2010

Motorová myš

Zaoberám sa hľadaním príčin úspechu už pomerne dlho. Stále znova narazím na to, že základné princípy sú jednoduché.

Usilovnosť, vysoké nasadenie, vytrvalosť sú dôležitejšie ako talent.

Keď som skúmal výsledky predajcov vo firmách, tak stále znova som objavoval rovnaký model:

- začni čo najskôr ráno dobrou prípravou dňa, naplánuj si čo chceš robiť a dosiahnuť
- naplánuj si viacej kontaktov, ktorým treba telefonovať, ako sa dá vlastne stihnúť
- buď ochotný mať prvé stretnutie hneď ráno a neboj sa stretávať večer, ak klient inokedy nemôže
- je omnoho lepšie stretnúť za deň niekoľko zákazníkov, ako im posielať iba "ponuky"
- predajca musí byť priam posadnutý chcením hovoriť so zákazníkmi

Počty kontaktov a nasadenie sú naisto dôležitejšie, ako "genialita" predajcu. Nemôžem si pomôcť, ale najúspešnejší predajcovia mi vždy pripomínali motorovú myš.

Tento svet je zreteľne postavený na kvantite.