Slušnosť

V tomto blogu často spomínam slušnosť a dobro. Hovorím o tom v prítomnom čase, nie ako o legende zo zabudnutej éry. Verím, že stále existujú dobré úmysly a túžba po dobrom živote, a slušní ľudia sú toho základom. Občas priam vnímam pochybnosť čitateľa, ako keby ktosi zdvihol obočie a chcel mi povedať: Skutočne tomu veríš? Nie si ty romantický rojko, ktorý sa narodil v nesprávnej dobe?

Moja odpoveď by znela asi takto:
Nie, nemýlim sa. Aj keď dnes žijeme v cynickej dobe a občas nás udalosti pokúšajú presvedčiť, že zlo sa zakráda okolo nás, aj tak je vo väčšine ľudí hlboko zakorenená túžba po dobrom a čestnom živote.

Nikdy sa nenechajte pomýliť hlasnými nadávkami. Nenávisť je možno hlučnejšia ako slušnosť, ale pravda sa nemeria silou hlasu a nedá sa o nej rozhodnúť ani hlasovaním.

Ak často hovorím o slušnosti a dobrotivosti, tak je to nielen preto, že sa snažím opísať niečo, čo existuje. Hovorím o tom, lebo mám na to dobrý dôvod - ak sa má niečo dosiahnuť, treba to vysloviť nahlas. Je to sen, je to túžba a predstava, ktorá stojí človeku za námahu.

Ľudia nosia tieto veci v sebe, možno ich hlboko potlačili a zabudli na nádej. Ale ak to niekto začne opisovať, tak zrazu pochopia, že také čosi je schované v ich vlastnom vnútri, matné, zabudnuté a zaprášené. Ale ak sa o tom začne hovoriť, tak to človek rozozná, bez najmenších pochybností a okamžite sa toho chytí. Je to podobný pocit, ako keď zazriete po dlhotrvajúcom daždi kúsok modrej oblohy. Po každom daždi príde slnko, je jedno koľko vám bude niekto tvrdiť, že slnko už bolo, ale už nebude.

Ak sa nadchnete myšlienkami o slušnosti a dobrote, je to preto, lebo je to niečo, čo máte v sebe. Nemožno vám to dať, nanajvýš sa to dá vo vás prebudiť. Slušnosť je prirodzená, len občas je potrebné pozbierať odvahu, ak ju chcete brániť.

Toto je devíza, bez ktorej sa nedá pracovať vo firme, bez nej nebude priateľstva, ani rodinnej pohody.

Ak vás tieto myšlienky hrejú pri srdci, potom sme zaknihovali malé víťazstvo. Prečo?

Lebo slušnosť vo vnútri človeka je zároveň zdrojom radosti. Vychádza zvnútra, presakuje na povrch aj na najtemnejších miestach. Najlepšie na tom je to, že keď spolupracujú slušní ľudia, tak spolu sú schopní vytvoriť viac dobra, ako je v každom z nich.

To podstatné

 

Ak ste šéf, či majiteľ firmy, mám zopár otázok...

Čo ste robili minulý týždeň? Čo ste robili včera? Môžete tvrdiť, že ste sa s istotou venovali veciam, ktoré majú vysokú prioritu?

Dokážete povedať, ktoré vaše každodenné aktivity sa najviac prejavia na úspechu vašej firmy? Viete s istotou označiť tie činnosti, ktoré by sa dali označiť ako „podstatné“?

Za posledný rok som ako zakladateľ (a vizionár) konzultačno-vzdelávacej firmy strávil dosť veľa času u klientov a dal som si veľa práce s tým, aby som mohol sformulovať odpoveď na nasledovné otázky:

• aký je skutočný vplyv najvyššieho manažmentu, či majiteľov na úspechy bežnej firmy?
• ak sa má vrchný šéf niečomu venovať, ktoré sú tie najprioritnejšie veci?
• dá sa zovšeobecniť, ktoré z tých činností sú dôležité pre väčšinu firiem?
• majú šéfovia vedomie o týchto prioritách, alebo ich robia iba úchytkom?
• je možné sformulovať, čo je podstatné pre úspech konkrétnej firmy?

Na cestách ku klientom som natočil na tachometri za rok vari 60.000 kilometrov
a okrem práce vo firmách som sa veľmi snažil nájsť odpovede na vyššie uvedené otázky. Chcel som skutočne vedieť, či sa dá nájsť „kameň mudrcov“, esencia úspechu, sformulovať veci, ktoré sú prvé z prvých a hlavne nájsť spôsob, ako
to manažérov naučiť.

xxx

Na moje prekvapenie som aj s mojimi kolegami skutočne niektoré kľúčové zásady objavil. Otázka, či je možné v konkrétnej firme odhaliť tie najdôležitejšie činnosti
a oblasti, ktorým sa má šéf venovať, je vyriešená. Áno, dá sa to analýzou zistiť.
Dá sa to šéfa dokonca aj naučiť. 

V čom je teda problém?

Ide o to, že šéfovia nemajú vymyslené, ako by svoje zámery preniesli na firmu. Problém takmer nikdy nespočíva v nedostatku myšlienok, nápadov a predstáv
o tom, čo by sa malo urobiť a dosiahnuť. Problém je v prenášaní týchto zámerov
a ten zas pramení v nedostatočných schopnostiach a znalostiach ľudí  
v bezprostrednom okolí šéfa. Toto je asi najčastejšie pozorovaný neduh
vo firmách. 

Ak ste šéf, položte si nasledovné otázky:

• koľko úloh, ktoré som ja, alebo nižší šéf zadal vlastne nikdy nebolo skontrolovaných a je trochu záhadou, či to dotyčný pracovník vôbec dotiahol
• koľko je úloh, ktoré by mali pracovníci urobiť automaticky, ale buď to ani nie je sformulované, alebo pridelené, alebo to nikto neskontroluje
• ako často mám nápad, ale prejde ma chuť ho realizovať už pri pomyslení na to, že to vlastne neviem nikomu spoľahlivému prideliť
  a musel by som sa o to postarať sám
• ako často sa neviem venovať rozrobeným veciam, lebo neustále ma niečo vyrušuje
• koľko krát za deň mi zvoní telefón a musím riešiť veci, ktoré mi pripadajú banálne a nechápem, prečo toto nevedia moji ľudia urobiť samostatne

Tu sa dostávame oblúkom k téme zo začiatku tohto príhovoru. Šéfovia často netušia, ktoré sú tie najdôležitejšie aktivity, ktorým by sa mali venovať, lebo ich pozornosť ja asi v takom stave, ako ručný granát 2 sekundy po explózii. Príliš často vyzerá ich práca tak, že preskakujú behom dňa na 1000 rozličných oblastí
a o nejakom zameraní sa na podstatu možno hovoriť len zriedka. Je to skutočne ako hodiť granát naslepo medzi nepriateľské vojsko a dúfať, že poletujúce črepiny už niečo zasiahnu.

Ale šéf by sa mal podobať skôr na guľometčíka, ako na granátnika. Mal by veľmi dobre vedieť, že jeho rozptýlenie a neznalosť priorít môže poškodiť celú firmu. Lenže tých podnetov dostane typický šéf za deň toľko, že to presahuje jeho možnosti.

Aj keby vedel úplne presne, ktoré jeho činnosti si vyžadujú najviac pozornosti, musel by ešte zariadiť to, aby nebol vyrušovaný hlúposťami a musel by zorganizovať svojich priamych podriadených tak, aby dokázali preniesť jeho zámery bez toho, aby oľutoval, že sa vôbec do niečoho pustil, lebo teraz prichádza naspäť množstvo bezradných reakcií od jeho personálu.

Musím celkom otvorene povedať, že až v nedávnej krízovej dobe sa jasne ukázalo, že v najvyšších šéfoch sa často skrýva nesmierna energia. Problém nie je v tom,
že by šéfovia už nemali energiu, problém je skôr v jej prenose do firmy
a ku klientom. V mnohých firmách sa to javí tak, že majú motor z Ferrari,
ale prevodovku z Trabanta, o brzdách radšej pomlčím.

Priveľa rozptýlenia, priveľa strát a slabá efektivita. Kľúč k tomu, aby sa šéf mohol venovať podstatným veciam, spočíva v jeho najbližších kolegoch. Oni sú tí ľudia, ktorí by potrebovali najviac vzdelávania a tréningu.

Až potom sa dá konečne venovať tomu podstatnému.

Časy sa menia

Kedysi dávno zabezpečoval  najrýchlejšiu poštu v USA tzv. Pony Express. Bola to skvele zorganizovaná firma, ktorá bola schopná dopraviť list tak rýchlo, ako nikto iný. Odľahčený papier na listy a obálky, ľahké sedlá, prepriahacie stanice každých pár kilometrov, bol to veľký úspech, lebo rýchlosť komunikácie je v mnohých oblastiach kľúčová.

Prečo dnes medzi veľkými firmami zabezpečujúcimi spojenie nenájdete Pony Express?

Možno preto, že manažéri sa príliš orientovali na kone, možno neverili, že by telegraf zaviedli všade a nakoniec ich lepšie vybavená konkurencia prevalcovala.

Po mnohých rokoch sme nedávno zažili okamih, kedy pošta prestala doručovať telegramy a stále menej sa využívajú listy, lebo ich nahrádzajú elektronické metódy komunikácie.

Dlhé roky bola najväčšia firma v oblasti výroby mechanických pokladníc švédska spoločnosťAnker. Spomínate si ešte na samoobsluhy, ktoré mali pokladnice
s kľukou, ktoré fungovali aj pri výpadku prúdu? Keď nastúpila éra elektronických čipov, Anker stratil svoje postavenie na trhu behom pár rokov. Nahradili ich omnoho lacnejšie a digitálne modely z Ázie.

Nikoho dnes neprekvapí, že Polaroid, firma, ktorá dominovala v oblasti okamžitej fotografie dlhé desaťročia, sa nakoniec v konkurencii digitálnej fotografie dostala
do existenčných ťažkostí. To je jasné, poviete si, ale čo by ste robili, keby ste boli
v kresle najvyššieho šéfa Polaroidu, Pony Expressu, či Ankeru?

Uvažovali ste nad tým, prečo je zrazu pre firmy v západnom svete takým závažným problémom konkurencia z Ďalekého Východu? Veď lacná pracovná sila existovala
v Ázii odjakživa.

Je niekoľko faktorov, ktoré v posledných desaťročiach zmenilo svet.

Významná vec sa odohrala medzi 1968 a 1970, kedy sa zaviedli konečne ISO normy pre kontajnery. Vtedy začala éra kontajnerových lodí. Tovar z východu
je životne závislý na tom, aby bola doprava rýchla a lacná.

Ale je tu ešte jeden, za to kľúčový faktor: Komunikačné technológie.

Keby ste skúšali robiť medzikontinentálny obchod pred 30 rokmi, viete si predstaviť koľko stáli telefonické hovory do Ázie? Fax bol vtedy posledným výkrikom techniky. Až internet, e-mail a nástroje ako Skype priniesli nesmierne zjednodušenie pre globálny obchod.

Kto by dokázal predpovedať všetky tie zmeny v roku 1975 len na základe toho,
že sa ustanovili ISO normy pre kontajnery, či vznikol internet a www sieť?

Ak ste zodpovedný za smerovanie a riadenie firmy, máte čas pri každodennom strese sledovať vývoj vo vašej oblasti?

Všímate si čo robia podobné firmy v okolí? Na našom kontinente? Vo svete? Hrozí vám osud Pony Express?

Jeden z dôvodov prečo treba mať výborne zorganizovanú firmu spočíva v slobode šéfa. Mal by mať slobodu na to, aby sa mohol dívať okolo seba.

Lebo časy sa menia.



Obrázky: Wiki

Samoser

Spomínam si, že som býval v hlavnom meste na pomerne hlučnom mieste. Z dvoch strán tam išla železničná trať a z tretej električky. V samotnom byte boli (a dodnes sú) veľké a veľmi hlučné pendlovky, ktoré bijú dosť nahlas, ako keby to boli staničné hodiny. Však to vlastne kedysi aj boli staničné hodiny, dostal ich môj dedo keď robil za prvej republiky na železnici...

Zvláštne je to, že keď som tam dlhé roky býval, tak som si na ten hluk úplne zvykol. Dnes bývam v malej dedinke, kde jediný dopravný ruch sú dunajské lode a to veru ani nemožno nazvať hlukom.

Keď som pred časom opäť spal v rodičovskom dome, tak som zrazu nechápal, ako som mohol ten hluk vydržať. Budil som sa každú hodinu a keď som konečne zaspával, zobudil ma húkajúci vlak. Ale toto všetko vám nepíšem preto, aby ste si pomysleli, že som nejaký rozmaznaný sraľo, ktorý nevydrží trochu hluku.

Píšem vám to preto, lebo vás chcem na niečo upozorniť.

Ľudia si jednoducho na hluk ZVYKNÚ.

Rovnako si zvyknú, ak na nich pravidelne šéf kričí pre každú hlúposť.  Zapamätajte si, ak budete na nich stále vrieskať, tak si zvyknú tiež. Možno sa nikdy nestane vaše vyrevúvanie ich obľúbenou kratochvíľou, ale zvyknú si, veď čo im iného zostáva?

Šéfovia, ktorí majú povahu, ktorú by niekto nazval "cholerik", sa oberajú o mnohé výhody.

V prvom rade kazia atmosféru vo firme. Nech ľudia robia čo robia, nikdy nie je dobre.

Za druhé, oberajú sa o možnosť použiť zvýšenie hlasu, keď na veci skutočne záleží. Ak je šéf väčšinou pokojný a potom raz za čas zdvihne hlas, vtedy si ešte aj myši tam vzadu v sklade schované v diere uvedomia, že teraz sa niečo závažného deje.

Šéf nemusí byť stále ako med. Môže sa pokojne rozčúliť, ak je vec skutočne vážna. Vyvolá tým skutočne EFEKT. Keď potom má pozornosť ľudí a oni vedia, že teraz je lepšie zabrať a robiť tak, ako sa patrí, potom sa dá opäť pokojným hlasom prejsť na metódu, ktorú som opísal v posledných 3 vydaniach blogu v seriáli o korekcii a zlepšovaní ľudí.

Šéf by sa nemal zlostne štartovať pre každú maličkosť. Ak si na to zvykne, tak si zvyknú aj jeho podriadení. Keď opäť zdvihne hlas, tak len mávnu rukou a zahundrú si: "To už poznáme."
Čo má potom taký šéf urobiť, aby vyvolal želateľný efekt? Vystreliť brokovnicou do stropu, až bude poletovať prach a omietka?

Snažte sa krotiť svoj temperament. Vystupujte vľúdne, no rozhodne. Usmievajte a prejavujte náklonnosť k svojim ľuďom. O to silnejší efekt spôsobíte, ak začnete vypúšťať hromy a blesky.

Zlosť šéfa môže byť nesmierne užitočná, ak sa použije na správnom mieste a pri správnej príležitosti.

Ale toto nedokáže ktosi, koho voláme, ehm, cholerik.

Slovenčina má na takýchto ľudí výstižnejšie pomenovanie. Hovoríme, že takýto človek má SAMOSER. Správanie niektorých ľudí veľmi dobre vystihuje nasledovné video:

(Poznámka: Ak ste mladistvý čitateľ, tak vás upozorňujem, že toto ste vzhľadom na použitý slovník nemali čítať...)



Obrázok: http://nuleadership.wordpress.com/