Hodnota šéfa

Asi nikto nepochybuje o tom, že ak šéf robí svoju prácu, tak ovplyvňuje celkové výsledky firmy, dokonca sa to priamo prejavuje na výške príjmov organizácie.

Mohli by sme urobiť malý experiment:

Odmerajte príjmy firmy, keď šéf bol na svojom poste a riadil podriadených. Potom dajte šéfa na istú dobu preč. Je skoro isté, že príjmy budú nižšie. V literatúre sa tomuto rozdielu zvykne hovoriť diferenciál.

Čím lepšie bude ovládať svoju prácu, tým bude diferenciál väčší a tým bude aj jeho vlastná hodnota väčšia. Je jasné, že ak prídeme o šéfa, budeme sa musieť snažiť ho čo najrýchlejšie nahradiť. Aj vo vojne to bol známy fakt, preto ostreľovači sa vždy snažili v prvom rade odstreliť dôstojníkov v nádeji, že vojaci sa zmenia na bezradný húf ovcí, ktoré ostali bez pastiera.

xxx

Ak je pravda, že absencia šéfa znižuje príjmy firmy, potom treba spomenúť ešte jeden málo známy fakt:

FIRMA NEPRICHÁDZA O ŠÉFA LEN TÝM, ŽE TENTO JE ÚPLNE PREČ!

V skutočnosti šéfovia sú odstrelení zo svojej pozície tým, že sú vyrušovaní a kolegovia rozličnými "problémami" odvádzajú ich pozornosť od najdôležitejších šéfovských aktivít.

Príjmy organizácie sú znižované týmto faktorom omnoho viacej, ako si väčšina ľudí dokáže čo len predstaviť! O príčinách odvádzania šéfovej pozornosti by sa dalo veľa hovoriť a isto sa tomu ešte niekedy vrátime. Dnes si povedzme len to, že existujú 2 najbežnejšie dôvody:

- ani šéfovia nemajú dostatočne jasno v tom, ktoré ich aktivity najviac ovplyvňujú príjmy firmy
- šéfovia nevyužívajú optimálne svoje asistentky


Vedeli ste, že asistentka má 30 najdôležitejších povinností, ktoré ak pozná a dodržiava, tak dokáže šéfa "donútiť" venovať sa tým najdôležitejším povinnostiam?

____________________________________
Viacej k danej téme aj na YouTube, klikni tu.

Daromná práca

Odhaduje sa, že 40 až 60% všetkej práce je daromne vynaložené úsilie.

Prečo je to tak strašne vysoké číslo? Ako sa to deje?

Predstavte si, že staviate budovu. Jedna partia má urobiť debnenie pre základy stavby a ich šéf by mal ohlásiť splnenie úlohy. Tento sa snaží dovolať stavbyvedúcemu, ale ten má dlhší telefonát a neberie to, je obsadené.

Šéf od debnenia nemá lepší nápad, ako poslať SMS šéfovi strojového parku, že debnenie stojí, môže sa betónovať.  Tento síce má dostať pokyny od stavbyvedúceho, ale keďže neprichádza nič, tak iniciatívne pošle na stavbu betónovú pumpu.

Stavbyvedúci, ktorý sa zdržal v kancelárii však o ničom nevie a preto nedá pokyn do zásobovania, aby objednali v betonárke domiešavače s betónom.

Betónová pumpa stojí na stavbe, robotníci sa opierajú o lopaty, šéf partie volá sekretárke riaditeľa, telefonáty teraz lietajú krížom krážom a na dôvažok šéf strojového parku oznámi posádke betónovej pumpy, že okolo obeda majú byť už na inej stavbe a šofér vozidla sa rozhodne, že vyrazia pre istotu skôr.

Stavbyvedúci medzitým počúva rozčúleného riaditeľa firmy a ešte cestou na stavbu objedná osobne betón. Keď dorazí na pracovisko, tak tam stoja už 3 domiešavače, ale daromne, lebo betónová pumpa sa vyparila 5 minút predtým.

Opis tohto zmätku by mohol pokojne pokračovať, ale čitateľ si už určite urobil svoj obraz. Niekto by poznamenal, že toto všetko je dôsledok nedostatočnej koordinácie. Nám však toto vysvetlenie nestačí.


Podstatou problému sú v skutočnosti dve súvisiace veci:

1. Firma nemá dostatočne pevne stanovené vyskúšané postupy, ktoré - ak by sa dodržali, tak naisto vedú k výsledkom. Betónovanie základov sa dá veľmi presne popísať, dá sa na to urobiť priam formulár s uvedenými krokmi, zodpovednými osobami, bolo by tam uvedené čo má kto a kedy vedieť a podobne.
Tým osvedčeným postupom hovoríme smernice.

2. Pracovníci firmy vrátane šéfov majú v našom príklade problém so správnym smerovaním komunikácií. Ak príde informácia k nesprávnemu človeku a tento ju v rozpakoch dáva ďalej, existuje značná pravdepodobnosť, že sa to opäť dostane k nesprávnym ľuďom a zmätok sa bude ešte viacej šíriť.

Daromná robota má svoje presné zákonitosti a neznalosť tejto témy dokáže zlikvidovať ziskovosť akejkoľvek firmy. Všetci tí chaoticky pobehujúci ľudia pripomínajú mravce z rozhrabaného mraveniska, všetci "pracujú" a "snažia sa", ale ich hemženie neznamená, že zákazník bude ochotný celý tento chaos preplácať. Pracovníci dostanú svoj čas preplatený zamestnávateľom, ale ten v skutočnosti platí daromnú prácu. To vyplatí len a len zo zisku, ktorý sa musel vyprodukovať pri inej príležitosti.

Ak je takýto problém v súkromnej firme, viete si predstaviť, čo sa deje na úradoch?

Postoj k produkcii

Všimli ste si, že aj v krajine s armádou nezamestnaných nájdete celé hordy šéfov, ktorí kričia, že nevedia zohnať schopných ľudí? Kto sú tí nezamestnaní ľudia, ktorí by tak zúfalo potrebovali pracovať, ale mnohokrát zistíte až po tom, čo ste im tú prácu dali, že to bola chyba a teraz vám vlastne dochádza, že ten človek je nezamestnaný úplne oprávnene? Všimnite si, že právo na prácu je ústavne zaručené. Ale presnejšie by tam malo byť napísané: „...každý má právo na prácu, ktorú dokáže svojimi schopnosťami a ochotou vykonávať bez toho, aby svojmu zamestnávateľovi páchal škodu...“

Alebo:

Všimli ste si, že aj v najlepšej organizácii vznikajú niekedy zmätky, prípadne niektoré úlohy jednoducho nie sú splnené? Všimli ste si, že iba menšine ľudí môžete s úplnou istotou zveriť takmer akúkoľvek úlohu a môžete to považovať za vybavené? V protiklade s tým – viete si teraz vybaviť tvár podriadeného, ktorému ak by ste mali zveriť zodpovednú a životne dôležitú úlohu, tak vás hneď chytí panika, a začnete sa ošívať, že nie, tomu radšej nie? Kto sú tí ľudia, o ktorých pochybujete, že veci spravia dobre? A koľkí ďalší sú presne takí istí, len ste na to ešte neprišli?

Alebo:

Prečo je to tak, že 20% ľudí spôsobuje 80% výsledkov? Prečo iných 20% ľudí spôsobuje 80% problémov? Prečo je to tak, že časť ľudí je skvelých, časť slušných a časť vyslovene deštruktívnych?

Spoločným menovateľom vyššie uvedených otázok a jeden z rozhodujúcich faktorov úspechu je postoj k produkcii. Toto si však musíme objasniť. 

Základný rozdiel medzi produktívnym a neproduktívnym človekom je v tom, že produktívny smeruje svoju prácu intuitívne či vedome k výsledku, dokončenej veci. V protiklade s tým je neproduktívny človek orientovaný na „pracovanie“, teda činnosti. Má pocit, že má nárok na plat už len preto, že sa snažil, že na pracovisku bol a pracoval. Vedel by vám vymenovať väčšinu toho, čo všetko robí, ale ak sa ho spýtate na to, čo má tá práca za výsledok, bude sa na vás nechápavo pozerať.

Klasický príklad je útočník vo futbale. Tí najlepší útočníci majú nielen talent, výdrž, telesné predpoklady, periférne videnie, cit pre loptu, rýchle a pohotové reakcie. Majú vedomie, že ich výsledkom je buď strelený gól, alebo dokonalá finálna prihrávka. Najlepší z najlepších majú veľmi priamočiare myslenie v tom, čo je ich úloha. Bez zaváhania vedia, že to je gól v súperovej sieti. 

Ak by ste študovali myslenie a správanie priemerných a podpriemerných útočníkov, zistili by ste, že tam takáto jednoznačnosť neexistuje. Slabší útočníci rozdumujú o trénovaní, o streľbe, o správnych uhloch, o letnej a zimnej príprave, o litroch potu na tréningu a podobne. Ale rozdiel je v tom, že najlepší útočníci majú jasnú predstavu lopty trepotajúcej sa v sieti. Nijaké váhanie, nijaké pochybnosti, produkt je gól.

Oni nemajú ťah na bránu.

Oni majú ťah do brány.

Povinnosti majiteľa IV.

Tvorba rezerv a zisku


Všimli ste si, že väčšina ľudí má tendenciu minúť všetky peniaze, ktoré má k dispozícii? Porovnajte si rýchlosť, s akou opustia peniaze vašu peňaženku v závislosti na tom, koľko hotovosti v nej máte. Ak máte hotovosť 4 € a máte ísť na obed, zaručene sa do toho rozpočtu zmestíte (ak naozaj chcete). Ak máte 30 €, môže sa stať, že už nezostanete pri lacnom obedovom menu, ale objednáte si špecialitu, pivo, dezert a kapučíno.

V čom bol rozdiel?

Viete o tých peniazoch v peňaženke a to je základ. Profesionálny majiteľ firmy by mal poznať nasledovnú nadradenú zásadu:

Najväčšie nebezpečenstvo pre peniaze spočíva v tom, že niekto o nich vie.

Ledva sa zmienite niekomu o existencii peňazí a už vyprovokujete myšlienky na to, ako ich minúť. Preto je v mnohých firmách takmer nemožné vyprodukovať rezervy alebo zisk.  Samozrejme by sme mohli hovoriť o rozsiahlych systémoch riadenia financií vo firme (úvod k danej problematike nájdete mimochodom tu - Ukážkový diel 9 dielneho seriálu o zavedení finančného manažmentu vo firme), ale z pohľadu majiteľa treba urobiť nasledovné jednoduché opatrenie:

Majiteľ by mal zariadiť, že keď vstupujú peniaze do firmy, tak časť z nich musí byť presmerovaná na špeciálny účet. Nemilosrdne, automaticky, z každej platby. Netrúfam si tu uviesť odporúčané percento, lebo to tak trochu závisí od typu podnikania a od výšky dosahovaných marží, ale môže to byť napríklad čokoľvek medzi 0,5% až do 10% podľa typu podniku.

Toto treba odraziť nabok na špeciálny účet tak, ako by sme odrazili vodu z rieky do nádrže na obdobie sucha. Takto vznikne špeciálny účet na investície, rezervy pre prípad kríz a podobne. Keďže tento účet je ohrozený tým, že o ňom majiteľ vie, malo by sa to zorganizovať tak, že stavy na tomto účte mu bude strážiť lojálny človek, ktorý mu nesmie bežne prezrádzať, koľko sa tam nazbieralo.

O tomto účte treba držať jazyk za zubami. Tvárime sa, že tie peniaze boli dávno vydané a firma musí poriadne makať, aby dokázala vyjsť z toho, čo jej na prevádzku zostáva.

Aby to fungovalo, musí sa spravidla vytvoriť špeciálne konto, jednoznačne nestačí použiť jediný všeobecný firemný účet a vyhlásiť, že táto časť je virtuálny podúčet na ktorom je odložená rezerva. Toto prakticky nikdy nefunguje a rezerva bude raz dva fuč. Dajte všetky peniaze na jediné konto a to bude počiatek konca vášho finančného manažmentu.

Veci môžu byť ešte horšie. Veľa ľudí má tendenciu žiť nad svoje pomery a vydáva aj peniaze, ktoré vlastne nemá. Na tejto tendencii si postavili živnosť aj banky, ktoré vám dajú kreditnú kartu a potom si účtujú úroky z toho, čo ste dlžní, lebo dobre vedia, že kreditnému rámcu neodoláte. Takto uvažovalo aj vedenie niektorých krajín, asi vám okamžite príde na um napríklad Grécko, ale upozorňujem vás, že pri hľadaní negatívnych príkladov v tejto chvíli nepotrebujeme chodiť tak ďaleko. Len keby sme pre prípad zadlžovania krajiny urobili ústavný zákon, že každý poslanec, ktorý hlasuje za schodkový rozpočet musí osobne splácať aj zo svojich príjmov štátny dlh, potom by zrejme prestala táto bláznivá psychóza žitia na dlh, lebo až vtedy by poslanci konečne na vlastnej koži pochopili, akú vec vlastne páchajú. Takúto povinnosť ručiť svojím majetkom za šafárenie so štátnymi peniazmi by som dal aj premiérovi a každému ministrovi, ktorý nehospodári vyrovnane. No a minister financií by mal počítať s tým, že ho aj vystavia na pranier :)

Našťastie vo vašej firme nie je parlament. Vy môžete ako neobmedzený vládca zabrániť, aby ste vydávali peniaze, ktoré nie sú vaše. Ba čo viac, vy môžete (a mali by ste) časť peňazí odraziť hneď na vstupe na špeciálny investičný fond a trvať na tom, že firma musí mať vyrovnaný rozpočet a musí dokázať hospodáriť aj so zvyškom ktorý jej necháte na bežnú prevádzku.

Ak urobíte ten špeciálny fond, možno to bude prvý reálny zisk, ktorý ste za dlhé roky urobili.

Najprv podporujte lepších

Ak dáte pozornosť len chudobným, potom bude spoločnosť chudobná. Nie len preto, že reťaz je len taká silná, ako jej najslabší článok, ale preto, lebo snažiť sa pomáhať len tým najmenej zdatným, môže uvrhnúť aj tých silných do katastrofy. Nech si nikto nemyslí, že najschopnejší ľudia majú na ružiach ustlané.

Predstavte si rodinu, kde majú dve deti. Jedno z nich bude dobrým žiakom, jeho školopovinnosti si nevyžadujú veľkú pozornosť rodičov. Zato ten druhý žiačik - ten nosí päťky, poznámky, škola je uňho neustálym zdrojom stresu v rodine. Nikoho neprekvapí, ak ho budú rodičia doučovať, venovať sa mu, nútiť ho do domácich úloh a podobne. Predstavte si, že problém je tak závažný, že slabý žiak si už odkrojí značný podiel času, ktorý rodičia vedia deťom poskytnúť.

Keby ste boli tým lepším žiakom a vadilo by vám, že sa rodičia venujú takmer výhradne vášmu menej úspešnému súrodencovi, ako by ste to mali urobiť, aby obrátili pozornosť na vás?

???

Tušíte správne, veď rodičia vám dávajú presný návod, čo na nich funguje. Spustite sa, zopsujte sa, začnite vyvádzať neprístojnosti a garantovane sa vám začnú venovať.

Problém je negatívna motivácia. Aj pozornosť je istá miera odmeny a ak je venovaná negatívam, tak provokuje vznik ešte väčšieho počtu negatív. Nech si nikto nemyslí, že pozitíva sú samozrejmé. Obvykle totiž musí niekto pekne tvrdo pracovať na tom, aby veci fungovali dobre.

Podobne to funguje aj v spoločnosti všeobecne. Napríklad na progresívnom spôsobe zdanenia nie je nič spravodlivé. Naopak, je krajne nespravodlivé. Ak niekto zarába 10x viacej, nemá platiť 30x viacej. Ak zanedbáme nezdaniteľnú čiastku, ktorá už aj tak zvýhodňuje ľudí s nízkymi príjmami, tak spravodlivé je, že 10x vyššie príjmy rovná sa 10x vyššie dane a hotovo.

Chudobní ľudia sú životne závislí na tvorivosti podnikateľskej obce, ak ju bude spoločnosť drviť kadejakými neúnosnými odvodmi, tak stratí veľa energie hľadaním únikov, stratí chuť viesť a vytvárať príležitosti. Progresívne zdanenie je ideologicky výslovne marxisticko/leninské riešenie. Hovorí to, že vyššie príjmy nie sú podložené, darmo je niekto produktívnejší a schopnejší, na jeho zárobky nalepíme nápis "podozrivý z vykorisťovania" a preto tie príjmy zabavíme a prerozdelíme "chudákom".

Iba málokomu dochádza, že vysoké dane sú tiež znárodnením, len k tomu nedochádza s nasadenými bodákmi, ale v bielych rukavičkách. No nenechajte sa opiť rožkom, je to stále marxizmus vo svojej najhlbšej podstate.

Nerobme si ilúzie o mravnosti niektorých najbohatších ľudí, ale na druhej strane je klamstvom tvrdiť, že veľké príjmy sú automaticky prejavom zloby a vykorisťovania. Máme Demitru a Šatana zdaňovať x-krát viacej ako druholigového hokejistu? Prečo? Kde je spravodlivosť.

Zaujímavé je, že v celej histórii nájdeme ukážky toho, že dobročinnosť fungovala najlepšie tam, kde boli nízke dane, kultúrnosť, tolerancia a dostupná spravodlivosť.

Podobné mechanizmy fungujú aj vo firmách. Najviac energie venujte najlepším ľuďom, nielen vo forme peňazí, ale aj vo forme pozornosti. Chcete skutočne vedieť, prečo niekto u vás zarába viacej, ako jeho kolegovia?

Tak investujte čas do toho, aby ste skutočne pozorovali tých schopných aj menej schopných. Neodbytne dôjdete k záveru, že rozdiel je v prvom rade v nasadení, inteligencii a ochote na sebe pracovať. Asi vám nepríde na um, že lepšiemu človeku vezmete jeho príjmy a pridelíte ich tomu menej zdatnému. Prečo mnoho ľudí by volilo politika s podobnými názormi je tak trochu paradox modernej doby. Ale spravodlivosť funguje: Znižovanie životnej úrovne najchudobnejších obyvateľov bude mať na svedomí práve strana, ktorú najchudobnejší obvykle volia, len im to tak ľahko nevysvetlíte...

Keby ste boli generálom stíhacieho letectva a konečne by dorazili najnovšie stroje, dali by ste ich v prvom rade tým slabším pilotom, čo nikdy nezostrelili nepriateľské lietadlo, aby ste takto zvrátili vesmírnu nespravodlivosť? Nie, dali by ste tie najlepšie stroje svojím stíhacím esám, lebo oni by vám vyhrali väčšinu vzdušných bitiek.

Podporte najprv produktívnych ľudí, oni sa vám odmenia prebytkom produkcie. Len vtedy dokážete myslieť na solidaritu, ak bude veľa produkcie. Všetko ostatné je len poťahovanie medových motúzikov okolo úst.

Fixná idea je horšia ako slepota

Ak niekomu zakryjete oči, tak vie, že nevidí a podľa toho sa zariadi. Ak niekto má otvorené oči, ale podlieha nejakému bludu, je na tom vari horšie, ako ten slepý. Hovoríme totiž o fixných ideách.

Aby sme si to objasnili, uvediem príklad z vlastnej praxe. Ešte za študentských čias som si vypomáhal štvrtinovým úväzkom - robil som šoféra na škodovke 1203. Jedného dňa som sa rozprával s kolegom, ktorý mi popisoval údajnú necnosť motora. Za horúcich dní vraj nefunguje poriadne palivové čerpadlo, horúčava mala spôsobovať, že benzín sa mení na paru a pumpa potom beží naprázdno, čo následne spôsobí vynechávanie motora. Zdalo sa mi to čudné, ale viac som sa nad tým nezamýšľal.

Neubehol ani týždeň a mali sme so šéfom absolvovať cestu na stredné Slovensko, bolo horúce leto a teploty výrazne prekračovali 30 stupňov. Už niekde pri Nitre motor začal vynechávať a ihneď som si spomenul na nedávnu debatu o nefungujúcej palivovej pumpe. Auto sme na chvíľu odstavili, potom sme naštartovali a vozidlo fungovalo normálne. Trápenie pokračovalo na ceste cez Donovaly. Dokonca sme si zadovážili fľašu s vodou a oblievali sme čerpadlo, to však opakovane štrajkovalo. V Ružomberku sme vybavili všetko čo treba a cesta naspäť už bola naozaj veľkým trápením. So šéfom sme rozoberali údajnú príčinu a on prikývol, že tak nejako to môže byť. Prískokmi vpred v hroznej horúčave sme sa priblížili opäť k Nitre a tam sme sa rozhodli odbočiť do najbližšej obce, aby sa motor "ochladil".

Ako tak sedíme v krmčme na terase, môj zrak pritiahol pohyb pod autom. Sklonil som sa pod vozidlo a videl som, ako z čerpadla vyteká benzín! Stačilo kľúčom dotiahnuť príslušnú maticu a problém bol konečne vyriešený. Čo sa vlastne stalo? Povolené čerpadlo netesnilo a pod prírubou nasávalo vzduch. Motor nedostával dosť "šťavy" a neťahal. Vyparovanie benzínu v čerpadle sa ukázalo ako báchorka pre hlupákov.

Uvedený príklad je klasický v tom, že tesne pred objavením sa poruchy som dostal informáciu, ktorá sa mi síce zdala čudná, ale o pár dní neskôr sa zdanlivo potvrdila. Horúčava = motor nebude ťahať. Prijal som fixnú ideu, prijatý náhľad, ktorý som si sám neoveril. Všetka činnosť pri pokuse o vyriešenie situácie vychádzala z prijatého nesprávneho predpokladu a až objavenie pravej príčiny mohlo problém vyriešiť. Nie fľaša s chladivou vodou, ale kľúč číslo 19 bol riešením.

Fixná idea je jeden z najhorších problémov manažmentu. Veľmi často vzniká tým, že pracovníci firmy si  vymieňajú dojmy a domnienky o príčinách problémov. Fakt, že viac ľudí povie šéfovi to isté, zvyšuje šancu, že vedúci podľahne tejto sugescii.

Zapamätajte si zásadu: To, že viacerí pracovníci hovoria to isté, neznamená obvykle nič iné, len fakt, že niekto je autorom toho názoru a ostatní ho už len nekriticky príjmajú. Dobrý šéf by sa mal naučiť, že čím viacej ľudí má nejaký názor typu "všetci si myslia", "každý hovorí", tým s väčšou rezervou by ho mal prijímať. Vlastne by sme mali povedať, že šéf by mal radšej pracovať tak, aby sa na veci pozrel vždy vlastnými očami.


Akákoľvek stratégia bude stáť na hlinených nohách, ak sa bude opierať o fixné idey. História nás učí o tom, že celé krajiny môžu trpieť povrchným pozorovaním a skúmaním príčin.

Medzi obľúbené fixné idey časti politikov je tvrdenie, že vyššie percento daní z príjmu prinesie vyššie príjmy do štátneho rozpočtu (myslím si, že mnohí čitatelia týchto riadkov aj osobne odprisahajú, že čím vyššie zdanenie vláda zariadi, tým menej jej zaplatia...)

Často sa stretnete s vyjadreniami typu: "Naši klienti sú nespokojní."
Dobrý šéf s takýmito vecami naloží nasledovne:

- dajte mi zoznam nespokojných klientov za posledný mesiac
- koľko percent klientov je nespokojných?
- čo je najčastejší dôvod nespokojnosti, v koľkých prípadoch?
- kto vyšetruje príčiny?

Šéf by urobil lepšie, ak by konkrétne prípady vyšetril osobne. Možno by nebolo od veci, ak by zistil, kto z jeho ľudí problémy nafukuje a demotivuje celý tím.

Fixná idea je závažný problém manažmentu, dokonca jeden z najhorších.

Detská zvedavosť a úspech manažéra

Všimnite si, že ľudia s veľkým formátom, ktorí niečo dosiahli, majú veľmi často spoločnú črtu:

Zvedavosť.

Povrchne by sme mohli povedať, že majú ochotu sa učiť, ale to nie je to isté. Základom učenia je totiž zvedavosť.

Ako toto funguje? Čo sa tam deje? Ako sa to robí? Čo je nového v tejto oblasti? Ako už predtým niekto riešil takýto problém? Toto sú všetko otázky, ktoré spôsobujú, že niekto siahne za knihou, ponorí sa do zákutí internetu, strká nos do encyklopédií a podobne.

Ak ste niekedy doučovali dieťa, tak ste mohli buď hrozbami a nátlakom donútiť žiaka k spolupráci, alebo ste mohli brnknúť na strunu jeho zvedavosti. Najväčší problém pedagogiky je vari to, ako priviesť dieťa k tomu, aby sa o učivo zaujímalo. Spojiť učenie s problémami (jeho) bežného života, to je prvý krok k tomu, aby sa žiak chcel niečo učiť.

Niektorí ľudia by možno mali záujem učiť sa, ale často nevedia sformulovať podstatu problému a tým pádom ani nevedia, kde by hľadali odpovede.

Manažéra nájdete často utopeného v problémoch a on ich len hasí bez toho, aby chápal, že buď jemu, alebo jeho ľuďom unikla nejaká podstatná vedomosť. Problémy majú v sebe nejaké skryté okolnosti. Môžete ich skúmať a objaviť to, ale môžete aj hľadať odpovede a rady tých, ktorí niečím podobným už prešli a zanechali o tom svedectvo.

Zvedavosť dieťaťa, to je niečo, čo by nikdy nemalo zmiznúť z duše manažéra (a vlastne nijakého človeka).

Ak niekto niečo rieši, trápi sa, veci mu nefungujú, tak by mal vedieť, že pravdepodobne už na jeho problém niekde existuje odpoveď.