Je to v hlave

Hovorí sa, že niektoré veci nie je možné zvládnuť. Vedci údajne spočítali, že chrúst pri frekvencii mávania svojich krídel, ich veľkosti, hmotnosti tela, by vôbec nemal lietať.

Prečo teda lieta?

Lebo mu to nikto nepovedal...

Žarty nabok, najúžasnejšie momenty života sú tie, kde prekonávame všetky bariéry na ceste k víťazstvu. A korunou víťazstva sú prípady, kedy človek prekoná aj to, čo by nikto nečakal.

Včera nám takúto radosť urobil fenomenálny Peter Sagan. Mladý chlapec zo Slovenska, ktorý si urobil meno ako skvelý špurtér, ktorý doteraz vyhral 3 etapy a je iba veľmi nepravdepodobné, že by nezvíťazil v bodovacej súťaži o zelené tričko. Aj keď včerajšiu 14. etapu Tour de France do Foix vyhral Sanchez, Sagan nám v pyrenejských kopcoch spôsobil menší pozitívny šok. Sám naštartoval únik v etape, kde by ako šprintér nemal mať nijaké ambície, veď išlo o pekelný kopec Mur de Péguère. Pridali sa k nemu ďalší jazdci a 11 členná skupina so Saganom už nabrala 15 minútový náskok. Takto o tom ďalej napísali v článku v magazíne Cycle Sport Online (celý článok tu):

Skupina sa ešte neobávala Slováka, ale keď začali stúpať na Péguère, museli vedieť, že sa musia zbaviť Sagana skôr, ako nastanú posledné kilometre vo Foix, inak budú súťažiť iba o druhé miesto.

Keď Kruijswijk začal ostro šliapať v dolnej časti kopca, aby vypracoval pozíciu pre svojho kolegu Sancheza, Sagan v nich vyvolával obavy tým, že sa netváril nijako rozrušene.

Jednota únikovej skupiny bola rozbitá, keď Sanchez zaútočil práve na mieste, kde sa zúžila cesta v záverečnej 3 kilometrovej sekcii k vrcholu, ktorý je tak strmý, že v roku 1973 ho pelotón odmietol vyšliapať. Jediní jazdci, ktorí boli na začiatku schopní ho nasledovať, boli Gilbert, Izaguirre a Casar. Rýchlo si vypracovali 25 sekundový náskok pred Saganom.

Zdalo sa, že Mur de Péguère vezme Saganovi všetky šance. On síce dokáže zdolať kratšie stúpania, ktoré si podrobí svojimi svalmi a brutálnou silou, ale tu vyzeral ako porazený. Koordinácia trupu sa stratila, šliapal nielen nohami, ale aj chrbtom a rukami. Vyzeralo to škaredo a pomaly. Pred posednými 2 kilometrami stúpania vyzeral ako odrovnaný.

Ak by sa v tej chvíli Sanchez otočil, zrejme by sa mu páčilo, čo vidí: traja dobrí jazdci za jeho zadným kolesom, schopní mu viac ako pomôcť s priblížením k cieľu, na druhej strane ich nebolo priveľa, aby skomplikovali finiš, iba Gilbert by bol akou-takou hrozbou. A nijaký Sagan!

Ale Sagan vytiahol z rukáva jednu z najlepších jázd na Tour. Medzera sa zmenšovala: 20 sekúnd, 18, 16, 12, potom osem, keď už boli len kilometer od vrcholu. Saganov štýl vyzeral strašne pracný, ale ukrajoval vzdialenosť rýchlejšie, ako ktokoľvek na tom kopci. On jednoducho odmietal potvrdiť, že by práve toto nemal byť schopný urobiť. (Potiaľ úryvok z článku).

Keď sa na toto v televízii pozerala moja žena, rozplakala sa od dojatia a myslím, že mnoho fanúšikov na Slovensku malo podobné pocity. Aj keď na konci sa presadil rutinér Sanchez, to už nemohlo nič zmeniť na tom, že Sagan obstál v etape, kde by ako šprintér mal pokorne ťahať v pelotóne a nabrať 20 minútovú stratu.

Keď vidíme takéto zázraky, pripomenie nám to, že človek sa narodil preto, aby prekonal svoje nedostatky, aby sa vzoprel osudu a sám určil svoju budúcnosť.

To nie je otázka svalov. Je to v hlave.