Pohľad zvonku

Ak žijete každý deň v nejakom prostredí, veľmi rýchlo si zvyknete na veci, ktoré tam nie sú v poriadku. V domácnostiach prejdú mesiace a roky, kým si domáci všimnú, že steny okolo vypínačov sú ochytané a tmavnú od špiny.

Človek je často v strese a vôľa niečo zmeniť k lepšiemu sa rýchlo vytratí pod tlakom udalostí, ktoré vyžadujú pozornosť.

Všimnite si, že v obývačke máte často pohodené rôzne veci a až keď očakávate návštevu, tak si ich všimnete. Prečo??? Lebo sa na svoj byt začnete pozerať pohľadom návštevníka.

Pozeráte sa na seba a svoj priestor ako keby ZVONKU.

Ja sám som bol nedávno na dovolenke a až keď som si pozeral fotografie, na ktorých bol môj čln, tak som sa zhrozil, že je strašne špinavý. Je to zvláštny jav. Naisto vidím svoj nafukovací čln lepšie, ak sa naň pozerám priamo. Mal som ho priamo pred očami, na pol metra! Ale až keď som chcel zavesiť na internet dovolenkové fotky, tak som sa prizrel lepšie a uvidel som tie fľaky. Nikto na svete ma nepresvedčí, že na obrazovke počítača uvidím svoj čln lepšie. Zbadal som však obraz, ktorý mali kritickým pohľadom ohodnotiť moji priatelia a zrazu som to videl ich očami.

Tak som okamžite vzal špongiu a čln som vyčistil za menej ako 20 minút.

Vtedy som si uvedomil, že vlastné problémy sa dajú často vyriešiť tým, že človek o nich začne rozprávať pozornému poslucháčovi. Pozor, dôležité je, aby bol trpezlivý a nezavalil vás ihneď svojimi nápadmi a návrhmi. Dobré riešenie nájdete veľmi často aj sami, stačí, ak dostanete možnosť vyrozprávať sa o svojej situácii.

Možno je toto aj základom úspechu konzultantov ako som ja a moji kolegovia.

Občas pomáhame vedúcim aj tým, že ich necháme rozprávať o svojej firme, dokonca sa prechádzame firmou a necháme si veci predviesť. Keď niečo nefunguje dobre, šéfa to často dostane do rozpakov, ale v podstate je za to všetko vďačný.

Máte teda problém? Pouvažujte nad tým, ako by ste ho niekomu vysvetlili. A možno nájdete rýchlo to správne riešenie.

Ste vo svojej kancelárii? Zavrite oči. Potom ich otvorte a pozrite sa okolo seba. Je dosť možné, že uvidíte veci, ktoré už dávno vyžadujú váš zásah.

Sila ľahkosti

(Poznámka: ten istý článok bol vydaný v našom firemnom magazíne, mal skvelé ohlasy, tak na odporúčanie ho dávam aj na blog)

Motto: To najlepšie, čo ste kedy robili, ste robili s ľahkosťou

V poslednom období som sa stretával s tým, že niektoré firmy priveľmi zápasia o prežitie. V niektorých prípadoch sa doslova trápia. Niekde to zas nie je až také dramatické, podniku možno nejde o krk. Ale treba sa tak veľmi snažiť, ak sa má dostaviť akýkoľvek rozumný výsledok! 

Vedenie, zamestnanci si často so smútkom spomenú na rok 2007 a porovnávajú to s úsilím, ktoré musia vynakladať dnes. Množstvo potrebnej práce by snáď nebolo až také unavujúce – to, čo drví ľudí, je aj atmosféra, v ktorej sa to celé odohráva. Nie je žiadna slasť pozerať sa každý deň na otrávené a demotivované tváre kolegov. Nie je radosť žiť v prítomnosti ľudí, ktorí ako keby hľadali včerajší deň.

Smrteľná vážnosť

Chceli by ste opäť zažívať lepšie časy? Chceli by ste si opäť vychutnať úspech? Tak potom musíte úplne odložiť nabok svoju vážnu tvár. Prečo? lebo tu existuje jedna silná zákonitosť. Ak niekto zažíva nejaké neúspechy, môže sa mu stať, že prejde do bodu, kedy si začne robiť starosti, začne byť veľmi vážny a nahodí taký ten „seriózny“ postoj. V tom momente je však v pasci, lebo ak je niekto vážny, tak potom:

1. Utekajú pred ním veci, ktoré by chcel, za ktorými sa dočahuje.

2. Padajú mu na hlavu veci, z ktorých má strach a prenasleduje ho všetko to, pred čím uteká.

Čo je skutočne problém? Absencia ducha hry.

Ak sa nezabávate tým, čo robíte, ak to neberiete ako srandu, ak sa pri tom nedokážete smiať, ak to všetko robíte ako super serióznu, vážnu vec, potom si úspech sami odháňate od dverí. 

Niekto mi síce namietne, že on predsa neovplyvní, v akom rozpoložení sa ráno zobudí, ako sa cíti. Na to odpoviem, že až budete ráno stáť pred zrkadlom, tak ste to vy, kto rozhoduje, akú emóciu nasadí na ten svoj ksicht.

Je dosť podstatné aj to, akou rýchlosťou robíte veci. Lebo jeden z prejavov nízkej emócie je, že urobíte málo.

Ak nejaký predajca stretne príliš málo klientov, tak je pochopiteľné, že to potom berie príliš vážne. Pokúša sa vyžmýkať z minima maximum, a to už je moment, kedy je priveľmi vážny.

Ak dokáže stretnúť mnoho ľudí a s každým sa s chuťou porozpráva o jeho potrebách a má šancu odporúčať mu nejaké kroky, ktoré vyriešia jeho problémy, ak dokáže za deň s ľahkosťou pripustiť fakt, že na niekoľkých stretnutiach nepredá nič a možno len zaseje budúcu produkciu, lebo až ten štvrtý klient niečo kúpi, potom má šancu sa usmievať a brať veci na ľahkú váhu. Je nemožné sa smiať, ak máte primálo komunikácie. Je strašná drina chodiť po klientoch a musieť niečo predávať. A naozaj musíte, lebo ak ich za týždeň stretnete ledva šiestich, tak nemáte veľký výber! Iba ak máte ochotu stretnúť sa s mnohými zákazníkmi, tak len vtedy s ľahkou mysľou môžete debatovať a zisťovať, či bude zdieľať vaše nadšenie ohľadom vášho produktu.

Všimnite si, že v golfe (tenise, hokeji, doplňte si, čo len chcete...) zahráte skvelé údery len vtedy, keď nestískate kŕčovito palicu. Aj najnáročnejšie manévre s autom zvládate len vtedy, keď držíte volant zľahka. Hojdačku so svojou milou nerozhojdáte brutálnou silou, stačí len jemne poštuchnúť v správnom momente. nikdy nebudete úspešní, ak nebudete vzorom ľahkosti, nadhľadu, ak z vás nebude sršať radosť a zábava z toho, čo robíte. nezabúdajte, že predávate v prvom rade seba, to, čo vyžarujete, až potom akékoľvek služby.

Duch hry

Pohodu zažije predajca len vtedy, ak bude mať ochotu najazdiť veľa kilometrov, stráviť dlhé hodiny v práci, stískať telefón, robiť všetku potrebnú administratívu. To všetko je vyhradené len tým, ktorí nestratili ochotu sa hrať a zabávať sa vlastným životom. Zároveň je to vyhradené len pre tých, čo sú ochotní sa neustále učiť, pre ktorých sú každodenné nové údaje dobrodružstvom a nie ťažkým údelom. 

Majiteľ či šéf dosiahne veľké úspechy len vtedy, keď si uvedomí, že všetko môže robiť s nadhľadom, vážne veci môže brať ako výzvu, nepriazeň osudu ako skúšku odvahy. Nech to znie akokoľvek bláznivo, vychutnajte si každú životnú situáciu, lebo všetko je to jedinečná hra, ktorá sa volá „Môj život“ a je lepšie hrať ju na plný plyn, s vetrom vo vlasoch, ako sa zmeniť na kancelársku krysu, na účtovnícky typ človeka, ktorý chce, aby mu v bilanciách sedel každý cent.

Možno ste si všimli, že si mnoho ľudí obľúbilo v posledných rokoch postavu kapitána Jacka sparrowa z filmu Piráti karibiku. Ľudia kdesi v hĺbke srdca cítia, že nadhľad, humor

a ľahkosť v akejkoľvek životnej situácii je inšpiráciou pre dobrý život.

Povedzte mi, že strašne banujete za dobrými časmi, že „dobre už bolo“, že situácia je vážna a ja vám ihneď poviem, čo je vaša diagnóza: 

1. Ste príliš seriózni.

2. Tvoríte málo, hráte príliš na istotu.

Začnite sa teda zabávať, priatelia moji, a urobte toto veľmi nákazlivým. Ak niekto povie, že sa mu to nedarí, lebo sa cíti zle, tak mu odporúčam iba jediné. Pozrite sa sami na seba z výšky niekoľkých metrov a dobre si obzrite tú strašne komickú utrápenú bytosť, ktorá vám musí byť poriadne na smiech. Poriadne sa vysmejte vlastnému trápeniu. V podnikaní robíme niečo, čo je v skutočnosti nesmierna zábava, tak je čas si to poriadne užiť. 


Čo poviete?

Koľko dáte?

Jedna múdrosť vraví, že nie je možné zjesť koláč a zároveň ho mať.

Ak vydáte zo skladu krabicu s tovarom, máte tam o krabicu menej.

Ak zaplatíte, máte v peňaženke menej peňazí.

Ak dáte čokoľvek hmotné, tak o to prichádzate.

xxx

Niektoré veci však fungujú aj opačne. Ak niekomu dáte myšlienku, tak vám stále zostáva.

Ak budete niekoho učiť, možno zistíte, že až vtedy vám definitívne začnú dochádzať súvislosti. Už slávny Seneca povedal, že vyučovaním sa človek učí. Učiť, znamená nielen dať myšlienky a stále si ich ponechať, ale dokonca vám ešte pribudnú.

Ak sa budete pozerať na šéfovanie ako na odovzdávanie myšlienok, ak pochopíte, že vedúci nikdy neprestáva byť celkom učiteľom, tak zistíte, že môžete zažiť krásu a radosť. Každé "aha" vášho poslucháča, každé zlepšenie schopností vašich podriadených, každé radostné poznanie patrí aj vám.


Možno preto ja naša práca najkrajšia na svete.


Preto nešetrite a podeľte sa o to čo viete. Koľko dáte?

Augustová pohoda

Výnimočne neuvádzame poučný článok, ale obrázkovú správu z kombinovanej akcie Business Success v horách pri Kokave nad Rimavicou, ktoré prebehli v rokoch 2010 a 2011 (teraz sa chystá ďalší ročník). Najprv sme urobili trojdňový seminár pre klientov s nosnou témou:

"Čo ste robili včera, minulý týždeň, mesiac... ? Pracovali ste celý ten čas, a čo užitočného ste urobili, ktoré z vašich činností sa najviac odrazili na úspechu vašej firmy?"

Všetko to prebiehalo v tejto prekrásnej chate.

Hneď pri nej bola prístavba, v ktorej sme mali prednášky. Príjemné prostredie klienti využívali na výmenu skúseností cez prestávky.

Aj keď sme každý večer oficiálne skončili, v tejto obývačke prebiehali debaty na najrôznejšie témy dlho do noci.

Náš podporný tím chystal lukulské raňajky, mňam!

O pohodlie sa starali tieto dve usmievavé pomocníčky:

V rámci pobytu sme nevynechali ani tradičné hry, ako je stavanie vodných mlynov :)

Školenie aj celý pobyt prebehli v nezvyčajnej pohode, jeden z účastníkov sa vyjadril, že toto bol najlepší seminár, aký u nás absolvoval. Veľmi ťažko sme sa v nedeľu rozchádzali, bolo nám spolu skutočne fajn a vyzerá to tak, že si podobnú akciu určite ešte zopakujeme.

Ďalší deň sa v chate stretli naši pracovníci a užili sme si spoločných pár dní zaslúženého relaxu. Prechádzky do lesa sa zvrhli na zber hríbov, nazbierali sme ich skutočne haldy.

Pali, ktorý je rodákom z blízkeho okolia, mal najcvičenejšie oko na hríby.

Okolie našej chaty bolo nádherné, tu si môžete pozrieť lan malý výber zo 150 fotiek.

Miestami sme chodili cestou i necestou:

Ale odmenou boli okrem hríbov aj takéto bedle:

Výhľady do krajiny boli ďalšou veľkou odmenou:

Užívali sme si aj takéto lahôdky (ani sme to prasiatko nevládali zjesť) :

Nezanedbali sme ani hry:

Klientom aj našim ľuďom sa to všetko veľmi páčilo, o rok sa tešíme na pokračovanie...

Práca namiesto podriadeného

Niekoľkokrát som bol v poslednom čase svedkom toho, ako šéf zasahoval do činnosti svojich podriadených. To asi nie je žiadna zvláštnosť.

Podstatné však je, aké sú na to dôvody, a ako sa to urobí!

Ak si totiž vedúci zvykne rutinne vstupovať do procesu, ktorý má na starosti podriadený, tak onedlho sa môže stať, že zdedí prácu za celú danú oblasť. Podriadení majú iba zriedka dostatočný pud sebazáchovy, aby vedeli v tomto šéfovi vzdorovať a žiadali späť svoju prácu. Úctivo sa stiahnu a nechajú to tak.

Poďme si tieto prípady trochu rozobrať:

1. Podriadený skutočne svoju prácu dobre nezvláda a ak má všetko fungovať dobre, šéf musí zasiahnuť a situáciu osobne zvládnuť. Je to podobné, ako keď učiteľ autoškoly zabrzdí namiesto študenta, prípadne zatiahne za volant. Tu však môžeme zbadať ešte dva prípady:
       a) Šéf následne jasne povie podriadenému, že to je jeho práca a ak ju má robiť šéf, tak podriadenému hrozí, že ju už dlho nebude mať. Potom dozrie na to, aby si ju podriadaný skutočne prevzal a celý incident končí až v okamihu, keď, vidno, že oblasť dobre funguje aj bez šéfovho zásahu.
       b) Šéf síce obíde podriadeného, no nedôjde mu, že by mal pohroziť zdvihnutým prstom. Neskôr hrozí teda to, že vo firme vznikne zaužívaný zvyk "toto robieva šéf". Výsledok tejto rutiny je jeden unavený, prepracovaný vedúci.

2. Šéf, má nutkanie do všetkého sa vŕtať a je presvedčený, že všetko urobí lepšie. Aj keby to v princípe bola pravda, hrozí mu potom, že skutočne všetku prácu musí urobiť sám. Šéf je totiž v danej pracovnej oblasti zväčša "nehrajúci kapitán", a iba skutočne hrozivé situácie by si mali vyžiadať jeho priamy a osobný zásah. Spravidla nebýva dobrý nápad, ak by chcel generál osobne strieľať v bitke z guľometu!
Šéf, ktorý nemusí zasiahnuť, no napriek tomu to urobí, ohrozuje svojich podriadených a v prípade generála je to dokonca doslovné tvrdenie.

xxx

Treba povedať nahlas, že ak už šéf preberie prácu podriadeného, či už oprávnene, alebo nie, potom by mal dodržať nasledovné: Musí skutočne prevziať tú prácu na svoje plecia. Ak parkujete na lyžovačke v závejoch a vaša manželka nezvláda vyjsť von, urobíte lepšie, ak auto osobne a komplet dostanete na odhrnutú cestu, ako jej neustále hovoriť do riadenia, nadávať a otáčať oči stĺpikom. Možno budete musieť vytiahnuť aj lopatu, či namontovať reťaze. Až je situácia vyriešená, potom už môžete vedenie auta vrátiť žene a nezabudnite, že by bolo dobré dať jej neskôr tréning v zvládaní snehu a ľadu.
Niekedy je zbytočné rozprávať podriadeným nejaké čiastkové pokyny. Chcete, aby sa správali k zákazníkom nejakým spôsobom? Potom to nestačí zlostne opakovať na porade. Často by ste urobili lepšie, keby ste sa postavili za ten pult a predviedli, čo od nich chcete. Robte to dovtedy, až to podriadení pochopia. Potom sa ešte uistite, že to dokážu po vás zopakovať a funguje to tak, ako si predstavujete, a až potom sa venujte iným záležitostiam.

Pri tomto si neodpustím poznámku: Ak už nedokážete odolať a musíte nutkavo zasahovať do práce podriadených, aspoň sa usitite, že keď tam máte stráviť desiatky minút zvládaním situácie a korigovaním podriadených, tak nech to skutočne stojí za to. Nech vám kvôli nejakej hlúposti neunikajú podstatné záležitosti.

A ešte čosi. Poháňať pracovníkov do práce je normálna, rutinná záležitosť. Byť s nimi, posmeľovať ich, udávať tempo, to nie je obchádzanie právomocí podriadených. Aj na veslici udáva kormidelník tempo, to je normálne a požaduje sa to.

Požadovanie zvýšeného výkonu, to nie je práca za podriadených. Ak ste vedúci, tak naháňanie do výkonu, je vaša práca.

Všimnite si však, že kormidelník nepracuje za veslárov...

Podpora podnikania na slovenský spôsob

Pri stretnutiach so zákazníkmi sa stretávam s najrozličnejšími zaujímavými vecami. Niektoré sú skutočne radostné a niektoré už menej.

Minulý týždeň mi riaditeľ jedného výrobného podniku povedal niečo, čo ma až nadvihlo zo stoličky. Tento náš klient úspešne podniká v oblasti, kde konkuruje medzinárodným gigantom, z ktorých každý má len na reklamu viacej, ako tento náš podnik urobí obratu. Ako keby ťažkostí nebolo dosť, riaditeľ mi povedal toto:

"Viete čo pre nás vymysleli vlani ako podporu v rámci krízy? Vari každé dva týždne sme tu mali nejakú kontrolu. Úrad práce, daňový úrad, živnostenský úrad, všetci sem chodili ako na klavír a podávali si kľučky s jasným zámerom (a asi aj pokynom) dávať podnikom pokuty, aby sa viacej naplnil štátny rozpočet."

Opäť som si uvedomil, že určitý spôsob vládnutia je naozaj spoločnosti škodlivý. Atmosféra v podnikaní je dôležitá, rozhoduje o motivácii tých, ktorí zapríčiňujú tvorbu hodnôt. Robotníci nikdy nedokážu odpracovať svoju robotu, ak nebude existovať podnik, ktorý im tú prácu dá. Aj podnikateľov a šéfov treba motivovať. Ak bude v politike neustále naznačované, že vláda bude v prvom rade chrániť obyčajného pracovníka pred "zvôľou majiteľov", bude to vlastne opakovaná výzva typu "Nenamáhajte sa toľko!" v čase, keď by bolo užitočnejšie hovoriť: "Pracujte tvrdšie a utiahnite si opasky".

Lenže opakované kontroly, ktoré skôr pripomínajú nájazdy Tatárov a Mongolov, to už nie je len ľúbivá populistická rétorika, to sú konkrétne činy, priam akty nepriateľstva. Podpora podnikov v čase krízy by mala vyzerať presne opačne. Dať im pokoj, prispieť k lepšej atmosfére tým, že úrady nebudú oberať podniky ani o čas, ani o peniaze vtedy, keď sa jedná o existenčný zápas.


Mnohí z nás budú zvedaví, či nová vláda dokáže podporiť podnikateľskú obec a začne dávať najavo jej podriadeným úradníkom, že firmy dávajú prácu a preto k nim treba pristupovať zhovievavo. Ide o to, aby si vládcovia uvedomovali, že atmosféra podpory podnikateľskej sféry sa dosahuje aj tým, že úradníci nesmú šikanovať firmy, ale naopak, podporovať ich. Šéf Úradu práce by mal byť hodnotený nie podľa vybratých pokút, ale podľa percenta nezamestnanosti. Čím menej zamestnaných, tým menší plat.

xxx

Nuž, a ako sa s týmito ranami osudu vyrovnal náš zákazník?

Ešte tvrdšou prácou, ešte lepšou organizáciu, marketingom a podnikateľskými úspechmi. Dnes nemajú žiadne dlhy, výroba beží, odbyt je zabezpečený a zvažujú nové vízie. Nenechali sa ubiť nepriazňou osudu a už vôbec nie úradníkmi.

Urobili presne to, čo vždy znova odporúčame: Ak zažívate útlak, tak najlepšia odpoveď je kvitnúť a prosperovať.



Ilustračný obrázok: zdroj wikipedia

Kult osobnosti?

Keď sa vrátim k mojim článkom na tomto blogu, tak zisťujem, že veľmi často vyzdvihujem schopnosti zakladateľov firiem, šéfov a podobne. Tým samozrejme nechcem znevažovať zásluhy radových pracovníkov, lebo bez ich práce, snahy a ochoty by sa žiadnemu lídrovi nepodarilo vybudovať niečo rozumné. Ale minulý týždeň som dostal ďalšiu lekciu o tom, čo dokáže šéf v porovnaní s jeho ľuďmi. Nemôžem si pomôcť, ale asi vyrábam okolo šéfov akýsi kult osobnosti... :-)

Robil som konzultáciu v predajni nábytku a podstatná časť spočívala v tom, že sme aj so šéfkou išli priamo do predajne a pozoroval som, ako ten predaj bude prebiehať. Ak mám pomôcť firme zostaviť učebný materiál pre predavačov, musí to byť niečo zo skutočnej praxe a musí sa to opierať o úspešné odskúšané princípy. (Viď aj predchádzajúci článok Sila pravdy).

Najprv šéfka vôbec nezasahovala do procesu a len sme pozorovali. Bolo zaujímavé vidieť, ako sa zákazníci správajú. Ak sa obrníte kúskom trpezlivosti a skutočne budete pozorovať, veľmi rýchlo sa o zákazníkovi dozviete rozhodujúce veci. Stačí sa chvíľu pozerať a hneď zbadáte, že zákazník sa už druhý krát vrátil k jednej konkrétnej sedacej súprave, obzerá si ceduľku, ohmatáva čalúnenie, premeriava rozmery vlastným metrom a podobne.

Ak je niečo hrozné na predavačoch, tak je to ich mechanická otázka:
"Môžem vám nejako pomôcť?"
Na takúto otázku mnohí zákazníci odpovedajú:
"Nie, ďakujem, len sa obzerám." Toto sa skutočne deje vo väčšine predajní.

Šéfka konala úplne inak. Po chvíli pozorného a trpezlivého pozorovania s istotou pristúpila k zákazníkovi, ukázala na sedačku a povedala:
"Vidím, že vás zaujal tento model, hľadáte niečo takéto?" A zákazník sa dal ihneď vtiahnuť do debaty a odpovedal:
"Áno, táto je zaujímavá, ale chcel by som to radšej v koži." Rozhovor pokojne a prirodzene prebiehal ďalej, chvíľu sa riešili rôzne otázky a nakoniec zákazník odchádzal s objednávkou, vrátane zaplatenia zálohy.
Ďalší zákazníci sa správali inak a šéfka mi predviedla skutočne majstrovský koncert v tom, ale správne osloviť zákazníkov, vždy to bolo primerané predchádzajúcemu pozorovaniu.

Asi väčšina majiteľov obchodov potvrdí, že pri vstupe treba zákazníka pozdraviť, ale potom mu treba nechať priestor, nenalepiť sa naňho okamžite, ale nechať ho "dýchať" a radšej ho len chvíľu pozorovať. Ak majú radoví predavači s niečím problém, tak je to schopnosť skutočne sa pozerať a vidieť. Keby to robili, mali by jasnú predstavu o tom, čo zákazníka zaujalo, či ho vôbec niečo zaujalo, či má jasno, alebo je bezradný, všetko to možno vidieť, ak sa človek skutočne pozerá. Potom by nemuseli mechanicky používať ako idiotské zaklínadlo - "Môžem vám nejako pomôcť?"- lebo toto sa hodí nanajvýš ako otázka slepcovi, čo bezradne stojí pri obrubníku a chce prejsť cez cestu.

Šéfka mi povedala, že sa strašne snaží naučiť svojich ľudí to, aby najprv pozorovali a začali až potom so zákazníkom rozhovor, už na konkrétnu tému.

Tu však vzniká otázka - prečo takéto veci dokážu robiť šéfovia a tak ťažko sa to učí obyčajný predavač? Máme tu skutočne pestovať kult osobnosti a vynášať šéfov do neba?

Odpoveď na danú otázku by sme mohli roztiahnuť na menšiu knihu, ale zhrniem to do nasledovného výroku: Majitelia, šéfovia, zakladatelia firiem ako keby mali v sebe jednu základnú vlastnosť - ZAUJÍMAJÚ sa o svoje okolie. Veď celé podnikanie je postavené na tom, že spozorujem potrebu a potom na ňu ponúkam riešenie.  Ak niekto zlyhá v tomto základnom pozorovaní, tak nikdy nepostaví na nohy úspešnú firmu.

Inak povedané, úspech závisí od toho, či sa zaujímam o druhých ľudí, či dokážem pozorovať, vidieť a urobiť z toho správny záver, ktorý primerane komunikujem. Nemusíme teda vytvárať kult osobnosti šéfa, lebo v skutočnosti budú aj radoví pracovníci veľmi užitoční a úspešní vtedy, ak budú mať schopnosť zaujímať sa a ponúkať to, čo je potrebné.

Hlavný rozdiel medzi úspešným zamestnancom a neúspešným je v jeho postoji. Ten úspešný sa na vec díva takto:
"Chcem zistiť, čo odo mňa potrebujete, to teda urobím a tak si zaslúžim plat."

Neúspešný pracovník, ktorý je často na príťaž, má tento postoj:
"Potrebujem platiť účty, zarábať peniaze a živiť rodinu, tak by som sa chcel u vás zamestnať, lebo vtedy mám garantovaný nárok na mzdu. Ak mi dáte peniaze, tak sa pokúsim, aby som odviedol dobrú robotu."

Chápete aký dramatický je to rozdiel? Základný postoj tých najužitočnejších ľudí je pozerať sa okolo seba a zisťovať, čo by kto potreboval, a čo mám pre niekoho urobiť.

Ak chcete úspech vo svojej predajni, tak tam strávite väčšinu času a budete učiť svojich ľudí, že kľúčom je pozorovať a zaujímať sa. Niekedy zistíte, že niekoho učíte márne, potom prišiel čas toho predavača vymeniť. Vytiahnuť päty z predajne môžete až vtedy, keď ste to tých svojich ľudí naozaj naučili a to sa vám podarí len vtedy, ak si čaestne priznáte, či dotyčný najatý predavač má na to vôbec predpoklady.

Je to nekonečné, trpezlivé a občas nemilosrdné preosievanie ľudí, ktorí dostanú privilégium vás zastúpiť v predajni. Až to dokážu, potom môžete svoje priority presmerovať na iné problémy firmy.


PS: Nevyhýbate sa náhodou svojej predajni, alebo niektorému z oddelení len preto, že sa už dávno nemôžete pozerať na to, čo tam ten predavač stvára? Ak áno, tak vám garantujem, že predajňa, alebo jej časť, robí najmenej o 25% nižšie tržby, ako by sa dalo dosiahnuť.