Vianočný pozdrav ľuďom dobrej vôle 2013

Čitatelia môjho blogu vedia, že aj keď sa venujem hlavne témam ako je riadenie, stratégia, manažment, veľmi často zdôrazňujem aj princípy, ako je ľudskosť a humanistické hodnoty. Lebo aj keď je úspech firmy závislý na tom, aby šéfovia vedeli neoblomne trvať na výkonoch a včasnom splnení úloh, neexistuje žiadny dôvod, aby pri tom prestali byť ľuďmi.

Občas sem dávam príbehy, ktoré by mali zahriať srdiečko a byť skôr potravou pre dušu, inšpiráciou, že pri správnom postoji sa dá dosiahnuť takmer čokoľvek. Podobný článok bol Vianočný pozdrav ľuďom dobrej vôle  napísaný v roku 2010, ktorý je, mimochodom, najčítanejším príbehom na tomto blogu.

V tomto predvianočnom čase by som chcel svojim čitateľom venovať jeden smutný a predsa krásny príbeh. Príbeh, ktorý by sa podľa všetkých predpokladov ani nemohol odohrať.

Zanechajte na chvíľu všetok zhon, ak máte krb, založte oheň a sadnite si k nemu, ak nemáte, tak si aspoň urobte dobrý čajík a vychutnajte si toto strhujúce zimné rozprávanie.

Rybár, ktorý prežil

Jednej marcovej noci sa posádka islandského rybárskeho kutra venovala svojej obvyklej práci - ťahali za sebou sieť, aby sa do prístavu mohli vrátiť s poriadnym úlovkom. Hrdinom nášho rozprávania je obyčajný rybár s prezývkou Gulli. V čase, keď sa dráma začala, práve odpočíval v podpalubí lode.

Ako sa to všetko odohralo, dnes s úplnou presnosťou nevie nik. Dlhá sieť sa pravdepodobne zachytila o sopečné útesy na dne. Kým veliteľ lode stihol zareagovať a posádka uvoľniť z navijakov uchytenie siete, kuter sa začal nakláňať a naberať vodu. Vlnobitie ešte zhoršilo celú situáciu. Behom niekoľkých sekúnd sa loď obrátila hore dnom a piati členovia posádky začali bojovať o život.

Jeden z rybárov zostal uväznený v podpalubí, odkiaľ sa podarilo uniknúť iba Gullimu. V tme dokázal vyplávať cez šachtu vedúcu k palube. Ako plával na hladinu, všimol si, že na mostíku ešte fungujú svetlá a za oknami zápasí kapitán o život. Gulli sa na hladine hlasno nadýchol a hneď sa potopil, aby uväznenému veliteľovi pomohol, lebo rybársky kuter sa teraz hojdal na hladine hore dnom. Po veľkom úsilí rozbil jedno z okien, ale kapitánovi už nebolo pomoci.

V studenej vode pri teplote iba 5 °C teraz z pôvodnej posádky plávala iba trojica. Vyliezli na trup prevrátenej lode a tam sa zúfalo držali. Vlny ich neustále zalievali a im rýchlo dochádzali sily. Skúste si niekedy naliať do misy vodu, kam nasypete ľad a potom tam ponorte obe ruky. Vyskúšajte, po koľkých minútach už nebudete vedieť so skrehnutými prstami urobiť uzol ani na hrubšom lane, potom pochopíte, v akej mizérii sa traja námorníci nachádzali.

Trup lode neposkytoval dobré útočisko, boli po pás ponorení v studenej vode a zvyšok tela zas trčal do ľadového vetra s teplotou -3 °C. Jeden z chlapov sa pokúšal potápať, aby uvoľnil záchranú nafukovaciu plť, ale v tme a s kľavými rukami sa mu to nepodarilo.

V jednej chvíli im svitla nádej, keď sa kúsok od nich plavil iný kuter, ale v tmavej noci, na vlnách, ich nikto nemohol vidieť, ani počuť ich zúfalý krik. Situácia sa stávala kritickou, podchladenie rýchlo postupovalo, jeden z chlapov sa už stával apatickým, v takejto situácii už človeka môže obchádzať spánok a úplne sa poddá osudu.

Na šírom mori

Muži sa nakoniec rozhodli, že sa pokúsia doplávať k brehu, sedenie na prevrátenom trupe lode, pri ktorom nevyvíjali nijakú fyzickú aktivitu, by ich rýchlo zabilo. Najbližšie k nim bol ostrov Heimaey. Ale v tmavej noci, bez kompasu, bez orientačných bodov začali strácať nádej. Je to zvláštne, ale smrti často predchádza okamih, kedy sa človek poddá a potom sa osud rýchlo naplní. Najprv jeden z rybárov stratil vedomie, potom aj druhý zavrel oči a bez záchrannej vesty oboch pohltil oceán. Gulli čelil osudu sám.

Ostrov Heimaey

Námorné príručky, ale aj skúsenosti hovoria, že väčšina ľudí bez špeciálneho záchranného obleku zahynie v takýchto podmienkach behom 20 minút až polhodiny. Gulli mal len bežný rybársky odev s nepremokavým pršiplášťom, nemal ani len záchrannú vestu. Nejakým zázrakom sa mu darilo plávať, ale stále mal problém s orientáciou a nebol si istý, či vôbec ide správnym smerom. Jeho vôľa žiť však bola väčšia, ako jeho zúfalstvo a plávaním sa držal na hladine.

Kto mi ukáže cestu

Opäť klesal na duchu, no v jednej chvíli si všimol, že v jeho blízkosti lieta čajka. Keď nad tým chvíľu uvažoval, povedal si, že čajky sa zvyknú vrátiť na pevninu. Sledoval kam sa čajka vybrala a povedal, že ak mu ukáže správnu cestu, už nikdy nijakej čajke neublíži. Aj keď si v temnej noci stále nemohol byť istý, posmelený morským vtákom sa s vervou pustil do plávania.

Keď už nejaký čas plával, opäť začal zúfať. Zrazu zbadal v blízkosti pozičné svetlá ďalšieho rybárskeho kutra, ktorý sa prebíjal vlnami. Gulli sa pokúšal mávať, kričať, robil všetko možné, aby na seba upútal pozornosť. Ale posádka v noci nemohla osamelého plavca zbadať, lebo nemal pri sebe nijaké svetlo. Pre stroskotanca to bolo hrozné poznanie, len zázrakom to sklamanie neviedlo ku kapitulácii. V chladnej vode bolo lákavé zavrieť oči a odovzdať sa večnej tme.

Gulli plával, vzdoroval zime aj vlnám a jeho beznádej dosahovala nový vrchol, ale zrazu uvidel na obzore nebeské svetlo. Na oblohe sa objavila zelenkastá polárna žiara. Chvíľu na ňu pozeral, keď tu zrazu zbadal, že oproti obzoru sa na pozadí svetla črtá silueta hornatého pobrežia. Tam v diaľke bol ostrov. Opäť sa v ňom ozval vzdor, zvýšil úsilie a pomaly, nesmierne pomaly sa blížil k brehu.

Vyčerpanosť a boj so smrťou

Gulli mal byť podľa všetkých učebníc dávno mŕtvy, ale stále bojoval s vlnami. Chlad a únava si vyberali svoju daň, neustále mu hrozilo, že zaspí. Mechanicky plával, ale v jednom okamihu ho to premohlo, zrazu ho zaliala vlna a on sa strašne zakuckal. Výsledkom bolo, že v rozbúrenom mori musel zvracať, čo by mohlo utopiť človeka aj v malom teplom jazierku uprostred leta, nieto ešte v ľadovej morskej vode. Keby sa toto stalo človeku doma, tak by si vypláchol ústa a potom sa napil vody - sladkej pitnej vody, no Gulli túto možnosť nemal. Hoci bol v obrovskej mase vody, nemohol sa po dlhé hodiny napiť.

Opäť ho pochytili pochybnosti, či to všetko zvládne, ale na východnom obzore sa začalo brieždiť. Len taký prúžok svetla, len náznak rodiaceho sa dňa, ako sa planéta začala prikláňať k Slnku aj s tým mokrým miestom, kde jej drobunký syn - takmer na smrť unavený a zmrznutý bojoval o život ako korková zátka z fľaše od vína.

Nezostávalo nič iné, len plávať, plávať a plávať. Ešte raz ho prepadla únava, zaspal, omdlel a pomaly klesal pod hladinu. Tam bol kľud, mier, už nebolo potrebné bojovať, bolo to veľmi lákavé riešenie. Ale telo zrazu nedostávalo kyslík a Gulli sa prebral v okamihu, keď klesal ku dnu. V zlomku sekundy si uvedomil, že nadchádza okamih smrti. Vtedy sa mu premietol jeho život, vlastne to nebolo ako keď sa v kine premieta film, videl celý svoj životný príbeh naraz. Áno, vedel čo sa stalo prv a čo potom, ale videl všetky svoje zážitky, ako keby sa pozeral na nejakú tapisériu. Videl tam aj svoju rodinu, blízkych ľudí, ktorých miluje, a ktorí budú veľmi zarmútení, ak sa dozvedia, že Gulli zahynul na mori. Toto vedomie v ňom prebudilo nutnosť ešte raz zabojovať. Stuhnuté telo s kyslíkovým dlhom, v hlbine oceánu sa ešte raz podriadilo sile ducha, niekoľko plaveckých temp a do pľúc sa na hladine dostal ľadový vzduch s lahodným kyslíkom. Nech to znie akokoľvek bizarne, aj v tejto zúfalej situácii môže byť dýchanie pôžitkom, možno posledným pôžitkom, ktoré človeku zostáva.

Na útesoch

Breh ostrova sa blížil, útesy sa týčili stále vyššie. Gulli si s hrôzou uvedomil, že príboj je silný a zoslabnutý organizmus mu možno nedokáže vzdorovať. No nezostávalo nič iné, len preniknúť bielou penou a vlny ho otrieskali o skaly. Prebehla mu hlavou myšlienka, že po tom heroickom boji na šírom mori by bolo hlúpe, ak by zahynul s roztrieskanou lebkou na útesoch. Ubolené telo vlny ešte niekoľkokrát obúchali, ale potom vystihol správny okamih a konečne sa postavil na skalný stupeň. Nohy iba horko ťažko odolávali príboju, zmrznuté telo nechcelo poslúchať, ale nakoniec sa dostal von z vody.

Keď už stál na brehu, musel poriadne zakloniť hlavu, aby dovidel hore. Nad ním sa vypínal strmý útes, ktorý naplnil Gulliho hrozným poznaním: tadiaľto sa do vnútrozemia ostrova nikdy nedostane.  Po tom heroickom boji vo vlnách oceánu teraz čelil novej beznádeji. Možno všetko to úsilie vyvinul nadarmo.

Roztrasený zimou pochopil, že mu nezostáva nič iné, len vrátiť sa do mora a preplávať pozdĺž pobrežia a nájsť lepšie miesto pre výpad na pevninu. S veľkým sebazaprením sa začal prebíjať príbojom do vody. Tam sa rozhliadol a začal plávať.

Ešte raz musel so svojím ťažko skúšaným telom bojovať v spenenom príboji, kde ho prúdy a vlny otrieskali o skaly až do krvi. Ale tentokrát sa mu podarilo vyšplhať až na hranu útesu.

Lávovými poliami a snehom

Gulli sa prvý krát musel takmer zasmiať nad toľkou iróniou osudu. Za hranou útesov naňho čakala zasnežená planina s lávovým poľom plným ostrých hrán. Kráčať pri -3 °C bosý, s mokrým šatstvom, to si vyžaduje ďalšiu nadľudskú silu, ale nezostávalo nič iné.

Za sebou nechával krvavé stopy v snehu. Vytrvalo kráčal, až narazil na miesto, kde v lete niekto pasie dobytok a nechal tam ako napájadlo opustenú starú vaňu. V nej síce bola voda, ale skrytá pod vrstvou ľadu. Až teraz si uvedomil, aký strašný smäd ho trápi po 6 hodinách vo vode. Azda len silou vôle poháňanej túžbou po sladkej vode sa mu podarilo prebiť ľad a potom hltavo pil, pil, pil a opäť sa dostavil nečakaný pôžitok, ktorý by v tomto zúboženom stave nečakal. Potom sa postavil na nohy a kráčal, dve hodiny kráčal, kým narazil na obývanú usadlosť. Až keď na jeho búchanie domáci otvorili, tak sa vyčerpaním zrútil.

Záchrana

Keď Gulliho viezli do nemocnice, teplomer stavaný na teploty nad 35°C nenameral nič. Napriek tomu však lekári skonštatovali, že s ohľadom na prežité útrapy bol v prekvapivo dobrom stave. Nikto si nevedel predstaviť, že hovorí pravdu, ak tvrdí, že bez ochranného obleku prežil dlhé hodiny v ľadovej vode. Záchranné tímy vyrazili na miesto nehody, ale všetky snahy zachrániť ďalších členov posádky boli márne.

Prevrátený rybársky kuter

Posádky vrtuľníkov a záchranných lodí najprv neverili, že by mali hľadať tak ďaleko od brehu, ale nakoniec sa Gulliho tvrdenia ukázali pravdivé. Všetci sa domnievali, že ku katastrofe muselo dôjsť blízko pri brehu, ale tento prípad ukázal, že opäť raz treba prepísať učebnice.

Smútok zo straty 4 rybárov sa miešal s nadšením zo zázračnej záchrany Gulliho.

Bože, prečo si ma opustil

Netvrdím, že tento príbeh sa odohral práve takto. Veci som si musel domýšľať na základe kusých informácií, ktoré sa ku mne dostali. Skutočným hrdinom bol Guðlaugur Friðþórsson a jeho neuveriteľný výkon sa zaradil k hviezdnym hodinám ľudstva.

Predstavujem si, ako musel Gulli klesať na duchu, keď ho opustila všetka nádej a zdalo sa, že všetky sily sveta sa spojili proti nemu. Pripomína to dávnu orientálnu múdrosť, v ktorej sa hovorí, že istý muž sa po prežitých útrapách sťažoval Bohu, že ho opustil. Ten mu však odkryl minulosť a muž uvidel svoj osud ako sériu stôp. Vtedy si všimol, že popri jeho stopách idú ešte jedny a pochopil, že tie patria Bohu. Keď sa prizrel lepšie, zistil, že v najťažších chvíľach života sa osudom vinie len jeden pár stôp! Sklamane sa obrátil na Boha so slovami: “Bože, prečo si ma opustil? Prečo som bol v najťažších života sám?” Na to mu Boh odvetil: “Pozri sa lepšie. V krásnych chvíľach som išiel vedľa teba. Ale v tých najhorších okamihoch som ťa niesol.”

Možno čajky, polárna žiara, či nezdolná sila a odolnosť Gulliho má nejaké racionálne vysvetlenie a možno to hovorí o prepojení človeka s nejakým božským princípom.

Možno pred vyše 2000 rokmi sa “niekto už nemohol pozerať” na kultúru nenávisti a pomsty na našej planéte a poslal kohosi, kto mal nahradiť zlobu láskou. My si to pripomíname na Vianoce, lebo to je ich posolstvo.

Láska, vľúdnosť a súcit. Dni sú krátke, vládne noc. Ale pamätajme, že brieždenie prichádza potom, čo bola najväčšia tma. Nedávame darčeky kvôli darčekom samotným, lebo to je len hmota. Dávame cez ne radosť, vďačnosť a lásku a to je ich hlbší zmysel.

Želajme si všetci požehnané sviatky!

Radšej neobľúbený baran ako mŕtva ovca

Tento článok je voľným pokračovaním príbehu predchádzajúceho blogu, kde sme sa zaoberali márnymi pokusmi radového inžiniera zabrániť katastrofe raketoplánu.

Jednu vec si povedzme narovinu - požadovať dodržiavanie predpisov a štandardov vás nikdy neurobí populárnym. Ale toto je vec, ktorú ste mohli počúvať na mnohých mojich prednáškach:

Šéf tu nie je na to, aby vyhral rebríček popularity!

V prípade raketoplánu Challenger to bol inžinier u výrobcu pomocných rakiet na pevné palivo, Roger Boisjoly, ktorý celé mesiace bombardoval vedenie firmy varovaniami, že hrozí strata vesmírnej lode aj posádky. Jeho obľúbenosť patrične klesala. 

Noc pred štartom v konferenčnom hovore Boisjoly a jeho manažéri požadovali odloženie letu. Toto však privádzalo manažment NASA do nepríčetnosti, lebo táto misia bola pre rôzne dôvody odložená už vari 5 krát. Temné hrozby v slovách manažérov NASA vydesili výrobcu rakiet, keďže sa uchádzal o miliardovú zákazku. Keď zástupca NASA vyslovil pamätnú vetu: "Dobre si rozmyslite, čo nám poviete...", manažment výrobnej fabriky sa stiahol na poradu, na ktorej sa bez rebelských inžinierov dohodli, že nebudú klásť odpor a napriek Boisjolyho protestom prišli k záveru, že problémy s tesneniami sú kalkulovateľným rizikom. Keď obnovili konferenčný hovor, manažéri NASA položili otázku, či let treba zastaviť. Vedenie výrobcu mlčalo a rovnako tak Boisjoly. Toto jeho mlčanie ho bude prenasledovať do konca života.

Ako sa dá zabrániť normalizácii deviácie? (Po našom - ako sa dá zabrániť, aby sa odchýlka od predpisov nestala normálnym postupom?)

Najdôležitejšia vec je nebyť ovcou v stáde. Musíte sa dokázať povzniesť nad stádovité skupinové myslenie. Musíte sa vedome stať samostatne mysliacim jedincom. Musíte sa dopátrať k pravde.

Pravda totiž nie je až tak nepoznateľná, ako nás o tom presviedčali niektorí filozofi. Tu je dymiaca zbraň, tu je mŕtve telo, odtlačky prstov, výpovede svedkov a odhalený motív vraha. My sa vieme dopátrať k dostatočne presnému priblíženiu k pravde, aby to fungovalo. 

O pravde sa nedá hlasovať, aj keby sme si demokraticky odsúhlasili, že 2+2=6, tak celé stádo sa bude mýliť a pravdu má ten neobľúbený jedinec, čo osamelo kričí, že 2+2=4!

V ľudskej povahe máme takú zvláštnu vlastnosť, chceme niekam patriť. Chceme byť členom skupiny. Keď počas letu spolupracujú husi v kŕdli, ušetria energiu a doletia ďalej. Rybka v húfe sa nielen cíti bezpečnejšie, ona je naozaj viac pod ochranou. Človek nechce byť sám. O tom sú zákony náklonnosti, či medziľudských vzťahov. 

Trestom za stádovitosť je to, že sa stávame figúrkami. Necháme sa manipulovať v dobrom aj v zlom. Náš osud sa spolieha na hod kockou, prípadne odovzdávame svoj život do rúk niekoho, o kom sa domnievame, že vie viacej ako my.

Keď trváte na nepohodlných pravidlách, tak sa stávate osamelým.

Lenže na svoje prežitie ľudstvo vždy potrebovalo ľudí, čo zmýšľali inak, či už to bol Giordano Bruno, Krištof Kolumbus, alebo Albert Einstein. Každá firma potrebuje vodcov, ktorí sa dokážu povzniesť nad myslenie davu a majú odvahu presadiť pravdu.

Ideálom by bolo, aby sa aj úplne bežný človek vzdelával ohľadom zákonitostí života. Najlepší spôsob, ako zahnať človeka do stáda, je nechať ho zadubeného. Spochybnite jeho úsudok, utláčajte ho, kŕmte ho chybnými dátami a on bude poslušnou ovcou. Dajte mu funkčné údaje, ukážte mu skutočné a pravdivé fakty o fungovaní človeka, spoločnosti, ekonomiky a on začne uvažovať vlastnou hlavou.

Naozaj vysvetlite účel nejakej veci a on to bude dobrovoľne dodržiavať, aj keď to bude nepohodlné.

Keď všetci sklonia hlavu, vy sa pozerajte ďalej. Keď všetci pokľaknú, zostaňte stáť. Keď všetci tíško súhlasia s nejakou hlúposťou, otvorte ústa. To je jediný spôsob, ako si zachováte integritu a česť.

Vianočný pozdrav ľuďom dobrej vôle

Tento list som pôvodne rozoslal mailom mojim priateľom na Vianoce v roku 2009. Rád by som sa s tým istým príbehom podelil aj s čitateľmi na mojom blogu teraz, v roku 2010 a opäť ho pripomínam v decembri 2011.

Milí priatelia,
 
býva mojím zvykom, že na Štedrý deň už zanechám zhon, nákupy a venujem čas myšlienkam a spomienkam na ľudí, ku ktorým mám blízko. Vianoce sú čas, ktorý tradične symbolizuje blízkosť rodiny, pohostinnosť domova a fakt, že na svete nie sme sami.

Na Vianoce dávame do okna svetielka ako symbol, že keby bola v našom okolí rodina v núdzi, mala by dvere otvorené, nie ako Mária s Jozefom, ktorí v Betleheme museli stráviť zimnú noc v maštali.
Včera som pracoval skoro do pol piatej ráno, lebo som chystal nový druh tréningu, ktorého základom sú videoprednášky. Kým sa súbory upravovali, mal som dlhšie obdobia čakania a tak som začal hľadať jeden prekrásny článok venovaný pohostinnosti. Keď som ho pred rokmi dostal e-mailom, plakal som od dojatia a chvíľu mi trvalo, kým som ho rozdýchal. Včera hlboko v noci sa mi ho konečne po rokoch podarilo objaviť, opäť som si pri ňom poplakal a rozhodol som sa, že ho v rámci vianočnej dobrej vôle preložím. Je to tak trochu môj darček duchovnej povahy vám všetkým.

Je to príbeh napísaný pilotom Delta Airlines, ktorý letel z Frankfurtu do Atlanty 11. septembra 2001 a niekde za polovicou Atlantiku nič netušiac o teroristických útokoch zažili piloti úplne nezvyčajný jav, keď centrum riadenia letovej prevádzky vyhlásilo, že všetky letiská v USA sú zatvorené a kapitán lietadla si má vybrať akékoľvek letisko mimo územia Spojených štátov a letieť v podstate kam chce. Podobné niečo letoví dispečeri prakticky nikdy nerobia. Ako sa príbeh vyvinie ďalej, to si už prečítajte priamo v článku. Je to však nádherný príklad pohostinstva, nezlomnosti dobrej vôle a výborne symbolizuje tento vianočný čas.

Želám teda všetkým priateľom pokojné a šťastné sviatky, nech je ich domov oázou pokoja a bezpečia. Nech dokážeme v ďalšom roku šíriť myšlienku priateľstva, porozumenia a slobody.

Váš,

Pali Timko

Príbeh posádky Delta Airlines

Leteli sme z Frankfurtu už asi 5 hodín nad severným Atlantikom a ja som podľa plánovaného rozvrhu odpočíval na lehátku určenom pre posádku. Náhle sa roztvorili závesy a dostal som príkaz sa okamžite vrátiť do kokpitu  a hlásiť sa u kapitána. Keď som sa tam dostal, ihneď som si všimol v tvárach celej posádky výraz typický pre krízové situácie. Kapitán mi podal vytlačenú správu. Rýchlo som ju prečítal o došlo mi, aká je závažná. Správa bola z Atlanty, kam smeroval náš let a jednoducho hovorila: „Všetky pristávacie dráhy v USA na kontinente aj vzdušný priestor sú zatvorené. Pristaňte ihneď ako sa dá, na najbližšom letisku podľa vlastnej voľby.“ Nuž, ak vám letecký dispečer hovorí, aby ste okamžite pristáli, ale neuvedie nijaké cieľové letisko, znamená to, že sa dobrovoľne vzdal kontroly nad lietadlom a odovzdáva ho do plnej moci kapitána.

Vedeli sme, že to je vážna situácia a potrebovali sme rýchlo nájsť nejakú pevnú zem, kde by sme mohli spočinúť. Rýchlo sme odhalili, že najbližšie letisko je 400 míľ od nás, museli by sme sa otočiť vpravo dozadu a letieť na Gander, ostrov pred New Foundlandom. Nasledovala krátka komunikácia s kanadským leteckým kontrolórom, potom ostrá pravá zákruta, ktorá nás naviedla na Gander, kde sme dostali povolenie pristáť. Až neskôr sme prišli na to, prečo nám schválil kanadský dispečer našu požiadavku letieť na Gander bez akéhokoľvek zaváhania. Naša posádka dostala pokyn pripraviť všetko na skoré pristátie. Kým sa toto dialo, dostali sme z Atlanty správu, ktorá hovorila o teroristickej aktivite v oblasti New Yorku. Našu palubnú posádku sme informovali, že letíme na Gander, a že treba pripraviť lietadlo na pristátie. O niekoľko minút neskôr som sa v kokpite dozvedel, že niekoľko našich lietadiel bolo unesených a narazilo do budov na viacerých miestach USA. Rozhodli sme sa, že musíme informovať pasažierov, no zatiaľ sme sa rozhodli KLAMAŤ a tvrdiť, že máme poruchu na palubných prístrojoch a musíme pristáť v Ganderi, kde všetko skontrolujeme. Sľúbili sme im ďalšie informácie až v Ganderi.

Mnohí pasažieri boli nespokojní, ale tak to už chodí. Asi 40 minút potom, čo začal tento príbeh, sme pristáli v Ganderi. Bolo tam už asi 20 lietadiel z celého sveta. Keď sme zarolovali na parkovacie miesto, kapitán urobil nasledovné vyhlásenie:

„Dámy a páni, asi sa čudujete, že tak veľa lietadiel okolo nás má tú istú poruchu prístrojov ako my. V skutočnosti sme sa tu ocitli pre veľmi závažné dôvody.“ Potom vysvetlil to málo čo vedel o situácii v Spojených štátoch. Bolo počuť, ako pasažieri zalapali po dychu a videli sme neveriace pohľady. Miestny čas v Ganderi bol 12:30 (11:00 na východnom pobreží USA). Kontrolná veža nám prikázala zostať v lietadle. Nikomu nedovolili opustiť lietadlo. Nikto z pozemného personálu sa nesmel priblížiť k lietadlu. Iba auto letiskovej polície nás občas pohľadom skontrolovalo a potom sa presunulo ďalej, okolo ostatných lietadiel.

Približne počas ďalšej hodiny sa vzdušné cesty nad severným Atlantikom vyprázdnili a len v samotnom Ganderi skončilo 53 lietadiel z celého sveta, z toho 27 letiacich pod americkou vlajkou. Povedali nám, že pasažierom všetkých lietadiel dovolia vystúpiť, ale po jednom a prednosť dostanú neamerické aerolínie. My sme dostali číslo 14 v poradovníku amerických strojov. Tiež nám trochu neisto povedali, že okolo 18:00 nám oznámia termín pre opustenie lietadla.

Medzičasom sme sa po prvý krát cez rádio dozvedeli, že lietadlá vleteli do budov World Trade Center v New Yorku a do Pentagonu vo Washingtone.

Ľudia sa pokúšali použiť svoje mobilné telefóny, ale neboli schopní sa pripojiť, kvôli odlišnému systému v Kanade. Niektorým sa to podarilo, ale dostali sa len k operátorom, ktorí spravidla povedali, že linky do USA sú buď blokované, alebo preťažené a majú skúsiť neskôr. Neskôr večer sme sa dozvedeli, že WTC Dvojičky sa zrútili a štvrté unesené lietadlo havarovalo. Teraz boli pasažieri šokovaní a emocionálne vyčerpaní, ale ostali pokojní, lebo sme ich žiadali, aby sa poobzerali okolo seba a uvideli, že v tej istej situácii sú aj ostatní. Okolo nás bolo 52 iných lietadiel s rovnakým osudom. Povedali sme, že teraz rozhoduje Kanadská vláda a sme jej vydaní na milosť či nemilosť.
O šiestej večer letisko Gander dodržalo slovo a oznámili nám, že sa dostaneme z lietadla až o 11:00 ďalší deň. To zobralo pasažierom poslednú nádej a jednoducho rezignovali. Akceptovali tieto správy bez veľkého šomrania a začali sa pripravovať na prenocovanie v lietadle.
Gander  prisľúbil akúkoľvek medicínsku pomoc podľa potreby, vodu a udržanie palubných záchodov v prevádzke. Skutočne dodržali slovo, našťastie sme počas noci nemali nijaký zdravotný problém. Mali sme tam mladú dámu v 33. týždni tehotenstva. O ňu sme sa SKUTOČNE dobre postarali. Noc sme prestáli bez komplikácií navzdory nepohodliu.

Okolo 10:30 dopoludnia 12. septembra sme dostali pokyn pripraviť sa na opustenie lietadla. Po boku lietadla sa objavil konvoj školských autobusov, pristavili schody k lietadlu a pasažierov vzali k terminálu na odbavenie. Našu posádku vzali do toho istého terminálu, ale mali sme ísť do inej sekcie, kde sme prešli cez imigračnú a colnú kontrolu a potom sme sa mali prihlásiť u Červeného kríža.
Keď sme sa oddelili od pasažierov, čakala nás karavána mikrobusov, ktorá nás odviezla do veľmi malého hotela v meste Gander. Netušili sme, kam umiestnia našich pasažierov.

Mesto Gander má 10.400 obyvateľov. Červený kríž nám povedal, že musia zvládnuť 10.500 cestujúcich zo všetkých lietadiel, ktoré boli nútené pristáť v Ganderi. Povedali nám, že máme relaxovať v hoteli a čakať na telefonát s výzvou na návrat na letisko, avšak poznamenali, že ten telefonát nemáme očakávať tak skoro.

Úplný rozsah teroru u nás doma sme pochopili, až keď sme prišli na hotel a zapli televízor, približne 24 hodín potom, čo všetko začalo. Medzičasom sme si vychutnávali pohostinnosť a prechádzky po meste. Ľudia boli voči nám veľmi priateľskí, oni jednoducho vedeli, že my sme „tí ľudia z lietadiel“. Všetci sme sa mali skvele, potom nás zavolali späť, 2 dni neskôr – 14.9. o 7:00 ráno.

Dostali sme sa na letisko 8:30, odlet bol 12:30 a v Atlante sme boli o pol piatej podvečer. (Gander má posunutý čas o 1,5 hodiny oproti východnému pobrežiu USA, áno(!), o hodinu a 30 minút). Ale to nie je to, o čom som chcel hovoriť.

To, čo nám rozprávali pasažieri, to bolo tak povznášajúce a neuveriteľné, že to snáď ani nemohlo prísť v lepšom čase. Zistili sme, že mesto Gander a dediny v okolí v okruhu 75 kilometrov zavreli stredné školy a sprístupnili aj haly, chaty a chalupy a akékoľvek miesta vhodné na zhromaždenie ľudí. Všetky tieto zariadenia premenili na masové ubytovacie zariadenia. Niekde boli rozkladacie postele, niekde matrace so spacákmi a vankúšmi. VŠETCI študenti stredných škôl sa prihlásili ako dobrovoľníci, aby sa starali o svojich „HOSTÍ“.

Našich 218 pasažierov skončilo v mestečku s názvom Lewisporte, asi 45 km od Ganderu. Ak ženy chceli byť v zariadení vyhradenom pre ženy, tak sa to zariadilo. Rodiny ubytovali spolu. Všetci starší pasažieri nedostali na výber a jednoducho ich prijali do rodín v súkromných domoch. Spomeňte si na tú mladú tehotnú ženu - tak tú ubytovali v súkromnom dome na ulici s nonstop lekárskou pohotovosťou.

Zubní lekári čakali len na zavolanie, sestričky a medici boli v pohotovosti a boli neustále k dispozícii priamo pri ubytovaných. Počas dňa mali pasažieri k dispozícii „poznávacie“ výlety. Niektorí ľudia išli na výjazdy na lodiach a člnoch po jazerách a prístavoch. Niektorí navštevovali miestne lesy. Miestne pekárne ostali otvorené a pre hostí neustále piekli čerstvý chlieb. Všetci obyvatelia varili jedlo a nosili ho do škôl pre tých, ktorí zostali tam. Iných vozili do miestnych jedální a reštaurácií podľa ich ľubovôle. Rozdávali sa žetóny na práčovne, lebo kufre zostali v lietadle. Inými slovami, akákoľvek potreba nešťastných cestovateľov bola uspokojená. Pasažieri plakali dojatím, keď nám hovorili svoje príbehy.

Po tom všetkom nás dopravili na letisko úplne načas a nikto nechýbal, ani nemeškal. Všetko to fungovalo vďaka Červenému krížu, ktorý mal presné informácie o tom, ktorá skupina potrebuje odísť a v akom čase. Úplne neuveriteľné.

Keď pasažieri prišli na palubu, bolo to, ako keby sa vracali z dovolenky. Každý poznal každého po mene. Podelili sa o príbehy z pobytu, navzájom sa presviedčali o tom, že kto sa mal lepšie. Z toho až rozum stál.

Náš let do Atlanty vyzeral ako školský výlet. Nás ako keby ani nepotrebovali. Pasažieri si vytvorili pevné vzťahy, tykali si navzájom, vymieňali si telefónne čísla, e-mailové adresy. A potom sa stala zvláštna vec. Jeden z našich cestujúcich z biznis triedy ma oslovil a požiadal ma, či by mohol osloviť ostatných pasažierov cez palubné reproduktory. Takéto niečo by sme za normálnych okolností nikdy, nikdy nedovolili. Ale teraz mi niečo nahováralo, že sa mu nemám stavať do cesty. Povedal som iba: „Samozrejme!“ Pán vzal mikrofón do rúk a pripomenul ľuďom na palube, cez čo sme prešli v posledných dňoch. Pripomenul im pohostinnosť, ktorú sme dostali od úplne cudzích ľudí. Ďalej povedal, že ide založiť nadáciu DELTA 15 (číslo nášho letu). Účelom nadácie bude zabezpečiť štipendiá pre študentov z mesta Lewisporte, aby sa mohli dostať na vysoké školy.

Požiadal o finančné dary akejkoľvek výšky od spolucestovateľov. Keď sa k nám vrátil papier, ktorý koloval lietadlom, boli na ňom mená, telefóne čísla, adresy a sumy, ktoré spolu predstavovali 14.500 amerických a 20.000 kanadských dolárov. Ukázalo sa, že pán, ktorý toto začal, bol lekár z Virgínie. Sľúbil, že vyzbiera dary a vykoná administratívne práce potrebné pre prideľovanie štipendií. Tiež povedal, že osloví aj spoločnosť Delta a požiada ju tiež o príspevok.

Prečo toto všetko?

Len preto, že nejakí ľudia na odľahlom mieste boli láskaví k cudzincom, ktorí im spadli na krk z neba. PREČO NIE?

Link na originálny článok 

Poznámka prekladateľa:
Je zvláštne, že ľudia prejavujú vrcholnú ľudskosť najmä v okamihoch krajného vypätia. Je jedno aké zlo zasiahne život ľudstva, vždy na to odpovedá prostý človek nezištnou pomocou a láskou, ktorej zlo nikdy neporozumie.

Americký básnik Robinson Jeffers napísal tento verš:

Sme ako olivy, až keď sme pod tlakom
Vydávame zo seba to najlepšie


Želám pokojné a požehnané Vianoce