Slušnosť

V tomto blogu často spomínam slušnosť a dobro. Hovorím o tom v prítomnom čase, nie ako o legende zo zabudnutej éry. Verím, že stále existujú dobré úmysly a túžba po dobrom živote, a slušní ľudia sú toho základom. Občas priam vnímam pochybnosť čitateľa, ako keby ktosi zdvihol obočie a chcel mi povedať: Skutočne tomu veríš? Nie si ty romantický rojko, ktorý sa narodil v nesprávnej dobe?

Moja odpoveď by znela asi takto:
Nie, nemýlim sa. Aj keď dnes žijeme v cynickej dobe a občas nás udalosti pokúšajú presvedčiť, že zlo sa zakráda okolo nás, aj tak je vo väčšine ľudí hlboko zakorenená túžba po dobrom a čestnom živote.

Nikdy sa nenechajte pomýliť hlasnými nadávkami. Nenávisť je možno hlučnejšia ako slušnosť, ale pravda sa nemeria silou hlasu a nedá sa o nej rozhodnúť ani hlasovaním.

Ak často hovorím o slušnosti a dobrotivosti, tak je to nielen preto, že sa snažím opísať niečo, čo existuje. Hovorím o tom, lebo mám na to dobrý dôvod - ak sa má niečo dosiahnuť, treba to vysloviť nahlas. Je to sen, je to túžba a predstava, ktorá stojí človeku za námahu.

Ľudia nosia tieto veci v sebe, možno ich hlboko potlačili a zabudli na nádej. Ale ak to niekto začne opisovať, tak zrazu pochopia, že také čosi je schované v ich vlastnom vnútri, matné, zabudnuté a zaprášené. Ale ak sa o tom začne hovoriť, tak to človek rozozná, bez najmenších pochybností a okamžite sa toho chytí. Je to podobný pocit, ako keď zazriete po dlhotrvajúcom daždi kúsok modrej oblohy. Po každom daždi príde slnko, je jedno koľko vám bude niekto tvrdiť, že slnko už bolo, ale už nebude.

Ak sa nadchnete myšlienkami o slušnosti a dobrote, je to preto, lebo je to niečo, čo máte v sebe. Nemožno vám to dať, nanajvýš sa to dá vo vás prebudiť. Slušnosť je prirodzená, len občas je potrebné pozbierať odvahu, ak ju chcete brániť.

Toto je devíza, bez ktorej sa nedá pracovať vo firme, bez nej nebude priateľstva, ani rodinnej pohody.

Ak vás tieto myšlienky hrejú pri srdci, potom sme zaknihovali malé víťazstvo. Prečo?

Lebo slušnosť vo vnútri človeka je zároveň zdrojom radosti. Vychádza zvnútra, presakuje na povrch aj na najtemnejších miestach. Najlepšie na tom je to, že keď spolupracujú slušní ľudia, tak spolu sú schopní vytvoriť viac dobra, ako je v každom z nich.

To podstatné

 

Ak ste šéf, či majiteľ firmy, mám zopár otázok...

Čo ste robili minulý týždeň? Čo ste robili včera? Môžete tvrdiť, že ste sa s istotou venovali veciam, ktoré majú vysokú prioritu?

Dokážete povedať, ktoré vaše každodenné aktivity sa najviac prejavia na úspechu vašej firmy? Viete s istotou označiť tie činnosti, ktoré by sa dali označiť ako „podstatné“?

Za posledný rok som ako zakladateľ (a vizionár) konzultačno-vzdelávacej firmy strávil dosť veľa času u klientov a dal som si veľa práce s tým, aby som mohol sformulovať odpoveď na nasledovné otázky:

• aký je skutočný vplyv najvyššieho manažmentu, či majiteľov na úspechy bežnej firmy?
• ak sa má vrchný šéf niečomu venovať, ktoré sú tie najprioritnejšie veci?
• dá sa zovšeobecniť, ktoré z tých činností sú dôležité pre väčšinu firiem?
• majú šéfovia vedomie o týchto prioritách, alebo ich robia iba úchytkom?
• je možné sformulovať, čo je podstatné pre úspech konkrétnej firmy?

Na cestách ku klientom som natočil na tachometri za rok vari 60.000 kilometrov
a okrem práce vo firmách som sa veľmi snažil nájsť odpovede na vyššie uvedené otázky. Chcel som skutočne vedieť, či sa dá nájsť „kameň mudrcov“, esencia úspechu, sformulovať veci, ktoré sú prvé z prvých a hlavne nájsť spôsob, ako
to manažérov naučiť.

xxx

Na moje prekvapenie som aj s mojimi kolegami skutočne niektoré kľúčové zásady objavil. Otázka, či je možné v konkrétnej firme odhaliť tie najdôležitejšie činnosti
a oblasti, ktorým sa má šéf venovať, je vyriešená. Áno, dá sa to analýzou zistiť.
Dá sa to šéfa dokonca aj naučiť. 

V čom je teda problém?

Ide o to, že šéfovia nemajú vymyslené, ako by svoje zámery preniesli na firmu. Problém takmer nikdy nespočíva v nedostatku myšlienok, nápadov a predstáv
o tom, čo by sa malo urobiť a dosiahnuť. Problém je v prenášaní týchto zámerov
a ten zas pramení v nedostatočných schopnostiach a znalostiach ľudí  
v bezprostrednom okolí šéfa. Toto je asi najčastejšie pozorovaný neduh
vo firmách. 

Ak ste šéf, položte si nasledovné otázky:

• koľko úloh, ktoré som ja, alebo nižší šéf zadal vlastne nikdy nebolo skontrolovaných a je trochu záhadou, či to dotyčný pracovník vôbec dotiahol
• koľko je úloh, ktoré by mali pracovníci urobiť automaticky, ale buď to ani nie je sformulované, alebo pridelené, alebo to nikto neskontroluje
• ako často mám nápad, ale prejde ma chuť ho realizovať už pri pomyslení na to, že to vlastne neviem nikomu spoľahlivému prideliť
  a musel by som sa o to postarať sám
• ako často sa neviem venovať rozrobeným veciam, lebo neustále ma niečo vyrušuje
• koľko krát za deň mi zvoní telefón a musím riešiť veci, ktoré mi pripadajú banálne a nechápem, prečo toto nevedia moji ľudia urobiť samostatne

Tu sa dostávame oblúkom k téme zo začiatku tohto príhovoru. Šéfovia často netušia, ktoré sú tie najdôležitejšie aktivity, ktorým by sa mali venovať, lebo ich pozornosť ja asi v takom stave, ako ručný granát 2 sekundy po explózii. Príliš často vyzerá ich práca tak, že preskakujú behom dňa na 1000 rozličných oblastí
a o nejakom zameraní sa na podstatu možno hovoriť len zriedka. Je to skutočne ako hodiť granát naslepo medzi nepriateľské vojsko a dúfať, že poletujúce črepiny už niečo zasiahnu.

Ale šéf by sa mal podobať skôr na guľometčíka, ako na granátnika. Mal by veľmi dobre vedieť, že jeho rozptýlenie a neznalosť priorít môže poškodiť celú firmu. Lenže tých podnetov dostane typický šéf za deň toľko, že to presahuje jeho možnosti.

Aj keby vedel úplne presne, ktoré jeho činnosti si vyžadujú najviac pozornosti, musel by ešte zariadiť to, aby nebol vyrušovaný hlúposťami a musel by zorganizovať svojich priamych podriadených tak, aby dokázali preniesť jeho zámery bez toho, aby oľutoval, že sa vôbec do niečoho pustil, lebo teraz prichádza naspäť množstvo bezradných reakcií od jeho personálu.

Musím celkom otvorene povedať, že až v nedávnej krízovej dobe sa jasne ukázalo, že v najvyšších šéfoch sa často skrýva nesmierna energia. Problém nie je v tom,
že by šéfovia už nemali energiu, problém je skôr v jej prenose do firmy
a ku klientom. V mnohých firmách sa to javí tak, že majú motor z Ferrari,
ale prevodovku z Trabanta, o brzdách radšej pomlčím.

Priveľa rozptýlenia, priveľa strát a slabá efektivita. Kľúč k tomu, aby sa šéf mohol venovať podstatným veciam, spočíva v jeho najbližších kolegoch. Oni sú tí ľudia, ktorí by potrebovali najviac vzdelávania a tréningu.

Až potom sa dá konečne venovať tomu podstatnému.

Časy sa menia

Kedysi dávno zabezpečoval  najrýchlejšiu poštu v USA tzv. Pony Express. Bola to skvele zorganizovaná firma, ktorá bola schopná dopraviť list tak rýchlo, ako nikto iný. Odľahčený papier na listy a obálky, ľahké sedlá, prepriahacie stanice každých pár kilometrov, bol to veľký úspech, lebo rýchlosť komunikácie je v mnohých oblastiach kľúčová.

Prečo dnes medzi veľkými firmami zabezpečujúcimi spojenie nenájdete Pony Express?

Možno preto, že manažéri sa príliš orientovali na kone, možno neverili, že by telegraf zaviedli všade a nakoniec ich lepšie vybavená konkurencia prevalcovala.

Po mnohých rokoch sme nedávno zažili okamih, kedy pošta prestala doručovať telegramy a stále menej sa využívajú listy, lebo ich nahrádzajú elektronické metódy komunikácie.

Dlhé roky bola najväčšia firma v oblasti výroby mechanických pokladníc švédska spoločnosťAnker. Spomínate si ešte na samoobsluhy, ktoré mali pokladnice
s kľukou, ktoré fungovali aj pri výpadku prúdu? Keď nastúpila éra elektronických čipov, Anker stratil svoje postavenie na trhu behom pár rokov. Nahradili ich omnoho lacnejšie a digitálne modely z Ázie.

Nikoho dnes neprekvapí, že Polaroid, firma, ktorá dominovala v oblasti okamžitej fotografie dlhé desaťročia, sa nakoniec v konkurencii digitálnej fotografie dostala
do existenčných ťažkostí. To je jasné, poviete si, ale čo by ste robili, keby ste boli
v kresle najvyššieho šéfa Polaroidu, Pony Expressu, či Ankeru?

Uvažovali ste nad tým, prečo je zrazu pre firmy v západnom svete takým závažným problémom konkurencia z Ďalekého Východu? Veď lacná pracovná sila existovala
v Ázii odjakživa.

Je niekoľko faktorov, ktoré v posledných desaťročiach zmenilo svet.

Významná vec sa odohrala medzi 1968 a 1970, kedy sa zaviedli konečne ISO normy pre kontajnery. Vtedy začala éra kontajnerových lodí. Tovar z východu
je životne závislý na tom, aby bola doprava rýchla a lacná.

Ale je tu ešte jeden, za to kľúčový faktor: Komunikačné technológie.

Keby ste skúšali robiť medzikontinentálny obchod pred 30 rokmi, viete si predstaviť koľko stáli telefonické hovory do Ázie? Fax bol vtedy posledným výkrikom techniky. Až internet, e-mail a nástroje ako Skype priniesli nesmierne zjednodušenie pre globálny obchod.

Kto by dokázal predpovedať všetky tie zmeny v roku 1975 len na základe toho,
že sa ustanovili ISO normy pre kontajnery, či vznikol internet a www sieť?

Ak ste zodpovedný za smerovanie a riadenie firmy, máte čas pri každodennom strese sledovať vývoj vo vašej oblasti?

Všímate si čo robia podobné firmy v okolí? Na našom kontinente? Vo svete? Hrozí vám osud Pony Express?

Jeden z dôvodov prečo treba mať výborne zorganizovanú firmu spočíva v slobode šéfa. Mal by mať slobodu na to, aby sa mohol dívať okolo seba.

Lebo časy sa menia.



Obrázky: Wiki

Samoser

Spomínam si, že som býval v hlavnom meste na pomerne hlučnom mieste. Z dvoch strán tam išla železničná trať a z tretej električky. V samotnom byte boli (a dodnes sú) veľké a veľmi hlučné pendlovky, ktoré bijú dosť nahlas, ako keby to boli staničné hodiny. Však to vlastne kedysi aj boli staničné hodiny, dostal ich môj dedo keď robil za prvej republiky na železnici...

Zvláštne je to, že keď som tam dlhé roky býval, tak som si na ten hluk úplne zvykol. Dnes bývam v malej dedinke, kde jediný dopravný ruch sú dunajské lode a to veru ani nemožno nazvať hlukom.

Keď som pred časom opäť spal v rodičovskom dome, tak som zrazu nechápal, ako som mohol ten hluk vydržať. Budil som sa každú hodinu a keď som konečne zaspával, zobudil ma húkajúci vlak. Ale toto všetko vám nepíšem preto, aby ste si pomysleli, že som nejaký rozmaznaný sraľo, ktorý nevydrží trochu hluku.

Píšem vám to preto, lebo vás chcem na niečo upozorniť.

Ľudia si jednoducho na hluk ZVYKNÚ.

Rovnako si zvyknú, ak na nich pravidelne šéf kričí pre každú hlúposť.  Zapamätajte si, ak budete na nich stále vrieskať, tak si zvyknú tiež. Možno sa nikdy nestane vaše vyrevúvanie ich obľúbenou kratochvíľou, ale zvyknú si, veď čo im iného zostáva?

Šéfovia, ktorí majú povahu, ktorú by niekto nazval "cholerik", sa oberajú o mnohé výhody.

V prvom rade kazia atmosféru vo firme. Nech ľudia robia čo robia, nikdy nie je dobre.

Za druhé, oberajú sa o možnosť použiť zvýšenie hlasu, keď na veci skutočne záleží. Ak je šéf väčšinou pokojný a potom raz za čas zdvihne hlas, vtedy si ešte aj myši tam vzadu v sklade schované v diere uvedomia, že teraz sa niečo závažného deje.

Šéf nemusí byť stále ako med. Môže sa pokojne rozčúliť, ak je vec skutočne vážna. Vyvolá tým skutočne EFEKT. Keď potom má pozornosť ľudí a oni vedia, že teraz je lepšie zabrať a robiť tak, ako sa patrí, potom sa dá opäť pokojným hlasom prejsť na metódu, ktorú som opísal v posledných 3 vydaniach blogu v seriáli o korekcii a zlepšovaní ľudí.

Šéf by sa nemal zlostne štartovať pre každú maličkosť. Ak si na to zvykne, tak si zvyknú aj jeho podriadení. Keď opäť zdvihne hlas, tak len mávnu rukou a zahundrú si: "To už poznáme."
Čo má potom taký šéf urobiť, aby vyvolal želateľný efekt? Vystreliť brokovnicou do stropu, až bude poletovať prach a omietka?

Snažte sa krotiť svoj temperament. Vystupujte vľúdne, no rozhodne. Usmievajte a prejavujte náklonnosť k svojim ľuďom. O to silnejší efekt spôsobíte, ak začnete vypúšťať hromy a blesky.

Zlosť šéfa môže byť nesmierne užitočná, ak sa použije na správnom mieste a pri správnej príležitosti.

Ale toto nedokáže ktosi, koho voláme, ehm, cholerik.

Slovenčina má na takýchto ľudí výstižnejšie pomenovanie. Hovoríme, že takýto človek má SAMOSER. Správanie niektorých ľudí veľmi dobre vystihuje nasledovné video:

(Poznámka: Ak ste mladistvý čitateľ, tak vás upozorňujem, že toto ste vzhľadom na použitý slovník nemali čítať...)



Obrázok: http://nuleadership.wordpress.com/

Cesta k správnosti

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 3






Niekedy je ťažké zlepšiť život človeka, ak nevie čím má nahradiť svoje nevyhovujúce správanie. To je ďalší dôvod, prečo bohapustá kritika vedie iba
k zármutku a rozladeniu, no zriedka k potrebnej náprave.

Šéfovia kritizujú svojich podriadených, rodičia svoje deti, manželia seba navzájom
a vo väčšine prípadov je to pokus zlepšiť nielen svoj život (lebo ja mám pocit,
že trpím kvôli chybám druhých), ale ide nám o to, aby sa polepšil aj kritizovaný
a mohol žiť lepšie.

Ale čo mi je platné, ak sa niekto na mňa pozerá a hovorí: “Robíš to úplne zle!”

Možno predpokladá, že by som mal prijať obľúbenú poučku - “Chybami sa človek učí.” Lenže toto je jeden z najrozšírenejších omylov, hádam už od staroveku.

Chybami sa nikdy neučíte! Môžte sa z nich POUČIŤ, to áno, ale poučiť sa nie je to isté, čo NAUČIŤ.

Veľa ľudí sa zarazí a moje slová u nich vyvolajú silné rozpaky. Toľko múdrych ľudí tvrdilo, že chybami sa učím a zrazu tu jeden mudrlant tvrdí, že to je opačne?

Nuž, ale naozaj sa na to teraz pozrite. Predstavte si, že sa učíte skladbu na klavíri. Snažíte sa ju zahrať správne. Hráte pekne, ale zrazu - falošný tón, nesprávna klávesa. Práve ste urobili chybu, rozoznali ste to, čo je samozrejme dobrý bod
pre vás. Ale ruku na srdce, urobením tej chyby ste sa to už naučili?

Čo presne teraz máte spraviť? Zastavíte, prehráte pár posledných tónov a skúšate prstom trafiť správnu klávesu. Nakoniec ju objavíte, usmejete sa, bingo! Toto tam treba hrať! Zahrali ste správne a teraz to už len treba zopakovať, natrénovať
a odvtedy hrať dobre.

Ak spravíte chybu a rozoznáte ju, otvára to bránu ku korekcii, ale bohužiaľ treba povedať, že to ešte nič negarantuje. Ešte stále vám klavír ponúka 87 nesprávnych kláves a len jednu správnu, to tu neriešim otázky ako je rytmus, umelecký výraz
a podobne.

Cesta k správnosti spočíva v tom, že vec urobím dobre, rozoznám to a dokážem 
to opakovať. Ak zahrám skladbu správne, tak som to konečne dokázal a z toho sa musím učiť.

Ak som trafil do stredu terča, mal by som poriadne preskúmať svoje postupy. Čo presne som urobil? Ako som to urobil? Dá sa z toho poučiť? Dá sa to zopakovať?

Takže môžem tu ohlásiť oficiálne, že výrok - “Chybami sa človek učí.” - sa ruší
a nahrádza sa nasledovne: “Z chýb sa môžete iba poučiť. Čokoľvek sa naučíte iba tak, že to konečne urobíte správne a dokážete to opakovať.”

A tu sme sa oblúkom vrátili k tomu, ako sa dá skorigovať človek, ktorý robí niečo nesprávne. V prvom rade sa musí sústrediť na svoje dobré stránky. Toto sme si prebrali v predchádzajúcich článkoch. Buďte k človeku láskaví, nezostaňte len pri kritike, ale povedzte nahlas to dobré, čo v človeku pozorujete. Ochota konať dobro sa nájde v každom človeku. A na záver mám pre vás skutočného žolíka v tejto hre
o lepší život:

Povedzte svojmu blížnemu, ako niečo funguje. Ukážte mu ideál správania sa. Predveďte mu správny postup. Nechajte mu prečítať niečo, čo je overené
a pravdivé.

Ľudia často potrebujú porozumieť nejakému životnému princípu, potrebujú k tomu nejaký model. Treba im prezradiť nielen princíp, ale aj ukázať, ako by to fungovalo
v praxi.

Čo sa stane?

Nuž, ukážte niekomu správny postup, ako sa napríklad správať pri výchove detí. Rodič možno chyboval, trápil sa a hľadal cestu. Má zmysel tvrdiť mu, že to robil zle? Nie, najjednoduchšia cesta k jeho náprave vedie cez ukážku správneho postupu.

U ABSOLÚTNEJ väčšiny ľudí stačí ukázať správny postup a oni automaticky rozoznajú svoje chyby a sú pripravení sa zlepšiť a zmeniť svoje správanie.


Kritika je v mnohých prípadoch úplne zbytočná. Môžete na toto kľudne urobiť praktický pokus. Nech nejaký adept na muzikanta zahrá krátku melódiu na klavíri. Pozerajte sa naňho a bez jediného komentára o chybách v jeho hre povedzte: “Teraz ja.” A zahrajte to. (Je vám dúfam jasné, že je veľmi dôležité, aby ste to teraz zahrali výborne.) Nechajte ho, nech to počúva, potom povedzte: “Teraz ty!”
Myslíte si, že počul rozdiel? Ak áno, potom sa bude snažiť zlepšiť a všimnite si, nebolo potrebné povedať ani jediné kritické slovko.

Samozrejme, môžete poukázať na chyby, ale táto kritika je úplne bezcenná, ak sa zároveň nepovie, ako to má hrať správne a ako sa k tomu dopracovať. (Poznámka - jeden zo znakov pochybného charakteru býva práve bezuzdná kritika.)

Ak učiteľ dá ľuďom tie správne dáta, tak väčšina s vďakou zmení svoje správanie
a bude lepšie žiť. Iba menšina ľudí, ktorých opantala zloba, zaútočí na učiteľa, lebo neznesú myšlienku, že niečo robia zle a ktosi na to "poukazuje". Ak o tom chcete niečo vedieť, zadajte do Google heslá ako Dr. Semmelweis, William Harvey, či Giordano Bruno.

Môžeme teda povedať, že kľúčom ku korekcii správania sa ľudí je mať nejaký ideál, fungujúci princíp, nazvite to pravda, ak chcete.

Ukážte ako a prečo sa má niečo robiť. Ak je to dobré, potom to zaberie.

V tomto článku by som nerád zabŕdal do filozofickej debaty o pravde, kto má záujem, tak v mojom blogu nájde v júli 2010 tri články na túto tému. (Sila pravdy, Vladár a pravda, Ako presadiť pravdu v spoločnosti - kliknutím na názov sa vám príslušný článok otvorí)

Pre túto chvíľu je toto posledný článok zo seriálu “Ako zlepšovať ľudí okolo vás”, ak dostanem otázky, ktoré by si vyžiadali niečo doplniť, rád na to odpoviem, či už vo forme komentárov k článku, alebo pridám ešte jeden diel.

Ďakujem svojim čitateľom za skvelé ohlasy.

Rozlúčim sa jednou krátkou myšlienkou: Zlepšovať život ľudí je veľká vec, ale prekážkou je práve to, že ten človek musí zvíťaziť nad svojou nedokonalosťou. Každý chce byť v práve a verí, že koná správne, ale pri korekcii musí prekonať bod, v ktorom sa vzdá toho, čo robil zle. Ak chcete niekoho zlepšiť, podarí sa vám to len vtedy, ak pochopíte, že človek je nádherná bytosť plná dobra a lásky. Chce to rešpekt, obdiv a vieru v dobro. Toto musíte v ľuďoch hľadať a nájsť, to je prvá lekcia, dovtedy budete zlepšovať ľudí iba ťažko. Musíte ich (začať) milovať, navzdory všetkým chybičkám a chybám. Potom už zvládnete čokoľvek.

Pavol Timko
Október 2010

Človek nie je stroj

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 2



Všimnite si, ako trpíte, ak vám ktosi niečo vytýka. Aj keď často viete, že kritika je oprávnená, aj tak cítite, že sa chcete brániť, že treba ešte niečo dodať. A máte pravdu.

Pokus korigovať človeka vytýkaním chýb bude fungovať iba v obmedzenej miere. Predstavte si, že šéf skritizuje podriadeného a ten odpovie: “Šéfe, ďakujem, strašne ďakujem, práve si mi povedal niečo, čo ma úplne osvietilo a ja vďaka tebe teraz môžem zmeniť svoj život!”

Zdá sa vám toto normálne? Mne nie, lebo takto to nefunguje a nebude fungovať,
aj keby mal šéf 1000 krát pravdu. Človek sa pri vytknutí chyby bráni a aspoň
v duchu bude vnímať vec tak, že niečo ho aspoň čiastočne oprávňovalo konať tak, ako konal.

Je úplne bláznivé trvať na tom, aby niekto pripustil fakt, že sa mýli, že konal zle. Rozličné pokusy donútiť deti, aby si priznali chybu v skutočnosti degradujú nielen samotné dieťa, ale aj vzťah rodičov k svojim ratolestiam. “Tu budeš kľačať v kúte
a nesmieš vstať dovtedy, kým neodprosíš otecka!” Ak toto niekto zažil, tak vie, že je to veľmi pokorujúci zážitok. Ak ste prišli poprosiť o odpustenie, nebolo to preto, že ste kľačaním v kúte dospeli k zážitku precitnutia a zrazu ste chápali, že ste zlý človek, ktorý sa má nad sebou hlboko zamyslieť. V skutočnosti ste vnímali celú vec ako hlboké a nespravodlivé poníženie. Ak ste nakoniec išli “odprosiť ocka”, bolo to výsledkom iného zápasu. Pocit pokorenia a vzdoru zápasil s bolesťou, nudou
a dlhou chvíľou. Už ste chceli robiť niečo iné. Nakoniec ste vymenili pocit poníženia za právo robiť už konečne niečo iné. Porušili ste svoju integritu a to nie je výhra.

Všimnite si tvár dieťaťa, ktoré “prosí o odpustenie”. Môžete si byť istí, že pred vami nie je človek, ktorý práve zažil oslobodzujúci zážitok poznania. Prizrite sa lepšie
a zistíte, že dieťa ani omylom neakceptovalo “spravodlivý” trest. Ak ste takto niekedy potrestali dieťa, zistíte, že ani vy ste na konci nemali radosť, či pocit víťazstva. Prečo? Lebo prehrali všetci zúčastnení.

Tu už poznamenám iba jednu vec. Svet patrí a bude patriť ľuďom, ktorí sa nedali zlomiť. Dieťa, ktoré pôjde kľačať a radšej zomrie, ako by išlo niekoho odprosovať,
je pripravené zodrať svoje kolená do krvi, je pripravené omdlieť od smädu a bolesti, ale nikdy nebude prosiť o odpustenie. Nakoniec zvíťazí, pretože na konci to už spravidla rodičia nevydržia s nervami a ukončia trest. Toto sú ľudia, ktorí niečo dosiahnu, pretože na úspech netreba bezchybnosť, ale skôr odhodlanie a vernosť
k vlastným cieľom, navzdory všetkým príkoriam.

Pokus korigovať ľudí vytýkaním chýb je klasický prienik materializmu do nášho života. Prepánajána, prečo materializmu? Lebo hmotné veci opravíte tým, že nájdete CHYBY! Nájdite na nejakom stroji tie chyby a našli ste veci, ktoré ak odstránite, tak to opäť bude fungovať. Zistite, čo presne spôsobuje poruchu a stroj môžete opraviť. Toto technické myslenie je perfektnou metódou, ak sa budeme zaoberať materiálnymi vecami, ale zlyhá na celej čiare, keď chceme pracovať s duchovnými bytosťami. Človek nie je iba kus mäsa, kostí a krvi, ale má aj nehmotnú podstatu. Základnou hybnou silou človeka je jeho duch. Toto sa prejavuje na celom jeho konaní a nikde to tak dobre nevidno, ako keď sa budeme baviť o korekcii chýb človeka.

Skúste sa na to pozrieť takto. Uvažovali ste niekedy nad tým, prečo máte odhodlanie niečo robiť? Alebo, prečo si vôbec trúfate vyhrnúť rukávy a do niečoho sa pustiť? Je to preto, lebo ste si vedomí, že máte v tej oblasti nejaké PLUSY. Ak sa len učíte šoférovať, najprv z toho máte plné gate a potrebujete vedľa seba niekoho, kto by zasiahol, keby niečo. Keď budete musieť začať jazdiť sami, tak sa možno najprv úplne spotíte, ale predsa len sa musíte odhodlať. Lenže to odholdanie je postavené na presvedčení, že UŽ NA TO MÁTE. Máte potrebné plusy a to vás motivuje niečo urobiť.

Človek si potrebuje dôverovať. Všimnite si, že po autohavárii si niektorí ľudia nedokážu sadnúť za volant. Nejaký čas zbierajú odvahu. Až keď opäť prisúdim svojím plusom dostatočnú hodnotu, potom sa do toho opäť pustím.

Tu je teda hlavný rozdiel. Na to, aby stroj fungoval potrebuje byť podľa možností bez chýb. Na to, aby fungoval človek, potrebuje dostatok dobrých vlastností
a vedomostí. Fungovať bude aj s chybami. Motív fungovania človeka je dobro, nie chyby a už vôbec nie zlo. Človek jednoducho nie je stroj.

Toto je aj základom korekcie pre človeka. Čím viacej mu budete vytýkať chyby, tým viacej ho budete demotivovať. Ak ho zasypete dlhým zoznamom jeho chýb, výsledkom nebude korekcia, ale to, že to úplne prestane robiť a dostane sa
do úplného zmätku.

Len si spomeňte, ako ste sa cítili, keď vás niekto skritizoval pod čiernu zem. Vedeli ste vďaka tomu hneď čo máte robiť? Nie, mali ste chuť to všetko zahodiť a úplne skončiť.

Ako teda máme korigovať chyby človeka?

V prvom rade ho potrebujete posmeliť. Ľudia nie sú hlupáci, spravidla cítia, že niečo nie je v poriadku. Ale prvé, čo potrebujete upevniť je to, čo niekto robí dobre. Bohapustá kritika občas privedie ľudí iba do zmätku a potom opustia aj to, čo už ako tak robili uspokojivo. Rozoberte teda s človekom to, čo robí dobre. Chce to trpezlivo hľadať veci, ktoré žiak, dieťa, či podriadený robí správne.

Ešte lepšie to uvidíte vtedy, ak už niekto mal dobré výsledky v minulosti a potom sa “zopsul”. Zbytočne budete kritizovať to, čo práve robí. 10 krát viacej energie venujte otázke: “Čo presne si robil predtým, keď boli výsledky dobré?” Treba poriadne skúmať úspešné obdobie. Ak sa na to poriadne pozrie, tak má šancu uvidieť rozdiel a to je základ. Predajca vám možno povie: “Pánečku, však ja som predtým telefonoval zákazníkom 3x viacej ako teraz! Začínal som s plánovaím pracovného dňa už o 7:30 a teraz sa ešte o deviatej motám doma ako prd v gaťoch. Už viem čo mám robiť.” Jeho tvár sa rozjasní a svoje správanie napraví.

Základ akejkoľvek korekcie spočíva v otázke: “Čo robíš dobre?” Je to o rehabilitácii správnosti v človeku.

Prečo nevidí svoje chyby? Lebo si neuvedomil to, čo robí správne. Ak rozlíši dobré od zlého, potom je k náprave už len malý krôčik.

Z dieťaťa sme nevychovali dobrého človeka tým, že sme z neho trstenicou vytĺkali zlobu. Môžeme povedať, že to je vlastne naopak. Ak človek zostal dobrým človekom, je to NAPRIEK bitiu a trestom. Vyžaduje to značnú veľkosť a odolnosť, aby niekto nerezignoval na dobro, ak zažíval telesné tresty a útlak.

Posilňujte v človeku jeho dobré stránky a negatíva začnú miznúť takmer samé
od seba.

Ak by to nestačilo, tak si k tomu povieme ešte jeden princíp, ale to bude až
v ďalšom člénku tejto série.

Pamätajte si, človek nie je stroj.


Pokračovanie tejto série nájdete tu: Cesta k správnosti

Prvý diel tohto seriálu o korekcii človeka nájdete tu: To dobré v človeku.

To dobré v človeku

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 1


Je jasné, že občas treba korigovať správanie a konanie ľudí okolo vás. Hovoríme
o zamestnancoch, deťoch, manželoch... Ako dosiahnuť, aby niekto zanechal nesprávne konanie a nahradil ho správnym?

Najprv sa pozrime, ako sa to bežne robí.

Dieťa prichádza domov a rodič sa pýta: “Čo bolo v škole?”

“Nič.”

Rodič túto odpoveď dobre pozná a tak neodbytne pokračuje: “Žiadne známky?”

“Aha, áno. Dve jednotky a trojka.”

“A z čoho trojka?!”


Všimnite si, že rodičia úplne bežne prejdú dobrú správu mlčaním a okamžite nastolia policajný výsluch ohľadom horšej známky. Ako keby dávali ďeťom najavo, že dobrým veciam netreba venovať pozornosť, tie sú predsa samozrejmé. Omnoho viacej pozornosti dávajú negatívam v človeku: “No počkaj! Koľko krát som ti hovoril, že sa máš učiť tú matematiku?! Ty jeden lajdák! Ty hádam ani nie si môj syn!”

Ak urobí podriadený chybu, tak šéfovia iba málokedy dávajú najavo, že si ho ešte stále vážia, sú vďační za všetku tú dobrú prácu a teraz je tu táto jedna chybička. Spravidla nemilosrdne skritizujú človeka a čakajú, že sa zmení.


Ako sa máme správať k svojim blížnym? Ako vlastne rozoznáte, že niekto je váš priateľ?

Nuž, urobte jeden pokus, ktorý údajne objasňuje, prečo je pes najväčší priateľ človeka. Zamknite na 2 hodiny psa do garáže a potom urobte to isté so svojou manželkou a nechajte ich tam bezmocne trčať. Potom ich vypustite von
a porovnajte reakcie. Manželkine vyjadrenia a správanie si ľahko domyslíte. Zato pes, ten bude vyskakovať šťastím, radostne vrtieť chvostom, pokúsi sa oblízať vám tvár a jeho láska k vám a priateľstvo neutrpeli ani najmenší škrabanec.

Priateľ je niekto, kto v prvom rade oceňuje vaše dobré stránky. Vidí ich, váži si ich
a dáva ich najavo. Priateľom sa stávame preto, lebo vidíme dobro v človeku
a priateľom zostávame napriek zlým stránkam.

Keď pozorujete rodiny s deťmi v parku, či na nedeľnej prechádzke, tak
z rodičovských zlostných, podráždených reakcií máte niekedy pocit, že ich deti sú úhlavnými nepriateľmi. Neskrývaná zášť, rozhorčenie nad hravým, no nedbalým správaním detí je dnes vo vzťahu k deťom v niektorých rodinách úplný štandard. “Tam nechoď! To nechytaj! Ušpiníš sa! Prečo musíš stále pobehovať? Prečo nemôžeš pekne ísť po chodníku?”


Deti musia často zúfalo dokazovať, že nevyrastajú pre šibenicu, že majú aj dobré stránky, že si tiež zaslúžia rešpekt a úctu. Niektorí ľudia tak ťažko nesú túto jednostrannú kritiku, že s tým potom zápasia celý život. Ak šéf kritizuje podriadeného, často brnkne na tú istú strunu a bolestne mu pripomenie to, čo zažíval s rodičmi doma.

Mimochodom, aká bola vaša reakcia v detstve, ak vás rodičia kritizovali? Nuž predpokladám, že bola rovnaká, ako by reagoval každý normálny človek. V duchu ste obracali oči stĺpkom (robiť to otvorene ste si možno nemohli dovoliť, ak nemala nasledovať facka) a mysleli ste si svoje.

Sme tu pri štandardnej vlastnosti ľudskej mysle. Je povinná ospravedlniť vaše správanie. Ak prídete niekam neskoro, čo budete tvrdiť? “Na ceste bola nečakaná zápcha. Zdržala ma policajná hliadka. Musel som ešte nečakane vybaviť nejaké telefonáty. Autobus nešiel pol hodinu. Budík nefungoval, lebo sa vybila batéria...”

Je jedno, ako veľmi ste sa v niečom previnili. Vždy budete hľadať zdôvodnenie, prečo bolo vaše konanie správne. Toto je vrodený impulz. Chcete byť v práve. Vždy máte svoje dôvody. Tento princíp sa týka každého. Akonáhle niekto začne na vás tvrdo útočiť, tak sa zatvrdíte.

Ak sa polepšíte, bude to napriek kritike, nie vďaka nej. 

Veď porovnajte tieto prístupy:

“Zase si prišiel neskoro ty odroň! Kto to má večne trpieť? Zamysli sa nad sebou!“


Alebo:

“Ty patríš medzi najlepších pracovníkov akých mám. Prejavil si veľakrát výborné vlastnosti a som za to vďačný. Prišiel si neskoro a myslím, že si na to musel mať svoje dôvody, tak sa na to ani nejdem vypytovať. Chcem ťa požiadať, aby si to nabudúce zvládol lepšie. Vieme obaja, že si schopný zariadiť si to tak, aby si chodieval načas. Dôverujem ti.”


Niekto si povzdychne, že tá druhá verzia je dlhšia. Pre niekoho môže znamenať nesmierne sebazaprenie, aby začal nahlas oceňovať to dobré v človeku. Neučil sa tak správať k ľuďom a okolo seba videl iba príklady kritiky, útokov a odsudzovania.

Ale pouvažujte nad tým, s ktorým prístupom máte skutočne väčšie šance niekoho skorigovať.

Pouvažujte nad tým, kto okolo vás je skutočne dobrý človek, koho máte radi, kto je vášmu srdcu blízky.

Pouvažujte nad tým, kedy ste naposledy tomu človeku povedali, že si ho vážite
a máte ho radi.

Nepíšem to preto, aby ste mali pocit viny. Minulosť je aj tak minulosť. Pokojne zavrite oči. Potom ich otvorte a možno okolo seba uvidíte úplne nový svet.

Svet, v ktorom sa priateľstvo a láska skutočne prejavuje nahlas. Je to len na vás.

Zvládnete to, lebo ste dobrý človek.

Už vám to niekto povedal?



Pokračovanie tohto článku nájdete TU.



Obrázok pochádza z tohto blogu: http://let-the-child-blossom.blogspot.com/