štvrtok 28. októbra 2010

To dobré v človeku

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 1


Je jasné, že občas treba korigovať správanie a konanie ľudí okolo vás. Hovoríme
o zamestnancoch, deťoch, manželoch... Ako dosiahnuť, aby niekto zanechal nesprávne konanie a nahradil ho správnym?

Najprv sa pozrime, ako sa to bežne robí.

Dieťa prichádza domov a rodič sa pýta: “Čo bolo v škole?”

“Nič.”

Rodič túto odpoveď dobre pozná a tak neodbytne pokračuje: “Žiadne známky?”

“Aha, áno. Dve jednotky a trojka.”

“A z čoho trojka?!”


Všimnite si, že rodičia úplne bežne prejdú dobrú správu mlčaním a okamžite nastolia policajný výsluch ohľadom horšej známky. Ako keby dávali ďeťom najavo, že dobrým veciam netreba venovať pozornosť, tie sú predsa samozrejmé. Omnoho viacej pozornosti dávajú negatívam v človeku: “No počkaj! Koľko krát som ti hovoril, že sa máš učiť tú matematiku?! Ty jeden lajdák! Ty hádam ani nie si môj syn!”




Ak urobí podriadený chybu, tak šéfovia iba málokedy dávajú najavo, že si ho ešte stále vážia, sú vďační za všetku tú dobrú prácu a teraz je tu táto jedna chybička. Spravidla nemilosrdne skritizujú človeka a čakajú, že sa zmení.


Ako sa máme správať k svojim blížnym? Ako vlastne rozoznáte, že niekto je váš priateľ?

Nuž, urobte jeden pokus, ktorý údajne objasňuje, prečo je pes najväčší priateľ človeka. Zamknite na 2 hodiny psa do garáže a potom urobte to isté so svojou manželkou a nechajte ich tam bezmocne trčať. Potom ich vypustite von
a porovnajte reakcie. Manželkine vyjadrenia a správanie si ľahko domyslíte. Zato pes, ten bude vyskakovať šťastím, radostne vrtieť chvostom, pokúsi sa oblízať vám tvár a jeho láska k vám a priateľstvo neutrpeli ani najmenší škrabanec.

Priateľ je niekto, kto v prvom rade oceňuje vaše dobré stránky. Vidí ich, váži si ich
a dáva ich najavo. Priateľom sa stávame preto, lebo vidíme dobro v človeku
a priateľom zostávame napriek zlým stránkam.

Keď pozorujete rodiny s deťmi v parku, či na nedeľnej prechádzke, tak
z rodičovských zlostných, podráždených reakcií máte niekedy pocit, že ich deti sú úhlavnými nepriateľmi. Neskrývaná zášť, rozhorčenie nad hravým, no nedbalým správaním detí je dnes vo vzťahu k deťom v niektorých rodinách úplný štandard. “Tam nechoď! To nechytaj! Ušpiníš sa! Prečo musíš stále pobehovať? Prečo nemôžeš pekne ísť po chodníku?”


Deti musia často zúfalo dokazovať, že nevyrastajú pre šibenicu, že majú aj dobré stránky, že si tiež zaslúžia rešpekt a úctu. Niektorí ľudia tak ťažko nesú túto jednostrannú kritiku, že s tým potom zápasia celý život. Ak šéf kritizuje podriadeného, často brnkne na tú istú strunu a bolestne mu pripomenie to, čo zažíval s rodičmi doma.

Mimochodom, aká bola vaša reakcia v detstve, ak vás rodičia kritizovali? Nuž predpokladám, že bola rovnaká, ako by reagoval každý normálny človek. V duchu ste obracali oči stĺpkom (robiť to otvorene ste si možno nemohli dovoliť, ak nemala nasledovať facka) a mysleli ste si svoje.

Sme tu pri štandardnej vlastnosti ľudskej mysle. Je povinná ospravedlniť vaše správanie. Ak prídete niekam neskoro, čo budete tvrdiť? “Na ceste bola nečakaná zápcha. Zdržala ma policajná hliadka. Musel som ešte nečakane vybaviť nejaké telefonáty. Autobus nešiel pol hodinu. Budík nefungoval, lebo sa vybila batéria...”

Je jedno, ako veľmi ste sa v niečom previnili. Vždy budete hľadať zdôvodnenie, prečo bolo vaše konanie správne. Toto je vrodený impulz. Chcete byť v práve. Vždy máte svoje dôvody. Tento princíp sa týka každého. Akonáhle niekto začne na vás tvrdo útočiť, tak sa zatvrdíte.

Ak sa polepšíte, bude to napriek kritike, nie vďaka nej. 

Veď porovnajte tieto prístupy:

“Zase si prišiel neskoro ty odroň! Kto to má večne trpieť? Zamysli sa nad sebou!“


Alebo:

“Ty patríš medzi najlepších pracovníkov akých mám. Prejavil si veľakrát výborné vlastnosti a som za to vďačný. Prišiel si neskoro a myslím, že si na to musel mať svoje dôvody, tak sa na to ani nejdem vypytovať. Chcem ťa požiadať, aby si to nabudúce zvládol lepšie. Vieme obaja, že si schopný zariadiť si to tak, aby si chodieval načas. Dôverujem ti.”


Niekto si povzdychne, že tá druhá verzia je dlhšia. Pre niekoho môže znamenať nesmierne sebazaprenie, aby začal nahlas oceňovať to dobré v človeku. Neučil sa tak správať k ľuďom a okolo seba videl iba príklady kritiky, útokov a odsudzovania.

Ale pouvažujte nad tým, s ktorým prístupom máte skutočne väčšie šance niekoho skorigovať.

Pouvažujte nad tým, kto okolo vás je skutočne dobrý človek, koho máte radi, kto je vášmu srdcu blízky.

Pouvažujte nad tým, kedy ste naposledy tomu človeku povedali, že si ho vážite
a máte ho radi.

Nepíšem to preto, aby ste mali pocit viny. Minulosť je aj tak minulosť. Pokojne zavrite oči. Potom ich otvorte a možno okolo seba uvidíte úplne nový svet.

Svet, v ktorom sa priateľstvo a láska skutočne prejavuje nahlas. Je to len na vás.

Zvládnete to, lebo ste dobrý človek.

Už vám to niekto povedal?



Pokračovanie tohto článku nájdete TU.



Obrázok pochádza z tohto blogu: http://let-the-child-blossom.blogspot.com/

1 komentár:

  1. Krásne,,,,presne tak to je,,,,všetci len všetko kritizujeme a neviem poďakovať za celkom bežné veci. Prečo?! Veď aj v tv sa prezentujú samé katastrofy, nikde sa nehovorí o láske, všetci len prežívame tieto naše životy, ale aké zázraky by sa stali, kebyže sa toto všetko zmení a my začneme byť sebe milší a pozornejší. M.

    OdpovedaťOdstrániť