Človek nie je stroj

Ako zlepšovať ľudí okolo vás, časť 2



Všimnite si, ako trpíte, ak vám ktosi niečo vytýka. Aj keď často viete, že kritika je oprávnená, aj tak cítite, že sa chcete brániť, že treba ešte niečo dodať. A máte pravdu.

Pokus korigovať človeka vytýkaním chýb bude fungovať iba v obmedzenej miere. Predstavte si, že šéf skritizuje podriadeného a ten odpovie: “Šéfe, ďakujem, strašne ďakujem, práve si mi povedal niečo, čo ma úplne osvietilo a ja vďaka tebe teraz môžem zmeniť svoj život!”

Zdá sa vám toto normálne? Mne nie, lebo takto to nefunguje a nebude fungovať,
aj keby mal šéf 1000 krát pravdu. Človek sa pri vytknutí chyby bráni a aspoň
v duchu bude vnímať vec tak, že niečo ho aspoň čiastočne oprávňovalo konať tak, ako konal.

Je úplne bláznivé trvať na tom, aby niekto pripustil fakt, že sa mýli, že konal zle. Rozličné pokusy donútiť deti, aby si priznali chybu v skutočnosti degradujú nielen samotné dieťa, ale aj vzťah rodičov k svojim ratolestiam. “Tu budeš kľačať v kúte
a nesmieš vstať dovtedy, kým neodprosíš otecka!” Ak toto niekto zažil, tak vie, že je to veľmi pokorujúci zážitok. Ak ste prišli poprosiť o odpustenie, nebolo to preto, že ste kľačaním v kúte dospeli k zážitku precitnutia a zrazu ste chápali, že ste zlý človek, ktorý sa má nad sebou hlboko zamyslieť. V skutočnosti ste vnímali celú vec ako hlboké a nespravodlivé poníženie. Ak ste nakoniec išli “odprosiť ocka”, bolo to výsledkom iného zápasu. Pocit pokorenia a vzdoru zápasil s bolesťou, nudou
a dlhou chvíľou. Už ste chceli robiť niečo iné. Nakoniec ste vymenili pocit poníženia za právo robiť už konečne niečo iné. Porušili ste svoju integritu a to nie je výhra.

Všimnite si tvár dieťaťa, ktoré “prosí o odpustenie”. Môžete si byť istí, že pred vami nie je človek, ktorý práve zažil oslobodzujúci zážitok poznania. Prizrite sa lepšie
a zistíte, že dieťa ani omylom neakceptovalo “spravodlivý” trest. Ak ste takto niekedy potrestali dieťa, zistíte, že ani vy ste na konci nemali radosť, či pocit víťazstva. Prečo? Lebo prehrali všetci zúčastnení.

Tu už poznamenám iba jednu vec. Svet patrí a bude patriť ľuďom, ktorí sa nedali zlomiť. Dieťa, ktoré pôjde kľačať a radšej zomrie, ako by išlo niekoho odprosovať,
je pripravené zodrať svoje kolená do krvi, je pripravené omdlieť od smädu a bolesti, ale nikdy nebude prosiť o odpustenie. Nakoniec zvíťazí, pretože na konci to už spravidla rodičia nevydržia s nervami a ukončia trest. Toto sú ľudia, ktorí niečo dosiahnu, pretože na úspech netreba bezchybnosť, ale skôr odhodlanie a vernosť
k vlastným cieľom, navzdory všetkým príkoriam.

Pokus korigovať ľudí vytýkaním chýb je klasický prienik materializmu do nášho života. Prepánajána, prečo materializmu? Lebo hmotné veci opravíte tým, že nájdete CHYBY! Nájdite na nejakom stroji tie chyby a našli ste veci, ktoré ak odstránite, tak to opäť bude fungovať. Zistite, čo presne spôsobuje poruchu a stroj môžete opraviť. Toto technické myslenie je perfektnou metódou, ak sa budeme zaoberať materiálnymi vecami, ale zlyhá na celej čiare, keď chceme pracovať s duchovnými bytosťami. Človek nie je iba kus mäsa, kostí a krvi, ale má aj nehmotnú podstatu. Základnou hybnou silou človeka je jeho duch. Toto sa prejavuje na celom jeho konaní a nikde to tak dobre nevidno, ako keď sa budeme baviť o korekcii chýb človeka.

Skúste sa na to pozrieť takto. Uvažovali ste niekedy nad tým, prečo máte odhodlanie niečo robiť? Alebo, prečo si vôbec trúfate vyhrnúť rukávy a do niečoho sa pustiť? Je to preto, lebo ste si vedomí, že máte v tej oblasti nejaké PLUSY. Ak sa len učíte šoférovať, najprv z toho máte plné gate a potrebujete vedľa seba niekoho, kto by zasiahol, keby niečo. Keď budete musieť začať jazdiť sami, tak sa možno najprv úplne spotíte, ale predsa len sa musíte odhodlať. Lenže to odholdanie je postavené na presvedčení, že UŽ NA TO MÁTE. Máte potrebné plusy a to vás motivuje niečo urobiť.

Človek si potrebuje dôverovať. Všimnite si, že po autohavárii si niektorí ľudia nedokážu sadnúť za volant. Nejaký čas zbierajú odvahu. Až keď opäť prisúdim svojím plusom dostatočnú hodnotu, potom sa do toho opäť pustím.

Tu je teda hlavný rozdiel. Na to, aby stroj fungoval potrebuje byť podľa možností bez chýb. Na to, aby fungoval človek, potrebuje dostatok dobrých vlastností
a vedomostí. Fungovať bude aj s chybami. Motív fungovania človeka je dobro, nie chyby a už vôbec nie zlo. Človek jednoducho nie je stroj.

Toto je aj základom korekcie pre človeka. Čím viacej mu budete vytýkať chyby, tým viacej ho budete demotivovať. Ak ho zasypete dlhým zoznamom jeho chýb, výsledkom nebude korekcia, ale to, že to úplne prestane robiť a dostane sa
do úplného zmätku.

Len si spomeňte, ako ste sa cítili, keď vás niekto skritizoval pod čiernu zem. Vedeli ste vďaka tomu hneď čo máte robiť? Nie, mali ste chuť to všetko zahodiť a úplne skončiť.

Ako teda máme korigovať chyby človeka?

V prvom rade ho potrebujete posmeliť. Ľudia nie sú hlupáci, spravidla cítia, že niečo nie je v poriadku. Ale prvé, čo potrebujete upevniť je to, čo niekto robí dobre. Bohapustá kritika občas privedie ľudí iba do zmätku a potom opustia aj to, čo už ako tak robili uspokojivo. Rozoberte teda s človekom to, čo robí dobre. Chce to trpezlivo hľadať veci, ktoré žiak, dieťa, či podriadený robí správne.

Ešte lepšie to uvidíte vtedy, ak už niekto mal dobré výsledky v minulosti a potom sa “zopsul”. Zbytočne budete kritizovať to, čo práve robí. 10 krát viacej energie venujte otázke: “Čo presne si robil predtým, keď boli výsledky dobré?” Treba poriadne skúmať úspešné obdobie. Ak sa na to poriadne pozrie, tak má šancu uvidieť rozdiel a to je základ. Predajca vám možno povie: “Pánečku, však ja som predtým telefonoval zákazníkom 3x viacej ako teraz! Začínal som s plánovaím pracovného dňa už o 7:30 a teraz sa ešte o deviatej motám doma ako prd v gaťoch. Už viem čo mám robiť.” Jeho tvár sa rozjasní a svoje správanie napraví.

Základ akejkoľvek korekcie spočíva v otázke: “Čo robíš dobre?” Je to o rehabilitácii správnosti v človeku.

Prečo nevidí svoje chyby? Lebo si neuvedomil to, čo robí správne. Ak rozlíši dobré od zlého, potom je k náprave už len malý krôčik.

Z dieťaťa sme nevychovali dobrého človeka tým, že sme z neho trstenicou vytĺkali zlobu. Môžeme povedať, že to je vlastne naopak. Ak človek zostal dobrým človekom, je to NAPRIEK bitiu a trestom. Vyžaduje to značnú veľkosť a odolnosť, aby niekto nerezignoval na dobro, ak zažíval telesné tresty a útlak.

Posilňujte v človeku jeho dobré stránky a negatíva začnú miznúť takmer samé
od seba.

Ak by to nestačilo, tak si k tomu povieme ešte jeden princíp, ale to bude až
v ďalšom člénku tejto série.

Pamätajte si, človek nie je stroj.


Pokračovanie tejto série nájdete tu: Cesta k správnosti

Prvý diel tohto seriálu o korekcii človeka nájdete tu: To dobré v človeku.