Prečo je byrokracia problém krát štyri

Mať na úradoch prebytok zamestnancov je škodlivé z viacerých hľadísk.

1. Užitočnosť práce tých prebytočných je veľmi často pochybná, takže sú to vlastne vyhodené prostriedky. Ich platy, kancelárie a vybavenie treba platiť, to sú však peniaze, ktoré bolo treba uchmatnúť občanom a firmám. Keby štát udržal na uzde svoje nenásytné paprče a tie peniaze nechal firmám, tie by ich naisto použili na niečo zmysluplnejšie.

2. Byrokratické výplody a regulácie sťažujú občanom a podnikom život. Núti vás to vynaložiť peniaze na niečo, čo okrem úradníkov nikto nepotrebuje. Teda okrem daní, o ktoré vás štát ozbíjal (viď bod 1), vás oberá o ďalšie peniaze nepriamo, lebo vy musíte platiť zamestnancov, ktorí to odporné papierovanie musia vybaviť. Choďte si napr. vybaviť nejaké povolenie a zistíte, že budete robiť poslíčka medzi štátnymi inštitúciami, lebo tieto nie sú schopné zjednotiť svoje údaje na jedno miesto a vy ste povinní zabezpečovať pre jeden orgán čosi, čo eviduje iný štátny orgán. Takýchto príkladov by sme vedeli uviesť veľa.

3. Zbytočné zákony a predpisy spôsobujú nielen finančné, ale aj morálne škody. Predstavte si, že máte reštauráciu a zo zvyškov už celé roky kŕmite sviňu, ktorú chová váš svokor v blízkej dedine. Všetci boli spokojní - aj tá sviňa. No dnes už to neplatí, lebo nedojedené zvyšky musíte za úplatu odovzdať kafilérii. Možno že tie svine na ministerstvách chcú len dohodiť kšeft majiteľom kafilérií, aby títo zas dotovali tie svine na stranníckych centrálach, ale ako nakoniec zareaguje občan? Naučí sa nezmyselné zákony obchádzať. Tým sa ale ľudia naučia nerešpektovať aj rozumné zákony, lebo nie každý občan má dar rozlišovania a múdrosti.

4. Byrokrati na úradoch a ministerstvách by boli pre nás omnoho užitočnejší, keby len dostávali plat a nerobili NIČ! Lebo problém s byrokratmi je práve v tom, že oni stále niečo robia. A čo robia? Vymýšľajú nové regulácie, ktoré budú ešte viac zaťažovať občana. To nie sú len bizarné nápady o tom, že potrebujeme európsku smernicu na reguláciu krivosti uhoriek, či zákazy pre cyklistov na lesných chodníkoch. To sú omnoho horšie veci.

V súčasnosti počúvame sebavedomé reči najlepšieho z premiérov, že cez EÚ sa idú investovať miliardy do vytvárania pracovných miest pre mladých ľudí. Ovčania, ktorí ho volili, vzlyknú dojatím, vidia v tom sľubované istoty, jeho voličky zvlhnú (mám na mysli oči) lebo vedia, že republika je opäť raz zachránená.

Tak aby bolo jasno. Chcel by som odkázať všetkým nenažratým sviniam od Bratislavy až po Brusel:

Keby ste tie miliardy nevydrankali ako výpalníci od firiem, tieto by vytvorili viac pracovných miest, ako sa vám čo i len prisnilo! To ani nehovoríme o rozumnom zákoníku práce, ale to už je úplne iná téma.

Prestaňte tými miliardami, čo ste uchmatli svojimi hrabivými paprčami, korumpovať firmy! Vašimi stimulmi a príspevkami sa snažíte uplácať podnikateľov k tomu, aby zamestnávali ľudí, no ani chvíľu nepochybujem o tom, kto bude prvý na zozname poberateľov tých stimulov...


Majitelia firiem a manažéri by sa mohli poučiť z celej tejto mizérie aspoň v jednej veci. Zamestnanci nikdy nerobia NIČ. Ak nerobia to, čo je správne a efektívne, tak s veľkou pravdepodobnosťou vyrábajú čosi, čo môže dokonca kolegov zdržovať od práce. V niektorých prípadoch tam máte človeka, ku ktorému potrebujete zamestnávať dvoch ďalších, ktorí korigujú zmätky, čo vyrobil ten jeden.

Neurobte v malom rovnakú chybu, ako robia "tamtí" vo veľkom.




Poznámka: Chcel by som sa ospravedlniť, že som prirovnával príslušníkov rodu Sus scrofa domestica k niečomu skutočne odpornému.

Kto to platí

Pred pár dňami som si v Žiline doprial kávu v bare pod holým nebom v pešej zóne. S kolegom sme boli jediní hostia, po horúčavách udrelo chladné počasie. Za pultom bola uzimená barmanka, ktorá nám ponúkla deky, aby nám nebola zima. Napriek všetkému sa usmievala, jej obsluha bola perfektná a profesionálna.

Pred odchodom som zaplatil a dal som jej do ruky tringelt s poznámkou: "Tu máte príplatok za tú zimu!"

Usmiala sa a povedala: "To by mal hádam urobiť šéf, nie?"

Pozrel som sa na ňu a oponoval: "Aj tak sme to výhradne my, kto vás platí."

Uvidel som, ako zdvihla obočie, rozjasnila sa jej tvár ako človeku, ktorý pochopil niečo veľmi dôležité a s úsmevom pripustila, že to je stopercentná pravda. 

Bolo pekne vidieť, že takto sa na tú vec nikdy nepozerala a trúfam si povedať, že s týmto má problém väčšina populácie. Veľmi veľké percento ľudí si neuvedomuje, kto ich to naozaj platí. Domnievajú sa, že im peniaze dáva šéf, prípadne skúpy majiteľ.

Ale všetko je inak. Manažment je v prípade platov iba sprostredkovateľ, všetko platí výlučne zákazník, či konzument. Keby si toto uvedomovali všetci zamestnanci, ušetrili by sme si mnoho mrzutostí a to neplatí len v súkromnej sfére.

Keby si predseda parlamentu uvedomoval, že my ho platíme, možno by sa nepokúšal odmontovať kameru, ktorá má kontrolovať dochádzku poslancov.

Keby si poberatelia sociálnych dávok, či podpory v nezamestnanosti uvedomili, kto je ich "zamestnávateľ", možno by chápali, že by v nijakom prípade nemali a nemohli odmietať výzvu zobrať kosy, metly a postarali by sa o zanedbané verejné priestory.

Občas si kladiem otázku, čo sa učí na školách, že tak málo ľudí chápe takúto jednoduchú, no základnú súvislosť? Učitelia by možno namietali, že to nie je v osnovách. Ale podľa mňa sú to všetko výhovorky. Ak pracovníci školstva nechápu, že ich platíme my, žiaci, občania, firmy, aby ich absolventi rozumeli základným princípom života, potom nech sa učitelia nehnevajú, že zarábajú tak málo. Predpokladám však, že tomu jednoducho nerozumejú.

Foto: © Fotolia.com

Istoty

Tento týždeň som mal krásny rozhovor s majiteľom veľkej firmy, ktorého slová boli ako balzam na dušu. Hovoril o tom, že podniká už dlho a neznáša obchodných partnerov, ktorí sa o niečom dohodnú chlapským slovom, no potom sa ho pokúšajú nabrať na vidly dobre ukrytými kľučkami v písomných zmluvách. Ale o tomto nebude tento článok.

Hovoril mi totiž o období, kedy vyberal obchodných zástupcov a ponúkal im dva prípustné modely odmeňovania. Buď si vyberú istoty vo forme slušného fixného platu, ale nemajú nárok na významné pohyblivé zložky, alebo budú mať nízky fixný plat, ale priam rozprávkové ohodnotenie založené na dosiahnutých výsledkoch.

Čitateľov blogu určite neprekvapí, že prešli roky a všetci tí, čo dali prednosť istote, už ju naozaj majú.

Do jedného totiž postupne dostali výpovede.

Nechápte to zle. Ich výkony neboli nízke preto, že by mali nesprávnu motiváciu. Ich výkony boli nízke preto, že už svojím založením neboli dosť výkonní, pracovití, či neboli schopní sa učiť a zlepšovať sa. Zvolili si istotu relatívne vysokého príjmu, ale vo vedení firmy nie sú hlupáci. Fixné platy musia byť vyvážené istotou slušnej základnej produkcie. Nikto si nemôže dovoliť prerábať na predajcoch.Tu hovoríme o výbere ľudí, bez ktorého nemôže fungovať nijaká stratégia manažmentu.

Tí predajcovia, čo si verili a museli si istoty vytvoriť vlastnou produkciou, nakoniec spravidla rozprávkovo zarobili.

Otázka je, či to náhodou nie je obecné pravidlo, že čím menej niekto produkuje, tým viacej istôt požaduje. Tragické na tom všetkom je, že keď dôjde na istoty na celoštátnom základe, tak tí najúspešnejší predajcovia budú teraz progresívne zdanení a prerozdelením tých peňazí ich nakoniec vláda možno doručí aj tým ľuďom, ktorí boli z firmy vyhodení za neschopnosť, lajdáctvo, či dokonca alkoholizmus.

Ale možno sa mýlim. Vo vašej firme aj republike to urobte ako vy chcete.




Foto: ©Fotolia.com

Prečo sú štátne financie čierna diera?

Základ finančného manažmentu je nevydať viacej, ako máte k dispozícii.

Toto platí v rodine, vo firme, ale aj v štáte. Dajme si jeden príklad:

Všetci sledujeme debaty o tom, že obyvateľstvo starne a aktívne obyvateľstvo už nedokáže odviesť toľko peňazí, aby uživilo dôchodcov. Problém sa zhoršuje tým, že politici sa snažia sľúbiť každému istý príjem napriek tomu, že v pokladni na to nie je dosť peňazí.

Všetko by bolo omnoho jednoduchšie, keby sa prijal princíp, že sa vyplatí len pomerná časť toho, čo je k dispozícii.

Ak máme 10000 € na desať ľudí, tak každý dostane 1000 €. Keď po nejakom čase bude na tú istú sumu siahať 12 ľudí, tak každý dostane už len 833,33 €. Keď pridáme čas a bohapustú byrokraciu, tak to bude už len 200. Kruté, ale pravdivé (pravda nemusí byť pohodlná). Bolo by zaujímavé pozrieť sa na to, koľko percent z vymeraných dôchodkov by sa dalo skutočne vyplácať z toho, čo sa dnes vyzbiera. Zároveň tvrdím, že vlády v túžbe zapáčiť sa voličom, ohlupujú ľudí tým, že pred nimi maskujú pravdu.

Ako by to malo fungovať? Vyberú sa odvody, odrátajú sa náklady na správu a dôchodcom sa rozdelí pomerná časť zostávajúcich peňazí. Každý by videl tie čísla, bolo by to všetko jasné. Keby to fungovalo takto, vtedy by národ rýchlo uvidel, že to prestáva vychádzať a treba zapojiť tých ľudí do riešenia problému. Sľubovať fixné dôchodky je krátkozraké, lebo to maskuje problémy spoločnosti.

Vlastne všetky štátne výdaje by mali fungovať podľa tohto systému. Treba nastaviť smerné percentá pre jednotlivé rezorty a tie zas musia nastaviť percentá pre svoje rozpočty. Potom by sa peniaze delili len podľa skutočných príjmov, mesiac čo mesiac. Aj platy štátnych zamestnancov by sa vyplácali podľa toho, čo je k dispozícii, aj investície by sa robili len také, na ktoré sú peniaze.

Toto by bolo transparentné a čestné. Samozrejme môžu existovať diskusie o tom, ako majú vyzerať tie percentá. Ale nemalo by sa platiť viacej, ako sa získa peňazí.

Požičiavať by sa nemalo na plátanie dier, ale na investície, ktoré zvýšia výkonnosť systému. Úvery by sa mali brať na to, čo pomáha produktivite národa, že zlepší výkonnosť ekonomiky a teda nakoniec zvýši výber daní prirodzenou cestou, nie nekonečným zdieraním.

Toto by mali dodržiavať aj podniky a domácnosti. Bohužiaľ, takto to nefunguje a preto je systém odvodov a daní takou bezodnou čiernou dierou.

Keby to vlády prestali maskovať a ľudia vedeli, ako sa veci majú, tak by to najprv vyvolalo zdesenie, ale potom by sa konečne veci pohli správnym smerom. Každopádne by už politici nemohli tvrdiť, že akýkoľvek schodkový rozpočet je úspech. Financie musia ísť do plusu, všetko ostatné je cesta do pekla.


V podnikoch platia tie isté zákonitosti. Ak sa porušujú, nasledujú problémy. Majitelia by sa mali uistiť, že ich firma dodržiava ekonomické zákony, nemajú si brať príklad z "modernej" politiky. Bez zdravých zásad v riadení finančných tokov nemože byť ani reči o zdravej firme a akákoľvek stratégia manažmentu bude iba chiméra.