Práca a motivácia

Slovo práca patrí k najvyhľadávanejším výrazom na internete. Bohužiaľ, je omnoho vyhľadávanejšie ako slovo motivácia. A to býva problém. Lebo bez dobrej motivácie nebýva výsledok práce najlepší. Ak niekto nemá rád svoju prácu a robí ju len preto, že potrebuje peniaze, tomu sa z ľudského hľadiska dá rozumieť, ale iba sotva možno očakávať, že do toho takýto človek vloží svoje srdce.

Viem, ľahko sa to povie, že človek má robiť to, čo má rád. Že práca, ktorú robí, by mala byť jeho poslaním. Niekto vezme prvú prácu, na ktorú narazí. To ale neznamená, že nemá skúmať svoje srdce, aby mu prezradilo, čo má v živote skutočne robiť a nemal by prestať hľadať to pravé.

Víťazstvo srdca

Len pred pár dňami sa podarilo dokončiť projekt, o ktorý sa ľudstvo pokúša už vyše 100 rokov. Polárny bádateľ Ernest Shackleton uverejnil v roku 1906 pred odchodom do Antarktídy takýto inzerát:

Hovorí sa tam: Hľadajú sa muži na riskantnú cestu, nízky plat, krutá zima, dlhé mesiace v úplnej tme, neustále nebezpečenstvo, bezpečný návrat je pochybný, česť a uznanie v prípade úspechu.

Asi je jasné, že na takéto podujatie treba vášeň. Napriek desivému textu inzerátu, sa prihlásilo veľa mužov, ktorí mali aj vynikajúci plat, ale ich zamestnanie ich netešilo.  Shackletonovi sa hlásilo 5000 záujemcov! Zostavil posádku a nasledovala séria slávnych výprav. Ale až počas polárneho leta 1911/12 síce Robert F. Scott dosiahol Južný pól, ale po bezmála 2600 kilometrovom pochode zahynul aj so svojimi spoločníkmi. Tá cesta zostala nedokončená, celú ju nikto neprešiel.

Až doteraz. Pred pár dňami sa podarilo celú trasu prejsť dvom polárnikom, boli to Ben Saunders a Tarka L'Herpiniere. 2830 kilometrov, 105 dní, na začiatku mali každý 200 kg sane a pocitová teplota počas výpravy klesala aj na -46°C. Takáto cesta sa nedá robiť bez toho, aby sa do toho vložilo srdce, vášeň a veľké odriekanie. Toto by nikto na svete nerobil pre peniaze, aj keď sa dá predpokladať, že títo polárnici sa tým živia a napokon zrejme nezarobia málo. Celý príbeh si môžete pozrieť tu: http://scottexpedition.com

Ale aké si z toho môže vziať poučenie bežný človek, či hociktorý manažér? Kto z nás pôjde do arktických oblastí?

Nuž, táto extrémna výprava, pri ktorej išlo často o život, ukazuje, akú nesmiernu silu v sebe skrýva skutočná motivácia...

Ako motivovať zamestnancov

 

V prvom rade sa musia motivovať sami. To sa dá dosiahnuť tým, že si vyberú prácu, ktorú chcú robiť. Motivácia zamestnancov nie je vec, ktorá sa dá dlhodobo dosahovať nejakým presviedčaním. Dalo by sa dokonca povedať, že ak ľudia pracujú s nasadením a majú svoju prácu radi, potom je skoro isté, že sa firme oplatí ich dobre zaplatiť. Myslite si o tom čo chcete, ale o tomto sa najviac rozhoduje ešte v čase, keď sa robí výber zamestnancov a táto téma spadá do oblasti "riadenie ľudských zdrojov".

Ľudia dokážu omnoho viac, ako si myslia. Keď člen spomínanej expedície - Tarka učil svojho kolegu, ako zlepšiť techniku na lyžiach, povedal jednu pamätnú vetu:

Pri každom kroku sa pokús vykročiť o trochu ďalej, ako si myslíš, že dokážeš.

Toto je boľavé posolstvo. Je vyskúšané, že ľudia vydržia niečo podobné len vtedy, keď majú svoju prácu radi a robia to, čo si sami zvolili.

Čo chýba záujemcom o prácu

Vedúci pracovníci sa často stretávajú s tým, že adepti na prácu majú značne pomýlenú predstavu o tom, čo ich čaká po nástupe na daný post. Neviem, či môžeme hovoriť až o naivite, ale viacerí šéfovia mi rozprávali priam groteskné skúsenosti s tým, ako sa im hlásili do zamestania ľudia s nulovými skúsenosťami, no s vysnívanou predstavou o plate na úrovni vyššieho manažéra. Inokedy zas adept predpokladal, že by mohol pracovať v oblasti letectva, lebo v detstve staval modely lietadiel a nalietal veľa hodín na počítačovej hre Microsoft Flight Simulator.

Ťažko povedať, či takéto bizarné žiadosti o prijatie do zamestnania vyplývajú z toho, že mladí ľudia majú iba minimum (aspoň) brigádnických skúseností, alebo ich nepoučia rodičia; a očakávať od škôl, že pripravia svojich študentov aspoň trocha v tomto ohľade, by bola zas obrovská naivita z mojej strany.

Manažérov občas až zabolí srdce, keď sú nútení schladiť entuziazmus neznalých mladíkov, ale po tých všetkých skúsenostiach im asi už nič iné nezostáva. Neodolal som pokušeniu a musel som sem skopírovať odpoveď skúsenej chatárky z Malej Fatry, ktorá reagovala na jednom turistickom fóre na inzerát, kde vysokoškoláčky hľadali prácu na horskej chate a napísali, že "milujú hory".

Odpoveď je možno tvrdá, ale fascinuje ma s akou bravúrnosťou uviedla chatárka všetko na správnu mieru. Veď urobte si predstavu sami:

"Milé dievčatá ako aj všetci, ktorí máte záujem o prácu na horských chatách, mám pre Vás jedno upozornenie. To, že milujete hory, je síce krásne, ale pri práci na horskej chate úplne zbytočné. V prvom rade musíte milovať prácu v kuchyni, prácu pri upratovaní, pri škrabaní zemiakov a hlavne prácu s ľuďmi. Hory totižto v lete uvidíte len z okna kuchyne :-) To je krutá realita práce na horskej chate, bohužiaľ veľa brigádnikov k nám prichádza s ilúziou, že budú sedávať pred chatou, kochať sa krásnymu výhľadmi, sem tam urobia nejakú túru a sem tam načapujú nejaké to pivko turistovi ....nič také bohužiaľ v lete nehrozí. Práca, práca a opäť len práca, od rána do večera, stres, netrpezliví a smädní turisti pred barom. Toľko k téme :-) Inak aj u nás sú voľné miesta na leto."

Berte tento text ako nádherný príklad toho, ako sa dá v inzeráte rýchlo vytriediť ľudí, ktorí majú o ponúkanej práci úplne skreslené predstavy.


Čo teda chýba záujemcom o prácu?

Často je to súdnosť, či aspoň aká-taká predstava o tom, čo tá práca obnáša.

Kto to platí

Pred pár dňami som si v Žiline doprial kávu v bare pod holým nebom v pešej zóne. S kolegom sme boli jediní hostia, po horúčavách udrelo chladné počasie. Za pultom bola uzimená barmanka, ktorá nám ponúkla deky, aby nám nebola zima. Napriek všetkému sa usmievala, jej obsluha bola perfektná a profesionálna.

Pred odchodom som zaplatil a dal som jej do ruky tringelt s poznámkou: "Tu máte príplatok za tú zimu!"

Usmiala sa a povedala: "To by mal hádam urobiť šéf, nie?"

Pozrel som sa na ňu a oponoval: "Aj tak sme to výhradne my, kto vás platí."

Uvidel som, ako zdvihla obočie, rozjasnila sa jej tvár ako človeku, ktorý pochopil niečo veľmi dôležité a s úsmevom pripustila, že to je stopercentná pravda. 

Bolo pekne vidieť, že takto sa na tú vec nikdy nepozerala a trúfam si povedať, že s týmto má problém väčšina populácie. Veľmi veľké percento ľudí si neuvedomuje, kto ich to naozaj platí. Domnievajú sa, že im peniaze dáva šéf, prípadne skúpy majiteľ.

Ale všetko je inak. Manažment je v prípade platov iba sprostredkovateľ, všetko platí výlučne zákazník, či konzument. Keby si toto uvedomovali všetci zamestnanci, ušetrili by sme si mnoho mrzutostí a to neplatí len v súkromnej sfére.

Keby si predseda parlamentu uvedomoval, že my ho platíme, možno by sa nepokúšal odmontovať kameru, ktorá má kontrolovať dochádzku poslancov.

Keby si poberatelia sociálnych dávok, či podpory v nezamestnanosti uvedomili, kto je ich "zamestnávateľ", možno by chápali, že by v nijakom prípade nemali a nemohli odmietať výzvu zobrať kosy, metly a postarali by sa o zanedbané verejné priestory.

Občas si kladiem otázku, čo sa učí na školách, že tak málo ľudí chápe takúto jednoduchú, no základnú súvislosť? Učitelia by možno namietali, že to nie je v osnovách. Ale podľa mňa sú to všetko výhovorky. Ak pracovníci školstva nechápu, že ich platíme my, žiaci, občania, firmy, aby ich absolventi rozumeli základným princípom života, potom nech sa učitelia nehnevajú, že zarábajú tak málo. Predpokladám však, že tomu jednoducho nerozumejú.

Foto: © Fotolia.com

Nálada na palube

Ako často ste uvažovali o svojom správaní sa k podriadeným? Ste prísny šéf? Vystupujete priateľsky? Tykáte si so zamestnancami?

O tomto som už počul veľa teórií, ale radšej vám poviem o skutočnom prípade, ktorý veľa napovie o tom, čo je správna odpoveď.

V jednej firme mali oddelenie, kde sa šéf snažil za každú cenu vychádzať s ľuďmi dobre. Išlo to tak ďaleko, že nevedel nikoho pokarhať, nikdy nezvýšil hlas a dúfal, že ľudia budú sami regulovať svoje správanie k lepšiemu. Oddelenie pomerne dlho fungovalo dobre aj pod týmto vedúcim, ale po dlhých mesiacoch začala pokrivkávať výkonnosť, ziskovosť a začali sa tam zhoršovať vzťahy. Aj samotný šéf oddelenia začal veľmi ťažko znášať celú situáciu, až nakoniec skolaboval a musel z postu odísť.

Majiteľ nahradil šéfa iným človekom, ktorý zaviedol najmä jednu zásadnú zmenu. Takmer nemilosrdne požadoval plnenie úloh. Bol ochotný si sadnúť so zamestnancom aj na 2 hodiny a poriadne s ním prechádzal všetky zadané úlohy z predchádzajúceho mesiaca, pýtal sa na problémy, okolnosti, ale neustále zdôrazňoval, že splnenie príkazov bude vyžadovať do bodky. Pozornosť na splnenie dával denno-denne a aj niekoľko krát počas pracovnej doby.

Skúseným manažérom nemusím objasňovať, že pri nesplnení úloh sa nemusí vždy jednať o chybu toho pracovníka, kde sa problém objaví. Nedodržanie termínov môže byť zreťazený problém - nepokarháte robotníka za to, že nezatiahol 30 skrutiek, ak mu tie skrutky nedodalo zásobovanie. Ako šéf budete čeliť hádkam pracovníkov a budete musieť vec vyšetriť a nakoniec ich rozsúdiť.

Práve tu zlyhával predchádzajúci šéf, s každým chcel byť zadobre a to nejde. Problémy majú svoje príčiny a pri koreni nájdete vždy konkrétnych ľudí - najmä ich neznalosť, neochotu, niekedy oboje.

Firmu, o ktorej hovoríme, dobre poznám. Majiteľ mi povedal, že po niekoľkých mesiacoch prísnejšieho vedenia je na tom oddelenie omnoho lepšie. Lenže tu nehovoríme iba o výkonoch. Na ľuďoch vidieť spokojnosť. Je tam viac radosti, vzťahy sa veľmi zlepšili. Už nie sú otrávení všetci, lebo po prstoch dostalo iba zopár nespratníkov a tí museli svoju prácu zlepšiť, dvaja o ňu dokonca úplne prišli.

To ale predpokladá, že tu bude vedúci, čo sa nebojí ísť do konfliktu, ak sa jedná o neplnenie povinností, či nedodržiavanie pravidiel.

Majiteľ musí chrániť takéhoto šéfa zo všetkých síl. Po firme tí nespratníci budú šíriť bájky o tom, aký je šéf oddelenia asociálny, aký je utláčateľ. Tí, čo majú maslo na hlave, sa budú snažiť urobiť všetko pre to, aby ich šéf nemohol vyšetrovať. Ak majú mocné konexie, tak dosiahnu odvolanie šéfa a pokúsia sa ho dostať na pranier, často aj vymyslenými kauzami. Ak sa to podarí, v oddelení nastane apatia. Schopní ľudia sa prestanú snažiť, lebo tu prestala fungovať spravodlivosť. Priemernosť a podpriemernosť triumfuje.

Môžeme z toho urobiť jasný záver. Nálada na palube závisí od spravodlivosti šéfa a jeho vyžadovaní produkcie. Musí ostro vystupovať proti nespratníkom a prejavovať nesúhlas so slabými výkonmi, či nesplnením úloh. Áno, slogan typu: "Ľudia si zaslúžia istoty" je úplne pravdivý. Pridajte peniaze a chválu produktívnym. Trestajte lenivých, neochotných a kriminálne povahy.

Tu vôbec nejde o to, či si tykáte s podriadenými. Dobrý šéf je vľúdny a usmieva sa na ľudí. Vystupuje ako človek. Ale musí dať najavo nespokojnosť a protest, ak niečo nie je v poriadku.

Len vtedy bude nálada na palube dobrá.

Naozaj, ľudia si zaslúžia istoty.



Obrázok: © scusi - Fotolia.com

Platený nepriateľ

Včera som sa zoznámil s majiteľom jednej firmy a medzi rečou povedal nasledovnú vetu:
"Môj otec ma naučil, že zamestnanci sú platenými nepriateľmi a treba si ich držať najmenej 2 metre od tela..."

Pri tom výroku mi poriadne zatrnulo. Myslí to vážne? Veď hneď za dverami pracovala jeho asistentka a uvažoval som, ako sa asi cíti, ak to počula. Povedal to majiteľ firmy ako klišé, alebo v sebe naozaj nosí hlboké presvedčenie o tom, že jeho ľudia sú preňho iba nutné zlo?

Poďme sa na to pozrieť trochu lepšie. Sú ľudia zlí? A ak áno, koľko ich je?

Približne 2,5% populácie tvoria extrémne deštruktívni ľudia. Nenávidia v podstate kohokoľvek (v istom zmysle aj seba), ich typický prejav je vytváranie nepriateľstva, intríg a podnecovanie k zlu. Ponižujú, ohovárajú, snažia sa podpichovať a v ich očiach neexistuje férovosť, česť, dobrota a slušnosť. Pestujú v sebe dobre maskovanú nenávisť. Ak sa takýto človek stane majiteľom firmy, či vysoko postaveným šéfom, potom je hlboko presvedčený o tom, že každý zamestnanec je nepriateľ, ktorého treba držať na krátkej reťazi. Bude sa presadzovať šírením strachu, bude podnecovať medzi zamestnancami nezdravú rivalitu, udavačstvo a atmosféra v takej firme bude otrasná. Krajným prípadom vysoko postaveného netvora tohto typu bol Stalin. Ak by ste mali podobného šéfa, potom budete zažívať silný stres a pobyt v takom prostredí sa veľmi negatívne prejaví na vašom duševnom stave. Pozorovať takýto typ človeka, keď drží v rukách moc, je desivý zážitok.

Zamestnanec, ktorý je tento typ osobnosti, nemôže vystupovať ako despota, nemôže dávať podriadeným pocítiť útlak, jednoducho nemá na to postavenie. Ak je tento asociálny typ iba radový zamestnanec, potom bude pred vedením svoje postoje skrývať, bude však očierňovať firmu, vedenie a ohovárať a demotivovať kolegov. Takíto ľudia bývajú často tichí a nenápadní.

Áno, tento typ človeka je nepriateľ. Ale on je nepriateľ KAŽDÉHO živého tvora.

15 až 20% populácie má sklon k deštrukcii a iracionálnym prejavom. Tých spomínaných 2,5% je pre túto väčšiu skupinu skôr vzorom a ideologickým zdrojom uvažovania. Ak táto malá skupinka je podnecovateľom, ich nasledovníci sú kriklúni, rebeli bez príčiny, s ktorými neviete nájsť spoločnú reč ani s najrozumnejšími argumentami. Ale kým to tvrdé 2,5% jadro sa správa škodlivo celý čas, tých 15% sa pohybuje často po akejsi horskej dráhe a relatívne normálne správanie strieda páchanie škody na medziľudských vzťahoch a výsledkoch organizácie, kde pracujú. Táto skupina pomáha šíriť zlo, má zlé emócie, šíri okolo seba nepokoj a s takýmito ľuďmi sa naozaj nedá dobre vychádzať. Majú pocit, že život, či správanie okolia im dáva zámienky správať sa nepríjemne. Ale zdroj ich zlej nálady je v prvom rade v nich samotných.

Ak najímate ľudí, zaujímajú vás najmä nasledovné veci:
1. Produktivita (schopnosť dodať užitočné výsledky svojej práce)
2. Osobnosť - či sa hodí na danú prácu
3. Charakter - či nebude deštruktívne pôsobiť na svoje okolie

V ideálnom prípade nájdete produktívneho človeka, ktorý je lojálny, má dobrý charakter a je s ním radosť zdieľať spoločný priestor. V živote som videl veľa ľudí, ktorí boli fantastickými pracovníkmi, ich lojalite, výkonnosti sa nedalo nič vytknúť. Takých ľudí by ste vybrali nielen za zamestnancov, ale takí by mali byť vaši priatelia.

Iste, videl som aj vrchol deštrukcie a videl som aj neochotu, ľahostajnosť, či obyčajnú neschopnosť. Medzi najhoršie prejavy chorej mysle patrí zovšeobecňovanie. Ak sa šéf stretol so zamestnancom, ktorý kradol a bol to hnusný odroň, to je potom zlá skúsenosť. Ale pozerať sa odvtedy na všetkých zamestnancov cez optiku tejto skúsenosti je choré.

Väčšina ľudí má slušné úmysly. Možno niekedy neodolajú pokušeniu a nie všetci sú dostatočne výkonní, o vzdelaní ani nehovoriac. Ale v ľuďoch je kus dobra, ktoré si zaslúžite len vtedy, ak v neho neprestanete veriť.

Existujú gauneri zamestnávatelia aj gauneri zamestnanci. Zlo zamestnávateľa udrie viacej do očí, lebo je to spojené s mocou, ktorá sa dá nehorázne zneužívať. Zlo politika má miliónkrát horšie dopady ako zlo nejakého drobného človiečika v Hornej Dolnej. Ale tvrdenie, že každý politik je zlý, je rovnako choromyseľné, ako tvrdiť, že každý zamestnanec je nepriateľ.

Ľudia sú cenní. Za svoj život som stretol veľa schopných pracovníkov, ktorí by dali dušu za svoju firmu, bolo mi cťou takých viesť či poznať. Nie je pravda, že ľudia sú nahraditeľní. Povedzte také niečo všetkým, ktorí sa nedávno lúčili s Pavlom Demitrom. Iste, na jeho miesto naskočí teraz na ľad niekto iný, ale aj tak zostane po ňom jedna diera, ktorá sa nikdy nebude dať celkom nahradiť, lebo každý človek je jedinečný. Čím lepší človek to bol, tým ťažšie sa vyrovnáme so stratou.

Veľkých známych ľudí oplakáva celý národ, veľkých malých ľudí zas odprevádza vďačná spomienka všetkých, ktorí ich poznali.

Nie, zamestnanec NIE je nepriateľ.



Foto: ©Fotolia.com

Ako štrajkujú Japonci

Občas je zábavné pozorovať kultúrne rozdiely v odlišných častiach sveta.


Narazil som na zaujímavý článok v New York Times. Debatuje v ňom Američan a Japonec.

Japonec sa pýta:

"Američania prestanú pracovať, keď štrajkujú?" - opýtal sa. 


"A prečo si myslíš, že sa to volá štrajk - zastavenie práce? Vari u vás v Japonsku nezastavíte prácu?"


"V Japonsku" - povedal - "máme niečo, čo by ste vy Američania možno nazvali zastavenie práce. Keď štrajkujeme, dáme si pásky na rukáv, aby sme ukázali, že sme nespokojní a ideme do továrne a pracujeme dvakrát tak tvrdo, aby sme šéfom ukázali, akí sme užitoční."


Japonci občas štrajkujú tak, že si nasadia šatky, na ne napíšu, že štrajkujú a pracujú ďalej.

V našej kultúre sa šatky pri štrajkoch používajú tiež, ale vyzerá to skôr nejako takto:

Bohvie, či aj toto nie je vysvetlenie, prečo ázijské ekonomiky stále častejšie víťazia v hospodárskej súťaži s Európou. Naši odborári sú občas schopní tak chrániť záujmy pracujúcich, že už tí pracujúci nebudú mať kde pracovať...





Celý článok v New York Times