Prinášam ďalšiu perlu z úst našich zákazníkov. Jedna z najúspešnejších podnikateliek, akej som mal tú česť prednášať, mi povedala kľúčovú vec, ktorú pochopila hneď na začiatku svojho podnikania:
Milión sa nedá ušetriť. Milión sa musí zarobiť.
Bola rada, že sme jej to na seminároch potvrdili. Je v poriadku, že firmy šetria na zbytočných výdajoch a zabraňujú plytvaniu, ale základom finančného manažmentu nie je šetriť, ale zarábať peniaze. A to sa dá dosiahnuť len tým, že ponúknete a dodáte produkt. Veľa produkcie!
Bohatstvo sa nedá dosiahnúť len tým, že znížite náklady. Musíte sa postarať, aby ste predovšetkým zarábali. A potom ešte viac zarábali.
Challenger 1986. Tunel Mont Blanc 1999. Columbia 2003. Let Air France 447 v roku 2009. Yak-Servis 2011 v Jaroslavli a mnoho tu nespomenutých katastrof, tisícky mŕtvych na cestách. Zničené firmy a osudy.
Čo je tá vec, ktorá tak úspešne uniká našej pozornosti?
Slovenská verzia znie: Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije.
Existujú totiž pravidlá, ktoré sú napísané krvou. Železničiari ich nazývajú "červené", lebo pri ich porušení tečie krv. To sú tie nepríjemné, obmedzujúce pravidlá, ktoré sa ľuďom často nechce do bodky dodržiavať. To sú tie postupy, ktoré sa niekto rozhodne porušiť a vtedy si povie - takto to stačí, však aj tak sa nič vážne nestalo.
Dajme si príklad, ktorý túto záležitosť objasní. Explózia raketoplánu Challenger.
Pri raketoplánoch bolo veľa komponentov, ktoré boli označené ako súčiastky najvyššej dôležitosti a akákoľvek pochybnosť o ich funkčnosti vyžadovala podľa predpisov okamžité zastavenie letov. Jedna z týchto súčiastok boli tesnenia jednotlivých segmentov pomocných rakiet na pevné palivo, ktoré pomáhajú raketoplánu vyletieť do vesmíru:
Tie tesnenia sa volajú O-krúžky. V ideálnom prípade by mala byť takáto raketa skonštruovaná z jedného kusa, ale keďže výrobca je až v Utahu, kvôli problémom s dopravou sa rozhodli pri dĺžke 45 metrov použiť kratšie segmenty a zmontovať ich až na Floride. Z toho vyplýva, že jednotlivé tubusy sa musia do seba zasunúť a utesniť. Na to slúži tesniaca pasta označená na obrázku písmenom H a potom dva O-krúžky (B a C). (A je oceľový plášť. B hlavný, C záložný krúžok. D zosilnenie plášťa. E a F izolácia. G výstelka komory. H je tesniaca pasta. I je pevné palivo.)
V sivej časti sa počas horenia motora pohybujú pod tlakom nesmierne horúce plyny, ktoré by vedeli roztaviť aj železo. Projektanti predpokladali, že hlavný O-krúžok by mal zastaviť akékoľvek prieniky plynov a záložný krúžok (označený C) by sa nikdy nemal dostať do kontaktu s vyššími teplotami.
Už po druhej misii raketoplánu inžinieri s hrôzou zistili, že na záložnom O-krúžku sú stopy ohňa. Keďže sa jedná o komponenty s najvyššou prioritou, správne malo dôjsť k zastaveniu letov až do vyriešenia problému.
Oheň na záložnom krúžku = deviácia. Alebo to môžeme nazvať odchýlka.
Inžinieri začali bombardovať manažment varovaniami. Výrobcovia rakiet, firma Morton Thiokol, najprv spoločne s nižšou úrovňou manažmentu NASA ututlali problém a urobili zmenu dizajnu, no problém pretrvával. Pred katastrofou sa z 24 letov až v 14 prípadoch odohrala táto závažná deviácia. Odborníci si všimli, že problémy sa vyskytujú častejšie pri nízkych teplotách atmosféry. Materiál O-krúžku sa podobá na gumu a v chlade dostatočne nepruží, neprilieha na steny a riziko katastrofického prieniku plynov je vyššie.
NASA nezastavila lety, bola pod tlakom dodržať plán letov. Bezpečnostné štandardy vyžadovali jednu vec, ale tlaky verejnej mienky, politikov, atď. priviedli manažment k privretiu oka = deviácia. Stalo sa niečo? Dopravili sme raketoplán na obežnú dráhu? Tak načo robíte paniku?
Ak sa dopustíte deviácie, môžete mať šťastie a katastrofa nenastane. Ustúpili ste od svojich či predpísaných štandardov. Mávnete rukou. Potom to, čo malo byť jednorazové porušenie, zopakujete. A stane sa vám to normou. Tomu sa hovorí normalizácia deviácie.
Niekto sadne do auta a nemá istotu, či alkohol už z krvi vyprchal. Nikde nebola policajná hliadka, nič sa cestou neprihodilo. Zopakuje to, opäť sa nič neprihodilo. Potom si dovoľuje stále viac. A odchýlku (deviáciu) už začne považovať za normu.
Lety raketoplánov prebiehali zdanlivo normálne. Tlak manažmentu, vlády, médií bol nesmierny. Raketoplány mali absolvovať 25 misií ročne, aby sa tento spôsob dopravy stal lacnejším, ako klasické rakety. Challenger mal v roku 1986 vyniesť na obežnú dráhu prvú civilnú osobu - učiteľku Christu McAuliffe. Pôvodný termín štartu bol stanovený na 22. január 1986. Museli ho však presunúť viackrát - najprv kvôli počasiu, potom pre poruchu na poklope kabíny. Keď ten problém vyriešili, spustil sa vietor prekračujúci normy. Keď sa vietor utíšil, čas pokročil a už bolo v ten deň neskoro na štart. Nervy pracovníkov NASA dostávali zabrať. Nový dátum štartu stanovili na 29. január.
Keďže predpoveď počasia sľubovala -8°C, výrobca prídavných rakiet si vyžiadal konferenčný hovor s rôznymi úrovňami manažmentu NASA a požadoval ďalšie odloženie štartu. Manažér NASA Lawrence Mulloy sa zlostne opýtal - "Panebože Thiokol, som zhrozený, kedy ma necháte štartovať, v apríli???" Jeden z inžinierov výrobcu rakiet - Roger Boisjoly - už dávnejšie bombardoval vedenie varovaniami o probléme, sa teraz zúfalo dožadoval zrušenia letu. Najprv stál manažment výrobcu za ním, no potom padla veta: "Dobre sa zamyslite nad tým, aké odporúčanie nám dáte." Keďže výrobca sa v tom čase uchádzal o multimiliónové zákazky, pochopili to ako hrozbu a nakoniec prestali klásť odpor. Čas odpalu stanovili na 10:38 a potom ešte o hodinu neskôr, aby sa dočkali poludňajšieho oteplenia.
Hlavné motory už bežali naplno, keď naštartovali pomocné rakety na pevné palivo. Necelú sekundu po vypustení raketoplánu sa na pravom motore objavil čierny dym (obrázok vpravo). Objavil sa približne na dve sekundy, keď sa plášť pod tlakom nafúkol a spoj sa ohol. 2760 stupňov horúce plyny začali prúdiť cez vzniknutú medzeru. Toto sa stalo aj pri predchádzajúcich štartoch, no vtedy nebolo tesnenie stuhnuté mrazom a stihlo zmeniť tvar a utesniť medzeru. Teraz zhoreli obidva O-krúžky až na 20% obvodu a to, čo boli predtým O-krúžky, to je ten čierny dym na obrázku... Ešte stále by to nebolo márne, lebo trhlina sa utesnila oxidmi zo zhoreného paliva a plamene prestali šľahať. Ak by sa nestalo toto, vesmírna loď by explodovala ešte na odpaľovacej rampe.
Ale 37 sekúnd po štarte vletela vesmírna loď do oblasti vzdušnej turbulencie, ktorou letela po dobu 27 sekúnd. Bola to dovtedy najsilnejšia turbulencia, akej musel raketoplán čeliť. Vibrácie poškodili náhodné provizórne tesnenie zo spalín a plyny začali prúdiť cez spoj a stále zväčšovali dieru. V čase necelých 58 sekúnd po štarte zaznamenali kamery plamene šľahajúce na dolný pravý okraj nádrže na vodík a kyslík (na obrázku vľavo). Pokles tlaku v pravom motore spôsobil, že ťah začal byť nerovnomerný a riadiace trysky sa to snažili kompenzovať. Po ďalších 6 sekundách tento plameň ako obrovský autogén prepálil susednú obrovskú nádrž. Senzory ohlásili do letového centra pokles tlaku vo vodíkových nádržiach. V tom čase leteli cez hustejšie vrstvy atmosféry na znížený výkon, prekonali rýchlosť zvuku a chystali sa vrátiť na plný výkon motorov. Veliteľ lode to potvrdil a bola to posledná ucelená komunikácia z Challengeru. Pozrite, akú veľkú dieru vypálili plamene na stene rakety:
V čase 72,284 sekúnd od štartu došlo k prudkému bočnému pohybu. Následne došlo k odpáleniu dna vodíkovej nádrže, tá vyštartovala nahor a zrazila sa s kyslíkovou nádržou. Pravá pomocná raketa s odtrhnutým dolným závesom vybočila a jej špička silno narazila do predku lode, ktorá sa celá začala točiť nesprávnym smerom. Aerodynamické sily doslova roztrhali Challenger na kusy, dosahovali preťaženie až 20 g a navzdory všeobecne prijatým predstavám samotnú loď nezničila explózia, ale sa rozpadla pod náporom vzduchu. Samotná kabína (pozri šipku na obr.) padala nadol približne 2,5 minúty. Prinajmenšom časť astronautov si zapla núdzový prívod kyslíka a aj z mora vylovené riadiace panely boli zreteľne poprepínané ľudskou rukou, keď sa pilot pokúšal zapojiť núdzové zdroje elektrickej energie. Je pravdepodobné, že tesnosť kabíny bola porušená a tak napriek kyslíku by vo výške 15 km celá posádka bez pretlakových skafandrov pomerne rýchlo stratila vedomie. Ak nie, potom žili a boli pri vedomí až do nárazu na hladinu, no na toto už nikto nevie dať spoľahlivú odpoveď.
V tomto krátkom videu uvidíte animovaný priebeh:
Po katastrofe vyšetrovacia komisia pomerne rýchlo zistila, že ešte noc pred štartom sa inžinieri pokúšali zastaviť let raketoplánu. Netrvalo dlho a bola odhalená aj normalizácia deviácie ako súčasť manažérskej kultúry v NASA. Problém s dizajnom spojov a O-krúžkov bol známy od roku 1977 a namiesto redizajnu sa manažéri uspokojili s konštatovaním, že problém predstavuje akceptovateľné riziko. Táto normalizácia deviácie bola jasne v rozpore so smernicami NASA. Neskôr bol zmenený nielen dizajn pomocných rakiet, ale došlo aj k náprave manažérskych postupov, aby nebolo možné znižovať bezpečnostný štandard pri letoch do vesmíru. Keď potom o 17 rokov neskôr zhorel raketoplán Columbia pri návrate do atmosféry, ukázalo sa, že normalizácia deviácie opäť erodovala manažérske štruktúry v NASA.
Nedostatočný tréning pilotov v Air France, ktorí mali problém prevziať a zvládnuť manuálne riadenie počas letu AF 447, keď došlo k upchatiu senzorov rýchlosti, by odborník tiež priradil k fenoménu "normalizácia deviácie".
Nuž a našinca až zdvihne zo stoličky, keď si prečíta nedávno zverejnené detaily o havárii, na ktorú doplatil náš Pavol Demitra. V prvom rade treba povedať, že tím pilotov tragického letu by vlastne vôbec nemal mať oprávnenie letieť! Jeden z pilotov mal falošné doklady a druhý neobdržal požadovaný tréning. Vedenie aeroliniek to vedelo a ničomu nezabránilo. Kapitán lietadla mal primálo skúseností s typom Yak-42 a treba aj povedať, že bol zvyknutý na stroj Yak-40, pričom práve rozdiel v usporiadaní brzdných pedálov a riadenia kormidla ho mohol dostať do zmätku. Najabsurdnejší objav je fakt, že trpel neurologickou chrobou, ktorá zhoršuje motoriku a niektorí odborníci vyslovili pochybnosť, či dokázal vôbec správne vnímať silu vlastného tlaku na pedály.
Prvý dôstojník tak dostal omnoho dôležitejšiu rolu (bol skúsenejší pre daný typ lietadla), no v jeho krvi zas objavili zakázané barbituráty.
Toto všetko je priam paródia na manažment a bezpečnosť. V takejto firme museli toľko krát mávnuť rukou nad predpismi, že táto normalizácia deviácie je už prakticky naprogramovanou katastrofou.
V ďalšom článku si ukážeme, ako sa takéto veci a pravidlá písané krvou prejavujú v bežných firmách a hlavne - ako sa dá takýmto prípadom zabrániť.
Základ finančného manažmentu je nevydať viacej, ako máte k dispozícii.
Toto platí v rodine, vo firme, ale aj v štáte. Dajme si jeden príklad:
Všetci sledujeme debaty o tom, že obyvateľstvo starne a aktívne obyvateľstvo už nedokáže odviesť toľko peňazí, aby uživilo dôchodcov. Problém sa zhoršuje tým, že politici sa snažia sľúbiť každému istý príjem napriek tomu, že v pokladni na to nie je dosť peňazí.
Všetko by bolo omnoho jednoduchšie, keby sa prijal princíp, že sa vyplatí len pomerná časť toho, čo je k dispozícii.
Ak máme 10000 € na desať ľudí, tak každý dostane 1000 €. Keď po nejakom čase bude na tú istú sumu siahať 12 ľudí, tak každý dostane už len 833,33 €. Keď pridáme čas a bohapustú byrokraciu, tak to bude už len 200. Kruté, ale pravdivé (pravda nemusí byť pohodlná). Bolo by zaujímavé pozrieť sa na to, koľko percent z vymeraných dôchodkov by sa dalo skutočne vyplácať z toho, čo sa dnes vyzbiera. Zároveň tvrdím, že vlády v túžbe zapáčiť sa voličom, ohlupujú ľudí tým, že pred nimi maskujú pravdu.
Ako by to malo fungovať? Vyberú sa odvody, odrátajú sa náklady na správu a dôchodcom sa rozdelí pomerná časť zostávajúcich peňazí. Každý by videl tie čísla, bolo by to všetko jasné. Keby to fungovalo takto, vtedy by národ rýchlo uvidel, že to prestáva vychádzať a treba zapojiť tých ľudí do riešenia problému. Sľubovať fixné dôchodky je krátkozraké, lebo to maskuje problémy spoločnosti.
Vlastne všetky štátne výdaje by mali fungovať podľa tohto systému. Treba nastaviť smerné percentá pre jednotlivé rezorty a tie zas musia nastaviť percentá pre svoje rozpočty. Potom by sa peniaze delili len podľa skutočných príjmov, mesiac čo mesiac. Aj platy štátnych zamestnancov by sa vyplácali podľa toho, čo je k dispozícii, aj investície by sa robili len také, na ktoré sú peniaze.
Toto by bolo transparentné a čestné. Samozrejme môžu existovať diskusie o tom, ako majú vyzerať tie percentá. Ale nemalo by sa platiť viacej, ako sa získa peňazí.
Požičiavať by sa nemalo na plátanie dier, ale na investície, ktoré zvýšia výkonnosť systému. Úvery by sa mali brať na to, čo pomáha produktivite národa, že zlepší výkonnosť ekonomiky a teda nakoniec zvýši výber daní prirodzenou cestou, nie nekonečným zdieraním.
Toto by mali dodržiavať aj podniky a domácnosti. Bohužiaľ, takto to nefunguje a preto je systém odvodov a daní takou bezodnou čiernou dierou.
Keby to vlády prestali maskovať a ľudia vedeli, ako sa veci majú, tak by to najprv vyvolalo zdesenie, ale potom by sa konečne veci pohli správnym smerom. Každopádne by už politici nemohli tvrdiť, že akýkoľvek schodkový rozpočet je úspech. Financie musia ísť do plusu, všetko ostatné je cesta do pekla.
V podnikoch platia tie isté zákonitosti. Ak sa porušujú, nasledujú problémy. Majitelia by sa mali uistiť, že ich firma dodržiava ekonomické zákony, nemajú si brať príklad z "modernej" politiky. Bez zdravých zásad v riadení finančných tokov nemože byť ani reči o zdravej firme a akákoľvek stratégia manažmentu bude iba chiméra.
Ak pôjdete k lekárovi na vyšetrenie, je takmer isté, že bude merať váš pulz, vypočuje si srdce a odmeria tlak. Inak povedané, bude sa zaoberať vaším krvným obehom. To je logické, veď problémy s krvným obehom vás rýchlo úplne vyradia z aktívneho života, či pošlú rovno do večných lovíšť.
Podobné to je aj vo firme. Tam však nehovoríme o krvi, ale o peniazoch. Samozrejme, ak budete ponúkať niečo užitočné a ľudia to ocenia, potom sa až tak veľmi o finančné toky nemusíte obávať, ale zle zorganizované financie môžu byť smrteľnou chorobou, ak v predaji a dodávkach čo len trochu zakopnete, o vplyve svetových kríz ani nehovoriac.
Vyšetrenie si môžete urobiť aj sami, stačí si položiť pár otázok. Stalo sa vám aspoň raz za posledných 12 mesiacov niečo z tohto zoznamu?
1. Nejaký veriteľ opakovane volal, že ste po splatnosti.
2. Vaša ekonómka vám prišla oznámiť, že ak zaplatíte DPH, tak vám nezostane dosť na výplaty.
3. Naozaj sa stalo, že ste nemali na vyplatenie miezd/DPH.
4. Nemali ste na zaplatenie odvodov.
Teraz otázky z trochu inej oblasti:
5. Chcete urobiť väčšiu investíciu. Viete koľko máte v danom okamihu voľných peňazí?
6. Keď poviete ekonómke, aby vám prezradila, koľko máte na účtoch voľných peňazí, ako dlho jej trvá, kým dostanete odpoveď?
7. Keby ste chceli investíciu rozložiť na splátky, koľko mesačne by to bolo, aby ste tým neohrozili svoju firmu?
Ešte posledná oblasť:
8. Ako často sa musíte zaoberať schvaľovaním výdavkov? Koľko krát do týždňa niekto dranká o peniaze, aby ste schválili výdaj?
9. Stáva sa občas, že do firmy príde faktúra a vy netušíte, kto schválil podobný výdaj?
Ak sa u vás vyskytlo čokoľvek z vyššie uvedeného, potom patríte do rizikovej skupiny. Ak sa vyskytuje u vás viacero príznakov, potom už hovoríme o chorobe. Najčastejšie má tieto príčiny:
a) Neviete o organizovaní financií vo firme dosť
b) Spoliehate sa na ekonómov, že oni vedia za vás lepšie
c) Nechcete vidieť tvrdú pravdu
d) Kombinácia a,b,c
