Životné lekcie a šport

Asi prvá lekcia, ktorú nám dáva akékoľvek športové zápolenie je fakt, že človek je hravý tvor. Rád súťaží, rád prekonáva prekážky a zabáva sa pri tom. Hravosť v živote je dôležitý faktor, bez nej nastupuje nuda, šedivosť a nenápadná smrť zaživa.

Víťazstvo síce môže priniesť hmotné statky, ale nezanedbateľná časť akejkoľvek hry je pocit, ktorý z nej máme. V konečnom účtovaní sú to práve pocity, ktoré sú v živote rozhodujúce.

Problém nastáva v okamihu, keď ľudia začnú robiť kompromisy. Zoberme si taký futbal. "Filmovanie", zvíjanie sa po skutočnom, či domnelom faule, je pomerne bežné. Poviete si, že to predsa robia všetci. Nerobiť to, znamená poškodiť vlastné mužstvo, lebo súper pri takejte príležitosti nezaváha? Mám začať predstierať bolesť, lebo minule súper takto úspešne naťahoval čas a napokon vyhral?

Mám ešte stále pocit nezakalenej radosti z víťazstva, keď som podvádzal? Má Lance Armstrong právo nakoniec priznať doping s kamenným ksichtom len preto, že mal dojem, že v tom čase sa nedalo inak (čestne) vyhrať?

Nedávno som počul spolukomentátora futbalového zápasu na majstrovstvách sveta rozprávať o Japonsku. S pobavením hovoril o tom, že Japoncov bolo treba naučiť predstierať a zdržiavať hru, ale že to je vraj ťažké, lebo oni nikdy "nefilmujú". Bolo vraj pre nich prirodzené, že v šestnástke sfaulovaný japonský hráč bol schopný pokračovať v hre, aj keby mal zlomenú nohu, namiesto toho, aby si "vypýtal" pokutový kop! To skutočne treba takto poučovať národ, ktorý má veľkú tradíciu samurajskej cti o tom, ako podvádzať?

Po tomto výklade narástli moje sympatie voči tomu mužstvu. Aj preto fandím v zápasoch skôr Angličanom, lebo akokoľvek hrá taká Argentína krásny futbal, tie ich herecké prejavy a góly vsietené "božskou rukou" mi ich hru vždy znechutia. Pozrite si video o Luisovi Suarézovi, uruguajskom útočníkovi, ktorý sa okrem geniálnych gólov preslávil hryzením súperov a zákernými zákrokmi. Akú hodnotu má potom víťazstvo?

V protiklade s tým máme veľa príkladov, kedy si hráči ctia fair play a prejavujú súperovi rešpekt. V nasledovnom videu, ktoré až hreje pri srdci, si môžete pozrieť, ako útočník zaviaže súperovmu brankárovi šnúrku, a keď za zdržovanie ešte odpíska rozhodca nepriamy kop, tak to schválne kopnú mimo brány. Uvidíte, ako útočník opraví rozhodnutie rozhodcu, ktorý odpískal pokutový kop, hoci to nebol faul a mnoho krásnych príkladov, kedy bola pre hráčov česť dôležitejšia, ako bezprostredná výhoda.

V živote a manažmente si treba uvedomiť, že nám síce ide o výsledok, ale cesta k nemu a spôsob jeho dosiahnutia sú niekedy ešte dôležitejšie. V zápale hry dochádza k neúmysleným faulom, za ktoré sa dobrý hráč ospravedlní, ale hra stráca zmysel, ak niekto podvádza zámerne.

Preto je dôležité, aby rozhodcovia boli profesionáli, lebo nespravodlivosť pochová akúkoľvek hru. 

Hrajte najlepšie ako viete, nerobte úmyselné podrazy, lebo vlastné vedomie a pocity neoklamete. Stratégia postavená na podvádzaní môže viesť k víťazstvu, ale nie k dobrému životu. Toto treba hovoriť nahlas!

Foto: ©Fotolia.com

Potrestať alebo zmeniť?

V manažmente sa môžete často poučiť z oblastí, ktoré s vašim povolaním nemajú nič spoločné. Pokúšate sa napríklad vydolovať z podriadeného priznanie, aby ste ho potom zrazili na zem? 

Tak radšej čítajte ďalej.

V oblasti letectva existuje už dlho princíp, že odhalenie príčin havárie, aby sa dalo v budúcnosti vyhnúť opakovaniu katastrofy, je dôležitejšie, ako potrestanie vinníkov.

Inak povedané, podľa medzinárodných zmlúv nemôžu orgány činné v trestnom konaní bez obmedzení siahať na dôkazy vyšetrovateľov leteckých nešťastí. Právny stav je v tomto pomerne komplikovaný a v jednotlivých krajinách existujú odchýlky, no vo všeobecnosti platí pravidlo, že ak by výpovede pilotov a iného leteckého personálu mohli byť použité proti nim, potom by naisto využili právo mlčať, ak by sa to mohlo na súde použiť proti nim.

Teda žiadne také: "Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám!" Pre vyšetrovateľov je omnoho dôležitejšie dopátrať sa k pravde, ako trestať vinníkov. Naopak, priznanie k chybe sa vyšetrovatelia snažia udržať pred políciou a prokurátromi v tajnosti. Skôr im ide o to, ako by sa mal v budúcnosti zmeniť tréning pilotov, ako vymyslieť "blbovzdorné" systémy, atď.

V krajinách, kde justícia potrebuje obetných baránkov, kde rozhorčená verejnosť chce "ukameňovať" vinníkov, môže kriminalizácia chýb personálu viesť k vážnym následkom. Iste, potrestali sme pilota, ale nabudúce už nikto nič nepovie a ak sa nepodarí odhaliť všetky súvislosti havárie, tak nebude možné prijať smernice, ktoré by podobnému nebezpečenstvu zabránili.

K tomuto treba dodať, že máloktorá nehoda je výsledkom jedinej chyby. Je to spravidla kritická reťaz okolností a udalostí, z ktorých ani jedna by sama o sebe neviedla k havárii. Až ich kombinácia bola osudná. 

Ak ste dobre pochopili, o čom tu hovoríme, tak by ste si aj vy mali zobrať poučenie. Ak ste lídrom, manažérom, tak nemôžete byť zároveň vyšetrovateľom, žalobcom, sudcom, katom a reorganizátorm zároveň. Aj pre vás by malo byť dôležitejšie zabrániť budúcim chybám, ako odplata a tresty. 

Možno aj preto sa tak dlho traduje, že priznanie je poľahčujúca okolnosť. V priznaní zohráva rolu to, aby všetci mohli pochopiť pravdu. Len pochopenie presnej udalosti a všetkých súvislostí môže odhaliť potrebu nápravy nielen u priameho vinníka, ale aj v systémoch, v ktorých sa pohyboval.

Rodičia by mali veľmi zvážiť, ako naložia s priznaním svojich detí. Ak siahnu k trestom, ktoré neberú do úvahy úprimnosť, potom prehrali ten preddavok dôvery, ktoré im dieťa dalo a nabudúce sa už nezverí.

Manažéri by mali veľmi opatrne narábať s trestami, ak informácie ponúkol sám zamestnanec. 

Ako teda trestať? Aké dávať sankcie?

Nuž, stará múdrosť hovorí, že najdôležitejším aktom spravodlivosti, je pochopenie následkov svojho činu. Ak vinník chápe škodu, ktorú spôsobil, pocity poškodených, ťažkosti, ktoré nesú ďalší ľudia, potom už dostal ten najväčší trest. O to sa postará svedomie. Ak sa k tomu pridá ochota napraviť škodu, potom je víťazstvo blízko.

Uviesť všetky dôvody, prečo ľudia nechcú pochopiť mieru svojho previnenia, to ďaleko presahuje možnosti tohoto článku. Čiastočne však neochota súvisí aj so skúsenosťami ľudstva s tým, že trestajúca moc zneužívala priznanie. Toto máme hlboko zakódované vo svojom vnútri, toto vedomie sa prenáša z generácie na generáciu.

V ideálnom prípade privediete chybujúceho človeka k tomu, že je to on sám, kto chce s tou vecou niečo urobiť. Je to jeho rovnováha, do ktorej sa chce a potrebuje dostať. Len v tomto prípade skončí akákoľvek chyba skutočným víťazstvom.

Myslite na to, až budete nabudúce trestať.




PS: Pre anglicky hovoriacich čitateľov je vhodné prečítať si tento článok Kriminalizácia leteckých nehôd ohrozuje filozofiu bezpečnostného manažmentu.

Kódex v továrni na Apple výrobky

Keď jeden zákazník firmy Apple otvoril krabicu s novým MacBook Pro počítačom, našiel tam tento papier:


Zo zvedavosti ho dal preložiť a zistil, že to je akýsi kódex pre pracovníkov, ktorí v továrni vyrábajú  produkty pre Apple a papier sa dostal do krabice zrejme omylom.

V preklade je tam napísané približne toto:

4 zásady pre život, keď pracuješ v továrni

1. Disciplína

2. Poriadkumilovnosť

3. Organizácia (ako organizovať veci, aby sa zvýšila efektivita práce)

4. Čistota

Pracovná etika

1. Buď vždy pripravený prijať akékoľvek výzvy, na ktoré by si mohol naraziť

2. Maj vždy plán

3. Priprav si náhradné riešenia na problémy, ktoré by sa mohli objaviť

4. Daj zo seba 110%

5. Užívaj si plody svojej práce a nabudúce si daj ešte vyššie ciele

1. Tí, ktorí sa dotýkajú komponentov na materských doskách, by mali nosiť antistatický náramok

2. Kým prejdeš k inému pásu, prever si Štandardnú Operačnú Procedúru (SOP) a čeklist pre kvalitu. Tiež sa uisti, že máš stroj nastavený na správny cieľový výrobok. Prečítaj ešte raz, aby si mal istotu.

3. Uisti sa, že máš v rukách správne súčiastky ešte pred začiatkom montáže.

4. Uisti sa, že všetka práca je dokončená ešte pred výmenou smeny a polož túto kartu na stroj, s ktorým si pracoval predtým, ako odídeš.

Kartička sa nakoniec dostala do krabice s hotovým výrobkom, kde by za normálnych okolností nemala skončiť.

Čo si myslíte o takýchto kódexoch? Mal by sa manažment snažiť prenášať svoju predstavu o pracovnej kultúre na svojich zamestnancov? Alebo naopak, treba nechať všetko na samospád a prirodzené vlastnosti ľudí?

Sú tieto uvádzané zásady akceptovateľné, alebo to považujete za nesprávne, neprípustné a odsúdeniahodné?

Otázku sem dávam preto, lebo v diskusii k článku v USA, kde pôvodne zverejnili tento obrázok, sa na kódex zniesla hrozná vlna kritiky a musím povedať, že ma to trochu prekvapilo. (Na druhej strane, otvorte si diskusiu ku ktorémukoľvek článku napr. na sme.sk a uvidíte tam miestami až odporné príspevky, anonymnosť internetu má občas desivé dopady.)

V niektorom z ďalších blogov môžem zaujať stanovisko k tejto veci, ale najprv som to chcel dať sem ako zaujímavosť, ktorá pochádza z inej kultúry a z iného konca sveta.

Tak čo si myslíte?

Stupne deštrukcie

Manažment ja v lepšom prípade hra, v ktorej každý zúčastnený získava niečo pozitívneho. Zákazník dostáva výborný produkt, firma dobré meno, jej pracovníci slušnú odmenu, majiteľ a investori zisk. Pozitívny výsledok si vyžiada veľa snahy, spolupráce, know how a dobrých úmyslov. Vyžaduje si to spoločne ťahať za jeden povraz.

Treba však povedať, že táto harmónia býva narušovaná hrabivosťou, zlými úmyslami, pokusom získať výhody za hranicu rozumných nárokov - mohli by sme to nazvať epidémia temnej stránky materializmu. Je to spojené s tým, že 15-20% populácie má výrazné negatívne stránky charakteru, ktoré ak nie sú držané na uzde, tak zlikvidujú súlad a spoluprácu.

Viacerí z vás mohli počuť o prípadoch, kedy vo firme vznikla doslova "vzbura", prípadne sa tam priam dramaticky rozšírilo zlodejstvo. V médiách si môžete v týchto dňoch prečítať o úpadku významných národných aerolínií jedného z najväčších ázijských štátov, 10 miliárd dolárov v strate, to si vyžaduje už riadny morálny rozklad. Odbory tam presadili neobyčajne štedré výhody pre posádky, vrátane päťhviezdičkových hotelov s limuzínami pre pilotov, rozprávkové bonusy a iné náklady pre spoločnosť. Zároveň udrie do očí fakt, že aerolínie vyšetrujú momentálne až 161 odhalených prípadov krádeže, to je však zrejme iba vrchol ľadovca.

Ako sa stane to, že zamestnanci začnú masívne okrádať firmu?

Pri práci s klientami som narazil na rôzne prípady. Majiteľka jednej firmy so mnou konzultovala prípad vzbury predajcov. Možno že má jej firma o niečo nižšie percento provízií, ale v skutočnosti jej ľudia zarábali 2-3 násobok toho, čo bolo inde v tejto brandži bežné, tí najlepší aj 10 násobok. Napriek tomu tam vznikla vzbura, resp. akýsi štrajk za zvýšenie percenta provízií. Po hlbšom pátraní sa ukázalo, že už nejakú dobu tam rástla nespokojnosť. Nahlas treba povedať, že nespokojnosť SA neobjaví len tak. Ak už dobre poznáte fungovanie ľudskej mysle, potom pripustíte, že nespokojnosť potrebuje okrem nejakých reálnych podmienok aj intenzívne "podkurovanie" zo strany niekoho, kto má na to "dobré dôvody". Hlbšie vyšetrovanie nakoniec ukázalo, že celú vzburu mal na svedomí jeden z predajcov, ktorý si potajomky robil vlastné kšefty a zneužíval na to firemnú databázu.

Tu sme pri dôležitom bode! Chlapčisko kradol klientov, a ako keby si potreboval zlegalizovať svoje správanie, tak organizoval vzburu. Hoci produktívni predajcovia zarábali priam rozprávkovo, tento chlapík intenzívne šíril informácie, že inde majú predajcovia vyššie percentá. To je samozrejme prekrútenie komunikácie, lebo časť z toho bola pravda, no vynechal pri tom fakt, že celkovo to inde vychádza na podstate menší plat. Keby majiteľka ustúpila a pripustila zvýšenie percenta na provízie, ten zlodej by potom v zákulisí hovoril - vidíte, cundra jedna majiteľská, nechávala si NAŠE prachy! Ak by sa zvýšli provízie, nezostávalo by na marketing a ďalšie opatrenia, ktoré spôsobovali dopyt a následne vysoké platy predajcov. V skutočnosti prebehlo rýchle a intenzívne vyšetrovanie a pravda vyplávala najavo. Veľmi pomohlo pozrieť si grafy štatistík výkonov, čo pri týchto prípadoch väčšinou pomôže odhaliť zdroj nákazy, potom bolo potrebné zistiť kto to šíri, čo sa hovorí ako šepkaná propaganda a celej vzbure postupne odzvonilo, keď sa z firmy odstránil jej skrytý podnecovateľ.

Manažéri by si mali zapamätať: Podnecovateľmi vzbúr sú najčastejšie ľudia, ktorí majú najslabšie výkony, ktorí intrigujú v pozadí, ale prakticky nikdy nevystupujú ako "hovorcovia" tábora nespokojných. Na to si vyhliadnu niekoho schopnejšieho, aby celému hnutiu pridali punc dôveryhodnosti.

Asistoval som hádam pri desiatich podobných kauzách a bez výnimky sa pri vyšetrovaní ukázalo, že v pozadí bol vždy človek, alebo menšia skupinka ľudí, ktorí mali utkvelú predstavu o vykorisťovaní, o tom ako firma "okráda" svojich ľudí a nakoniec sa ukázalo, že títo ľudia mali za sebou celú históriu poškodzovania firiem, v ktorých postupne pôsobili. Oni to mali jednoducho v hlave, boli presvedčení, že ich stále niekto okráda. Tu platí jednoduchá rovnica - podľa seba súdim teba.

Väčšina ľudí má v sebe elementárnu slušnosť. Iba pomerne malé percento populácie naozaj kradne a podvádza ako základ svojej existencie. No a toto malé percento navádza svoje okolie, aby to robili tiež, snažia sa urobiť zo slušných ľudí svojich spoluvinníkov.

Ak vidíte firmu, kde sa masívne kradne, potom vidíte firmu, kde sa nepodarilo zastaviť jednotlivcov, ktorí škodia zo zásady (je jedno kde pracujú) a bolo im dovolené šíriť nepokoj a navrhovať, aby si zamestnanci brali to, čo im nepatrí.

Ak vidíte komunitu, kde je bežné, že sa kradnú databázy klientov, kde zamestnanci poškodzujú bývalých zamestnávateľov tým, že si zakladajú vlastné konkurenčné aktivity, tam kdesi nájdete v pozadí skrytých podnecovateľov, ktorí ponúkajú "utečencom" logicky znejúce výhovorky a ospravedlnenia.

Sú to akési stupne deštrukcie. Ak najmete nevhodného človeka, prvá deštrukcia vzniká zo škôd, ktoré urobí priamo svojimi chybami a neprodukciou. Druhý stupeň je škoda v jeho bezprostrednom okolí, na zmätkoch v oddeleniach, kde potrebovali výsledky jeho práce. Tretí stupeň je demoralizácia pracovníkov v blízkych oddeleniach, ktorých ničia jeho reči. Posledný stupeň deštrukcie nastáva tam, kde už získava tento človek "hovorcov", ktorí šíria demoralizáciu ďalej.

Potom máte organizáciu, kde "každý kradne", kde je všeobecne prijímaný názor, že kto nekradne, ten okráda svoju rodinu, kde máte hlboký antagonizmus a rozklad. Smutné na tom je, že dobrí ľudia nemajú dáta o tom, že ich ťahajú zlí ľudia so sebou do pekla a nevidia pravý zdroj problémov. Dobrý, ale naivný pracovník, si väčšinou neuvedomuje, že temná kritika na firmu a šéfov pochádza od ľudí, ktorí majú temnú myseľ aj minulosť. Tu nehovorím o tom, že by neexistovali aj psychopatickí šéfovia a majitelia, iste, existujú zlí ľudia pri kormidle, ale hovorím, že bežný človek by sa mal snažiť omnoho viacej chápať metódy, ktorými sa kolega s psychotickými sklonmi snaží deštruovať firmu, v ktorej sám pracuje.

Prečo by to robil? Aký má zmysel vŕtať dieru do lode v ktorej sa sám plaví?

To je jednoduché. Ak bude všetko fungovať, tak vynikne jeho neschopnosť a zloba. On musí za každú cenu vyvolať konflikty okolo seba, aby sa v tej hmle mohol skryť.

Foto: ©Fotolia.com

Dostanete, čo si zaslúžite

Počas svojej práce s firmami som si všimol zaujímavú zákonitosť. Božie mlyny niekedy ani nemelú až tak pomaly. Nuž, poďme sa pozrieť na to, ako vznikajú niektoré firmy: Podobne ako mnohé politické strany, či bunky - delením.

Spomínam si, že pred mnohými rokmi som spolupracoval s jednou počítačovou firmou. Bola to úplne bežná firma, nakupovala a predávala počítače, programy, mala zamestancov, obchodníkov a najpamätnejšia osoba, to bol šéf predaja. Tento človek urobil čosi nepekné.

Neskôr síce hovoril o najrôznejších dôvodoch svojho činu - tvrdil, že "majiteľ a zakladateľ firmy bol neschopný", "zle zorganizoval svoju firmu", okrem toho tvrdil, že "nechce stále iba niekomu nosiť vodu", prípadne sa odvolával na to, že "chcel byť iba sám sebe pánom".

Čo vlastne urobil?

Nuž, naučil sa od zakladateľa takmer všetko, dostal šancu a priestor. Vystupoval v mene firmy, získaval kontakty, predával, stýkal sa s dodávateľmi. V jednej chvíli skopíroval všetky kontakty, koncept fungovania firmy a "osamostatnil sa".

Založil si firmu s rovnakým predmetom podnikania. Zvláštne je, že títo ľudia takmer vždy hovoria o oslobodení sa, ale iróniou osudu zostávajú uviazaní v rovnakej oblasti podnikania a stávajú sa akýmsi nedokonalým klonom pôvodnej aktivity.

Ako to pokračovalo ďalej?

Pôvodná firma, nazvime ju A, pokračovala ďalej. Majiteľ tie udalosti ťažko niesol, ale nakoniec sa pozviechal a pokračoval v práci. Nová firma, označíme ju B, sa rozbiehala. Ako to vtedy vnímal jej majiteľ? Keď človek urobí zásadné rozhodnutie, tak spravidla pociťuje úľavu, čaká ho rozlet a to sa samozrejme rýchlo prejaví. Avšak pomerne rýchlo sa dostane do zvláštnej situácie: Keď bude chcieť vyberať ľudí, tak si bude mimovoľne uvedomovať, že to, čo sa stalo firma A, sa môže stať aj jeho firme B.

Skôr či neskôr ho pri výbere ľudí začne prenasledovať obava, že jeho predajcovia by mohli urobiť to isté, čo spravil on sám. Nech to znie akokoľvek čudne, ale človek priam osudovo priťahuje to, z čoho má obavy. Je to akási vlnová dĺžka, ktorá je vyžarovaná do priestoru. Nečudujte sa, že sa často stretnú ľudia, čo môžu mať čosi spoločné. Nakoniec vyberie nejakých ľudí a firma sa rozbehne a potom...

Takto to skutočne prebehlo, firma B sa rýchlo rozvíjala. Čo čert nechcel, dvaja jeho predajcovia po nejakom čase prišli k záveru, že "majiteľ je neschopný", "firmu zle zorganizoval", "nebudú niekomu nosiť vodu", bla, bla, bla a s veľkým treskom si založili firmu "C". Hneď od počiatku mali veľký strach pri výbere zamestnancov, vo firme C sa pomerne rýchlo začal šíriť duch nedôvery. Majiteľ firmy B to všetko vnímal ako obrovský podraz a veľmi si zhoršil mienku o ľuďoch. Poznám ho osobne. Odvtedy rozpráva, že všetci ľudia sú podrazáci.

Majitelia firmy C sa najprv rozbehli dobre, ich ďalší klon pôvodnej firmy A dosahoval celkom slušné výsledky... ale tento dlhý príbeh skrátim. Dvaja spolumajitelia firmy C sa po nejakom čase strašne rozhádali. Každý mal 50% podiel a nevedeli sa dohodnúť, tak firma ako neriadená strela nakoniec úplne havarovala.

Táto história začala približne pred 15 rokmi. Skúste si tipnúť, ktorá z firiem A, B a C existuje dodnes?

Správne! B a C postupne skrachovali a ani to netrvalo až tak dlho.

Irónia osoudu je v tom, že zakladateľ firmy B mohol pri zachovaní svojej lojality dosiahnuť omnoho väčšiu sféru vplyvu, ako keď potom pracoval sám. Dnes sa vernosť a lojalita veľmi nenosí, ale je to veľmi prosté - spojenectvá sú silnejšie, ako individualisti. Svätoplukove prúty nie sú prázdnym symbolom.

Bohužiaľ, takéto príbehy sa vyskytujú. Videl som to častejšie, ako by bolo zdravé. Ako sa vyhnúť takému zlému osudu?

xxx

Stačí dodržať pár pravidiel. Je to všetko otázka cti.

Ak už silou mocou chcete/musíte opustiť nejakú firmu a chcete založiť vlastné podnikanie, choďte radšej robiť niečo úplne iné, prípadne to, čo ste robili niekedy predtým. To by bolo najčistejšie riešenie. Nerobte iným to, čo nechcete, aby robili vám. Keby ste vy založili firmu, učili by ste zamestnancov, ak by ste vedeli, že vedomosti a skúsenosti nakoniec využijú na to, aby vám začali robiť konkurenciu? Nie. Takýchto zamestnancov by ste nezamestnali, ani neučili. Ak ste vy tým zamestnancom, tak to nerobte svojmu zamestnávateľovi.

Vyhoďte si z hlavy používať kontakty, ktoré ste získali u svojho zamestnávateľa. Aj keď ste zastupovali firmu voči zákazníkom vy osobne a boli to "vaši klienti", v skutočnosti patria tie kontakty organizácii a nie vám ako osobe. Firma by vám nikdy nedala dôveru zastupovať ju, keby bolo známe, že sa tých kontaktov chcete zmocniť. Akceptovať toto, vyžaduje skutočnú veľkosť. Toto je otázka cti.

Najlepší život žijú ľudia, ktorí oplývajú priam samurajskou vernosťou. Dnes sa podobné veci príliš nenosia, ale v každej civilizácii sú sľuby vernosti posvätné, nemusíme spomínať len kódex Bušidó.

xxx

Ak niekto už urobil čosi, čo odporuje tu spomínaným pravidlám, tak možno nie je stratený. Možno v duchu nosí "dôvody", ktorými ospravedlňuje svoje konanie. Tak teda dobre.

Ale možno niekoho tento článok otrasie. Ak áno, mali by ste vedieť, že všetko sa dá napraviť, neraz som pomáhal ľuďom, ktorí do takej pasce padli. Ale to už je úplne iná kapitola.





Zdroj obrázku: http://sciencevideos.wordpress.com/2009/11/22/virtual-urchin-tutorials-from-stanford/