Čitatelia môjho blogu vedia, že aj keď sa venujem hlavne témam ako je
riadenie,
stratégia,
manažment, veľmi často zdôrazňujem aj princípy, ako je
ľudskosť a
humanistické hodnoty. Lebo aj keď je úspech firmy závislý na tom, aby šéfovia vedeli neoblomne trvať na výkonoch a včasnom splnení úloh, neexistuje žiadny dôvod, aby pri tom prestali byť ľuďmi.
Občas sem dávam príbehy, ktoré by mali zahriať srdiečko a byť skôr potravou pre dušu, inšpiráciou, že pri správnom postoji sa dá dosiahnuť takmer čokoľvek. Podobný článok bol
Vianočný pozdrav ľuďom dobrej vôle napísaný v roku 2010, ktorý je, mimochodom, najčítanejším príbehom na tomto blogu.
V tomto predvianočnom čase by som chcel svojim čitateľom venovať jeden smutný a predsa krásny príbeh. Príbeh, ktorý by sa podľa všetkých predpokladov ani nemohol odohrať.
Zanechajte na chvíľu všetok zhon, ak máte krb, založte oheň a sadnite si k nemu, ak nemáte, tak si aspoň urobte dobrý čajík a vychutnajte si toto strhujúce zimné rozprávanie.
Rybár, ktorý prežil
Jednej marcovej noci sa posádka islandského rybárskeho kutra venovala svojej obvyklej práci - ťahali za sebou sieť, aby sa do prístavu mohli vrátiť s poriadnym úlovkom. Hrdinom nášho rozprávania je obyčajný rybár s prezývkou Gulli. V čase, keď sa dráma začala, práve odpočíval v podpalubí lode.
Ako sa to všetko odohralo, dnes s úplnou presnosťou nevie nik. Dlhá sieť sa pravdepodobne zachytila o sopečné útesy na dne. Kým veliteľ lode stihol zareagovať a posádka uvoľniť z navijakov uchytenie siete, kuter sa začal nakláňať a naberať vodu. Vlnobitie ešte zhoršilo celú situáciu. Behom niekoľkých sekúnd sa loď obrátila hore dnom a piati členovia posádky začali bojovať o život.
Jeden z rybárov zostal uväznený v podpalubí, odkiaľ sa podarilo uniknúť iba Gullimu. V tme dokázal vyplávať cez šachtu vedúcu k palube. Ako plával na hladinu, všimol si, že na mostíku ešte fungujú svetlá a za oknami zápasí kapitán o život. Gulli sa na hladine hlasno nadýchol a hneď sa potopil, aby uväznenému veliteľovi pomohol, lebo rybársky kuter sa teraz hojdal na hladine hore dnom. Po veľkom úsilí rozbil jedno z okien, ale kapitánovi už nebolo pomoci.
V studenej vode pri teplote iba 5 °C teraz z pôvodnej posádky plávala iba trojica. Vyliezli na trup prevrátenej lode a tam sa zúfalo držali. Vlny ich neustále zalievali a im rýchlo dochádzali sily. Skúste si niekedy naliať do misy vodu, kam nasypete ľad a potom tam ponorte obe ruky. Vyskúšajte, po koľkých minútach už nebudete vedieť so skrehnutými prstami urobiť uzol ani na hrubšom lane, potom pochopíte, v akej mizérii sa traja námorníci nachádzali.
Trup lode neposkytoval dobré útočisko, boli po pás ponorení v studenej vode a zvyšok tela zas trčal do ľadového vetra s teplotou -3 °C. Jeden z chlapov sa pokúšal potápať, aby uvoľnil záchranú nafukovaciu plť, ale v tme a s kľavými rukami sa mu to nepodarilo.
V jednej chvíli im svitla nádej, keď sa kúsok od nich plavil iný kuter, ale v tmavej noci, na vlnách, ich nikto nemohol vidieť, ani počuť ich zúfalý krik. Situácia sa stávala kritickou, podchladenie rýchlo postupovalo, jeden z chlapov sa už stával apatickým, v takejto situácii už človeka môže obchádzať spánok a úplne sa poddá osudu.
Na šírom mori
Muži sa nakoniec rozhodli, že sa pokúsia doplávať k brehu, sedenie na prevrátenom trupe lode, pri ktorom nevyvíjali nijakú fyzickú aktivitu, by ich rýchlo zabilo. Najbližšie k nim bol ostrov Heimaey. Ale v tmavej noci, bez kompasu, bez orientačných bodov začali strácať nádej. Je to zvláštne, ale smrti často predchádza okamih, kedy sa človek poddá a potom sa osud rýchlo naplní. Najprv jeden z rybárov stratil vedomie, potom aj druhý zavrel oči a bez záchrannej vesty oboch pohltil oceán. Gulli čelil osudu sám.
 |
| Ostrov Heimaey |
Námorné príručky, ale aj skúsenosti hovoria, že väčšina ľudí bez špeciálneho záchranného obleku zahynie v takýchto podmienkach behom 20 minút až polhodiny. Gulli mal len bežný rybársky odev s nepremokavým pršiplášťom, nemal ani len záchrannú vestu. Nejakým zázrakom sa mu darilo plávať, ale stále mal problém s orientáciou a nebol si istý, či vôbec ide správnym smerom. Jeho vôľa žiť však bola väčšia, ako jeho zúfalstvo a plávaním sa držal na hladine.
Kto mi ukáže cestu
Opäť klesal na duchu, no v jednej chvíli si všimol, že v jeho blízkosti lieta čajka. Keď nad tým chvíľu uvažoval, povedal si, že čajky sa zvyknú vrátiť na pevninu. Sledoval kam sa čajka vybrala a povedal, že ak mu ukáže správnu cestu, už nikdy nijakej čajke neublíži. Aj keď si v temnej noci stále nemohol byť istý, posmelený morským vtákom sa s vervou pustil do plávania.
Keď už nejaký čas plával, opäť začal zúfať. Zrazu zbadal v blízkosti pozičné svetlá ďalšieho rybárskeho kutra, ktorý sa prebíjal vlnami. Gulli sa pokúšal mávať, kričať, robil všetko možné, aby na seba upútal pozornosť. Ale posádka v noci nemohla osamelého plavca zbadať, lebo nemal pri sebe nijaké svetlo. Pre stroskotanca to bolo hrozné poznanie, len zázrakom to sklamanie neviedlo ku kapitulácii. V chladnej vode bolo lákavé zavrieť oči a odovzdať sa večnej tme.
Gulli plával, vzdoroval zime aj vlnám a jeho beznádej dosahovala nový vrchol, ale zrazu uvidel na obzore nebeské svetlo. Na oblohe sa objavila zelenkastá polárna žiara. Chvíľu na ňu pozeral, keď tu zrazu zbadal, že oproti obzoru sa na pozadí svetla črtá silueta hornatého pobrežia. Tam v diaľke bol ostrov. Opäť sa v ňom ozval vzdor, zvýšil úsilie a pomaly, nesmierne pomaly sa blížil k brehu.
Vyčerpanosť a boj so smrťou
Gulli mal byť podľa všetkých učebníc dávno mŕtvy, ale stále bojoval s vlnami. Chlad a únava si vyberali svoju daň, neustále mu hrozilo, že zaspí. Mechanicky plával, ale v jednom okamihu ho to premohlo, zrazu ho zaliala vlna a on sa strašne zakuckal. Výsledkom bolo, že v rozbúrenom mori musel zvracať, čo by mohlo utopiť človeka aj v malom teplom jazierku uprostred leta, nieto ešte v ľadovej morskej vode. Keby sa toto stalo človeku doma, tak by si vypláchol ústa a potom sa napil vody - sladkej pitnej vody, no Gulli túto možnosť nemal. Hoci bol v obrovskej mase vody, nemohol sa po dlhé hodiny napiť.
Opäť ho pochytili pochybnosti, či to všetko zvládne, ale na východnom obzore sa začalo brieždiť. Len taký prúžok svetla, len náznak rodiaceho sa dňa, ako sa planéta začala prikláňať k Slnku aj s tým mokrým miestom, kde jej drobunký syn - takmer na smrť unavený a zmrznutý bojoval o život ako korková zátka z fľaše od vína.
Nezostávalo nič iné, len plávať, plávať a plávať. Ešte raz ho prepadla únava, zaspal, omdlel a pomaly klesal pod hladinu. Tam bol kľud, mier, už nebolo potrebné bojovať, bolo to veľmi lákavé riešenie. Ale telo zrazu nedostávalo kyslík a Gulli sa prebral v okamihu, keď klesal ku dnu. V zlomku sekundy si uvedomil, že nadchádza okamih smrti. Vtedy sa mu premietol jeho život, vlastne to nebolo ako keď sa v kine premieta film, videl celý svoj životný príbeh naraz. Áno, vedel čo sa stalo prv a čo potom, ale videl všetky svoje zážitky, ako keby sa pozeral na nejakú tapisériu. Videl tam aj svoju rodinu, blízkych ľudí, ktorých miluje, a ktorí budú veľmi zarmútení, ak sa dozvedia, že Gulli zahynul na mori. Toto vedomie v ňom prebudilo nutnosť ešte raz zabojovať. Stuhnuté telo s kyslíkovým dlhom, v hlbine oceánu sa ešte raz podriadilo sile ducha, niekoľko plaveckých temp a do pľúc sa na hladine dostal ľadový vzduch s lahodným kyslíkom. Nech to znie akokoľvek bizarne, aj v tejto zúfalej situácii môže byť dýchanie pôžitkom, možno posledným pôžitkom, ktoré človeku zostáva.
Na útesoch
Breh ostrova sa blížil, útesy sa týčili stále vyššie. Gulli si s hrôzou uvedomil, že príboj je silný a zoslabnutý organizmus mu možno nedokáže vzdorovať. No nezostávalo nič iné, len preniknúť bielou penou a vlny ho otrieskali o skaly. Prebehla mu hlavou myšlienka, že po tom heroickom boji na šírom mori by bolo hlúpe, ak by zahynul s roztrieskanou lebkou na útesoch. Ubolené telo vlny ešte niekoľkokrát obúchali, ale potom vystihol správny okamih a konečne sa postavil na skalný stupeň. Nohy iba horko ťažko odolávali príboju, zmrznuté telo nechcelo poslúchať, ale nakoniec sa dostal von z vody.
Keď už stál na brehu, musel poriadne zakloniť hlavu, aby dovidel hore. Nad ním sa vypínal strmý útes, ktorý naplnil Gulliho hrozným poznaním: tadiaľto sa do vnútrozemia ostrova nikdy nedostane. Po tom heroickom boji vo vlnách oceánu teraz čelil novej beznádeji. Možno všetko to úsilie vyvinul nadarmo.
Roztrasený zimou pochopil, že mu nezostáva nič iné, len vrátiť sa do mora a preplávať pozdĺž pobrežia a nájsť lepšie miesto pre výpad na pevninu. S veľkým sebazaprením sa začal prebíjať príbojom do vody. Tam sa rozhliadol a začal plávať.
Ešte raz musel so svojím ťažko skúšaným telom bojovať v spenenom príboji, kde ho prúdy a vlny otrieskali o skaly až do krvi. Ale tentokrát sa mu podarilo vyšplhať až na hranu útesu.
Lávovými poliami a snehom
Gulli sa prvý krát musel takmer zasmiať nad toľkou iróniou osudu. Za hranou útesov naňho čakala zasnežená planina s lávovým poľom plným ostrých hrán. Kráčať pri -3 °C bosý, s mokrým šatstvom, to si vyžaduje ďalšiu nadľudskú silu, ale nezostávalo nič iné.
Za sebou nechával krvavé stopy v snehu. Vytrvalo kráčal, až narazil na miesto, kde v lete niekto pasie dobytok a nechal tam ako napájadlo opustenú starú vaňu. V nej síce bola voda, ale skrytá pod vrstvou ľadu. Až teraz si uvedomil, aký strašný smäd ho trápi po 6 hodinách vo vode. Azda len silou vôle poháňanej túžbou po sladkej vode sa mu podarilo prebiť ľad a potom hltavo pil, pil, pil a opäť sa dostavil nečakaný pôžitok, ktorý by v tomto zúboženom stave nečakal. Potom sa postavil na nohy a kráčal, dve hodiny kráčal, kým narazil na obývanú usadlosť. Až keď na jeho búchanie domáci otvorili, tak sa vyčerpaním zrútil.
Záchrana
Keď Gulliho viezli do nemocnice, teplomer stavaný na teploty nad 35°C nenameral nič. Napriek tomu však lekári skonštatovali, že s ohľadom na prežité útrapy bol v prekvapivo dobrom stave. Nikto si nevedel predstaviť, že hovorí pravdu, ak tvrdí, že bez ochranného obleku prežil dlhé hodiny v ľadovej vode. Záchranné tímy vyrazili na miesto nehody, ale všetky snahy zachrániť ďalších členov posádky boli márne.
 |
| Prevrátený rybársky kuter |
Posádky vrtuľníkov a záchranných lodí najprv neverili, že by mali hľadať tak ďaleko od brehu, ale nakoniec sa Gulliho tvrdenia ukázali pravdivé. Všetci sa domnievali, že ku katastrofe muselo dôjsť blízko pri brehu, ale tento prípad ukázal, že opäť raz treba prepísať učebnice.
Smútok zo straty 4 rybárov sa miešal s nadšením zo zázračnej záchrany Gulliho.
Bože, prečo si ma opustil
Netvrdím, že tento príbeh sa odohral práve takto. Veci som si musel domýšľať na základe kusých informácií, ktoré sa ku mne dostali. Skutočným hrdinom bol Guðlaugur Friðþórsson a jeho neuveriteľný výkon sa zaradil k hviezdnym hodinám ľudstva.
Predstavujem si, ako musel Gulli klesať na duchu, keď ho opustila všetka nádej a zdalo sa, že všetky sily sveta sa spojili proti nemu. Pripomína to dávnu orientálnu múdrosť, v ktorej sa hovorí, že istý muž sa po prežitých útrapách sťažoval Bohu, že ho opustil. Ten mu však odkryl minulosť a muž uvidel svoj osud ako sériu stôp. Vtedy si všimol, že popri jeho stopách idú ešte jedny a pochopil, že tie patria Bohu. Keď sa prizrel lepšie, zistil, že v najťažších chvíľach života sa osudom vinie len jeden pár stôp! Sklamane sa obrátil na Boha so slovami: “Bože, prečo si ma opustil? Prečo som bol v najťažších života sám?” Na to mu Boh odvetil: “Pozri sa lepšie. V krásnych chvíľach som išiel vedľa teba. Ale v tých najhorších okamihoch som ťa niesol.”
Možno čajky, polárna žiara, či nezdolná sila a odolnosť Gulliho má nejaké racionálne vysvetlenie a možno to hovorí o prepojení človeka s nejakým božským princípom.
Možno pred vyše 2000 rokmi sa “niekto už nemohol pozerať” na kultúru nenávisti a pomsty na našej planéte a poslal kohosi, kto mal nahradiť zlobu láskou. My si to pripomíname na Vianoce, lebo to je ich posolstvo.
Láska, vľúdnosť a súcit. Dni sú krátke, vládne noc. Ale pamätajme, že brieždenie prichádza potom, čo bola najväčšia tma. Nedávame darčeky kvôli darčekom samotným, lebo to je len hmota. Dávame cez ne radosť, vďačnosť a lásku a to je ich hlbší zmysel.
Želajme si všetci požehnané sviatky!
