Načo je firma?

Hovorí sa, že je mnoho povolaných a málo vyvolených.

Niečo na tom bude. Keď idete do obchodu kúpiť jogurt, máte dosť veľký výber a nakoniec dáte dôveru len niektorému výrobku. To je ten váš vyvolený. Mohli by sme sa začať zaoberať otázkou - prečo práve ten konkrétny jogurt a tento článok by sa zvrhol na esej o marketingu, ale o tom som vlastne nechcel hovoriť.

Bavíme sa o zodpovednosti výrobcu jogurtu postarať sa o vaše potreby. Dobrá chuť, zdravá potravina, dobrá cena, lákavý obal, je veľa vecí, ktoré treba zabezpečiť. Nuž, vy len prídete, dáte jogurt do košíka, stačí zaplatiť a neskôr zjesť.

Ozaj, to musíte jogurt kupovať? Však ste si mohli pokojne zohnať mlieko a dať ho do príslušnej nádoby, pridať jogurtovú kultúru, nastaviť správnu teplotu a mali by ste jogurt, nie? Ahá, zabudol som, ešte sme zabudli podojiť kravu, tej treba maštaľ a pasienky a seno na zimu, traktor a zverolekára, či nie?

OK, tak radšej nie. Tak teda len kúpime ten jogurt. Aké jednoduché! Nuž a tu sme pri pointe tohto článku. Poľnohospodár, mliekár, výrobca, dopravca, obchodník, tí všetci tu sú preto, aby ste nemuseli dojiť kravu a vyrábať jogurt.

Firma je nato, aby vás oslobodila od toho, aby ste už nemuseli robiť všetko sami. Ponúka vám riešenie, šetrí váš čas, uspokojuje potreby a to podľa možností tak, aby sa vaše problémy zmenšili.

Samozrejme, pokiaľ je niekto nezamestnaný a nemá na jogurt, možno by dal prednosť kravičke a pasienkom, ale služby firiem sú pre bežného pracujúceho občana vtedy dobré, ak zlepšujú život, šetria čas, námahu a človek sa môže venovať naplno tomu, čím slúži spoločnosti on.

Píšem tu o tom jednoducho preto, lebo najzákladnejšia stratégia manažmentu akejkoľvek firmy sa týka hľadania a dodávania produktu, ktorý bude spĺňať vyššie uvedené.

Iste by sa našli ľudia, čo by povedali, že hlavná úloha firmy je robiť majiteľovi zisk. Áno, aj to je úloha firmy, ale ak si kupujete jogurt, tak si ho kupujete preto, lebo ho potrebujete zjesť a nad ziskom výrobcu sa príliš nezamýšľate.

Ak chce majiteľ mliekárne robiť zisk, mal by si toto sakramentsky uvedomovať!

Dobrý zákazník rád zaplatí cenu, ktorá umožní firme dobre prežívať, ak ten jeho obľúbený jogurt chce kúpiť aj nabudúce. Minule som sa totiž bavil s kamarátom o kúpe rybárskych prútov. Povedal, že pôjde do kamenného obchodu prúty pozrieť, odskúšať a potom ich objedná lacno na internete. Tak som sa ho opýtal, či má ten kamenný obchod rád. Povedal, že áno, že sa snažia a aj predavači sú fajn. Nepochopil ma ten nešťastník, ale aspoň čitatelia možno pochopia:

Viete prečo som sa ho to pýtal? Nuž, asi mu nedochádzalo, že keď takto budú uvažovať všetci, tak už nikto tie prúty nikde neodskúša, lebo nebude existovať žiadna kamenná predajňa. Nikto mu nedá do ruky tovar, nikto mu neporadí a budem mu želať veľa šťastia pri reklamáciách.

Firmy aj zákazníci by si mali prejavovať istú mieru lojality, nemyslíte? Firma je na to, aby zlepšovala zákazníkom život a za to jej zas zákazníci dajú svoju vernosť.




Obrázok: http://www.wikihow.com/Milk-a-Cow

Úspech je len centimeter od vás

Mali by ste vedieť, že úspech sa nachádza len kúštik od vás. Je to len centimeter, možno menej.

Nehovoríme o tom, ako ďaleko je konečný cieľ, ten môže byť na míle ďaleko. Hovoríme o tom, ako ďaleko je ďalší krok. Ten nebýva ďalej ako centimeter, či dva.

Staré čínske príslovie hovorí, že aj najdlhšia púť sa začína prvým krokom. Je to pravda.

Nie je jedno, s kým budete kráčať po tej ceste. Potrebujete okolo seba dobrých tímových hráčov. Jedinec v dnešnej dobe toho sám veľa nezvládne. Je lepšie sa spájať na ceste k dobrému cieľu, nie sa oddeľovať. Sóloví hráči nevyhrávajú. Cieľ a smer a dobrý tím, to je to, čo ľudí spája.

Možno je dobré vedieť, kam idete. Možno to len tušíte, ale viete, že robíte čosi dobré a užitočné pre všetkých. No najväčšou chybou je neurobiť ďalší krok. Celý život je o malých krokoch. Až sa raz obzriete späť, možno budete prekvapení, aký krátky časový úsek predstavovali kľúčové momenty vášho života. Ale v danej chvíli to mohli byť malé kroky.

Krásne to ukázali tvorcovia filmu On Any Given Sunday (Ktorúkoľvek nedeľu), kde Al Pacino reční ako tréner, ktorý v živote stratil takmer všetko a predsa v ňom drieme chuť bojovať ďalej. Je to reč k hráčom pred najdôležitejším zápasom ich života.

Vychutnajte si to. Je to famózny herec, vo famóznej téme.

Pozrite si to a urobte rozhodujúci krok.

Ktorý to je?

Vždy ten ďalší, priatelia...

Prečo sú štátne financie čierna diera?

Základ finančného manažmentu je nevydať viacej, ako máte k dispozícii.

Toto platí v rodine, vo firme, ale aj v štáte. Dajme si jeden príklad:

Všetci sledujeme debaty o tom, že obyvateľstvo starne a aktívne obyvateľstvo už nedokáže odviesť toľko peňazí, aby uživilo dôchodcov. Problém sa zhoršuje tým, že politici sa snažia sľúbiť každému istý príjem napriek tomu, že v pokladni na to nie je dosť peňazí.

Všetko by bolo omnoho jednoduchšie, keby sa prijal princíp, že sa vyplatí len pomerná časť toho, čo je k dispozícii.

Ak máme 10000 € na desať ľudí, tak každý dostane 1000 €. Keď po nejakom čase bude na tú istú sumu siahať 12 ľudí, tak každý dostane už len 833,33 €. Keď pridáme čas a bohapustú byrokraciu, tak to bude už len 200. Kruté, ale pravdivé (pravda nemusí byť pohodlná). Bolo by zaujímavé pozrieť sa na to, koľko percent z vymeraných dôchodkov by sa dalo skutočne vyplácať z toho, čo sa dnes vyzbiera. Zároveň tvrdím, že vlády v túžbe zapáčiť sa voličom, ohlupujú ľudí tým, že pred nimi maskujú pravdu.

Ako by to malo fungovať? Vyberú sa odvody, odrátajú sa náklady na správu a dôchodcom sa rozdelí pomerná časť zostávajúcich peňazí. Každý by videl tie čísla, bolo by to všetko jasné. Keby to fungovalo takto, vtedy by národ rýchlo uvidel, že to prestáva vychádzať a treba zapojiť tých ľudí do riešenia problému. Sľubovať fixné dôchodky je krátkozraké, lebo to maskuje problémy spoločnosti.

Vlastne všetky štátne výdaje by mali fungovať podľa tohto systému. Treba nastaviť smerné percentá pre jednotlivé rezorty a tie zas musia nastaviť percentá pre svoje rozpočty. Potom by sa peniaze delili len podľa skutočných príjmov, mesiac čo mesiac. Aj platy štátnych zamestnancov by sa vyplácali podľa toho, čo je k dispozícii, aj investície by sa robili len také, na ktoré sú peniaze.

Toto by bolo transparentné a čestné. Samozrejme môžu existovať diskusie o tom, ako majú vyzerať tie percentá. Ale nemalo by sa platiť viacej, ako sa získa peňazí.

Požičiavať by sa nemalo na plátanie dier, ale na investície, ktoré zvýšia výkonnosť systému. Úvery by sa mali brať na to, čo pomáha produktivite národa, že zlepší výkonnosť ekonomiky a teda nakoniec zvýši výber daní prirodzenou cestou, nie nekonečným zdieraním.

Toto by mali dodržiavať aj podniky a domácnosti. Bohužiaľ, takto to nefunguje a preto je systém odvodov a daní takou bezodnou čiernou dierou.

Keby to vlády prestali maskovať a ľudia vedeli, ako sa veci majú, tak by to najprv vyvolalo zdesenie, ale potom by sa konečne veci pohli správnym smerom. Každopádne by už politici nemohli tvrdiť, že akýkoľvek schodkový rozpočet je úspech. Financie musia ísť do plusu, všetko ostatné je cesta do pekla.


V podnikoch platia tie isté zákonitosti. Ak sa porušujú, nasledujú problémy. Majitelia by sa mali uistiť, že ich firma dodržiava ekonomické zákony, nemajú si brať príklad z "modernej" politiky. Bez zdravých zásad v riadení finančných tokov nemože byť ani reči o zdravej firme a akákoľvek stratégia manažmentu bude iba chiméra.

Dostanete, čo si zaslúžite

Počas svojej práce s firmami som si všimol zaujímavú zákonitosť. Božie mlyny niekedy ani nemelú až tak pomaly. Nuž, poďme sa pozrieť na to, ako vznikajú niektoré firmy: Podobne ako mnohé politické strany, či bunky - delením.

Spomínam si, že pred mnohými rokmi som spolupracoval s jednou počítačovou firmou. Bola to úplne bežná firma, nakupovala a predávala počítače, programy, mala zamestancov, obchodníkov a najpamätnejšia osoba, to bol šéf predaja. Tento človek urobil čosi nepekné.

Neskôr síce hovoril o najrôznejších dôvodoch svojho činu - tvrdil, že "majiteľ a zakladateľ firmy bol neschopný", "zle zorganizoval svoju firmu", okrem toho tvrdil, že "nechce stále iba niekomu nosiť vodu", prípadne sa odvolával na to, že "chcel byť iba sám sebe pánom".

Čo vlastne urobil?

Nuž, naučil sa od zakladateľa takmer všetko, dostal šancu a priestor. Vystupoval v mene firmy, získaval kontakty, predával, stýkal sa s dodávateľmi. V jednej chvíli skopíroval všetky kontakty, koncept fungovania firmy a "osamostatnil sa".

Založil si firmu s rovnakým predmetom podnikania. Zvláštne je, že títo ľudia takmer vždy hovoria o oslobodení sa, ale iróniou osudu zostávajú uviazaní v rovnakej oblasti podnikania a stávajú sa akýmsi nedokonalým klonom pôvodnej aktivity.

Ako to pokračovalo ďalej?

Pôvodná firma, nazvime ju A, pokračovala ďalej. Majiteľ tie udalosti ťažko niesol, ale nakoniec sa pozviechal a pokračoval v práci. Nová firma, označíme ju B, sa rozbiehala. Ako to vtedy vnímal jej majiteľ? Keď človek urobí zásadné rozhodnutie, tak spravidla pociťuje úľavu, čaká ho rozlet a to sa samozrejme rýchlo prejaví. Avšak pomerne rýchlo sa dostane do zvláštnej situácie: Keď bude chcieť vyberať ľudí, tak si bude mimovoľne uvedomovať, že to, čo sa stalo firma A, sa môže stať aj jeho firme B.

Skôr či neskôr ho pri výbere ľudí začne prenasledovať obava, že jeho predajcovia by mohli urobiť to isté, čo spravil on sám. Nech to znie akokoľvek čudne, ale človek priam osudovo priťahuje to, z čoho má obavy. Je to akási vlnová dĺžka, ktorá je vyžarovaná do priestoru. Nečudujte sa, že sa často stretnú ľudia, čo môžu mať čosi spoločné. Nakoniec vyberie nejakých ľudí a firma sa rozbehne a potom...

Takto to skutočne prebehlo, firma B sa rýchlo rozvíjala. Čo čert nechcel, dvaja jeho predajcovia po nejakom čase prišli k záveru, že "majiteľ je neschopný", "firmu zle zorganizoval", "nebudú niekomu nosiť vodu", bla, bla, bla a s veľkým treskom si založili firmu "C". Hneď od počiatku mali veľký strach pri výbere zamestnancov, vo firme C sa pomerne rýchlo začal šíriť duch nedôvery. Majiteľ firmy B to všetko vnímal ako obrovský podraz a veľmi si zhoršil mienku o ľuďoch. Poznám ho osobne. Odvtedy rozpráva, že všetci ľudia sú podrazáci.

Majitelia firmy C sa najprv rozbehli dobre, ich ďalší klon pôvodnej firmy A dosahoval celkom slušné výsledky... ale tento dlhý príbeh skrátim. Dvaja spolumajitelia firmy C sa po nejakom čase strašne rozhádali. Každý mal 50% podiel a nevedeli sa dohodnúť, tak firma ako neriadená strela nakoniec úplne havarovala.

Táto história začala približne pred 15 rokmi. Skúste si tipnúť, ktorá z firiem A, B a C existuje dodnes?

Správne! B a C postupne skrachovali a ani to netrvalo až tak dlho.

Irónia osoudu je v tom, že zakladateľ firmy B mohol pri zachovaní svojej lojality dosiahnuť omnoho väčšiu sféru vplyvu, ako keď potom pracoval sám. Dnes sa vernosť a lojalita veľmi nenosí, ale je to veľmi prosté - spojenectvá sú silnejšie, ako individualisti. Svätoplukove prúty nie sú prázdnym symbolom.

Bohužiaľ, takéto príbehy sa vyskytujú. Videl som to častejšie, ako by bolo zdravé. Ako sa vyhnúť takému zlému osudu?

xxx

Stačí dodržať pár pravidiel. Je to všetko otázka cti.

Ak už silou mocou chcete/musíte opustiť nejakú firmu a chcete založiť vlastné podnikanie, choďte radšej robiť niečo úplne iné, prípadne to, čo ste robili niekedy predtým. To by bolo najčistejšie riešenie. Nerobte iným to, čo nechcete, aby robili vám. Keby ste vy založili firmu, učili by ste zamestnancov, ak by ste vedeli, že vedomosti a skúsenosti nakoniec využijú na to, aby vám začali robiť konkurenciu? Nie. Takýchto zamestnancov by ste nezamestnali, ani neučili. Ak ste vy tým zamestnancom, tak to nerobte svojmu zamestnávateľovi.

Vyhoďte si z hlavy používať kontakty, ktoré ste získali u svojho zamestnávateľa. Aj keď ste zastupovali firmu voči zákazníkom vy osobne a boli to "vaši klienti", v skutočnosti patria tie kontakty organizácii a nie vám ako osobe. Firma by vám nikdy nedala dôveru zastupovať ju, keby bolo známe, že sa tých kontaktov chcete zmocniť. Akceptovať toto, vyžaduje skutočnú veľkosť. Toto je otázka cti.

Najlepší život žijú ľudia, ktorí oplývajú priam samurajskou vernosťou. Dnes sa podobné veci príliš nenosia, ale v každej civilizácii sú sľuby vernosti posvätné, nemusíme spomínať len kódex Bušidó.

xxx

Ak niekto už urobil čosi, čo odporuje tu spomínaným pravidlám, tak možno nie je stratený. Možno v duchu nosí "dôvody", ktorými ospravedlňuje svoje konanie. Tak teda dobre.

Ale možno niekoho tento článok otrasie. Ak áno, mali by ste vedieť, že všetko sa dá napraviť, neraz som pomáhal ľuďom, ktorí do takej pasce padli. Ale to už je úplne iná kapitola.





Zdroj obrázku: http://sciencevideos.wordpress.com/2009/11/22/virtual-urchin-tutorials-from-stanford/