Najprv podporujte lepších

Ak dáte pozornosť len chudobným, potom bude spoločnosť chudobná. Nie len preto, že reťaz je len taká silná, ako jej najslabší článok, ale preto, lebo snažiť sa pomáhať len tým najmenej zdatným, môže uvrhnúť aj tých silných do katastrofy. Nech si nikto nemyslí, že najschopnejší ľudia majú na ružiach ustlané.

Predstavte si rodinu, kde majú dve deti. Jedno z nich bude dobrým žiakom, jeho školopovinnosti si nevyžadujú veľkú pozornosť rodičov. Zato ten druhý žiačik - ten nosí päťky, poznámky, škola je uňho neustálym zdrojom stresu v rodine. Nikoho neprekvapí, ak ho budú rodičia doučovať, venovať sa mu, nútiť ho do domácich úloh a podobne. Predstavte si, že problém je tak závažný, že slabý žiak si už odkrojí značný podiel času, ktorý rodičia vedia deťom poskytnúť.

Keby ste boli tým lepším žiakom a vadilo by vám, že sa rodičia venujú takmer výhradne vášmu menej úspešnému súrodencovi, ako by ste to mali urobiť, aby obrátili pozornosť na vás?

???

Tušíte správne, veď rodičia vám dávajú presný návod, čo na nich funguje. Spustite sa, zopsujte sa, začnite vyvádzať neprístojnosti a garantovane sa vám začnú venovať.

Problém je negatívna motivácia. Aj pozornosť je istá miera odmeny a ak je venovaná negatívam, tak provokuje vznik ešte väčšieho počtu negatív. Nech si nikto nemyslí, že pozitíva sú samozrejmé. Obvykle totiž musí niekto pekne tvrdo pracovať na tom, aby veci fungovali dobre.

Podobne to funguje aj v spoločnosti všeobecne. Napríklad na progresívnom spôsobe zdanenia nie je nič spravodlivé. Naopak, je krajne nespravodlivé. Ak niekto zarába 10x viacej, nemá platiť 30x viacej. Ak zanedbáme nezdaniteľnú čiastku, ktorá už aj tak zvýhodňuje ľudí s nízkymi príjmami, tak spravodlivé je, že 10x vyššie príjmy rovná sa 10x vyššie dane a hotovo.

Chudobní ľudia sú životne závislí na tvorivosti podnikateľskej obce, ak ju bude spoločnosť drviť kadejakými neúnosnými odvodmi, tak stratí veľa energie hľadaním únikov, stratí chuť viesť a vytvárať príležitosti. Progresívne zdanenie je ideologicky výslovne marxisticko/leninské riešenie. Hovorí to, že vyššie príjmy nie sú podložené, darmo je niekto produktívnejší a schopnejší, na jeho zárobky nalepíme nápis "podozrivý z vykorisťovania" a preto tie príjmy zabavíme a prerozdelíme "chudákom".

Iba málokomu dochádza, že vysoké dane sú tiež znárodnením, len k tomu nedochádza s nasadenými bodákmi, ale v bielych rukavičkách. No nenechajte sa opiť rožkom, je to stále marxizmus vo svojej najhlbšej podstate.

Nerobme si ilúzie o mravnosti niektorých najbohatších ľudí, ale na druhej strane je klamstvom tvrdiť, že veľké príjmy sú automaticky prejavom zloby a vykorisťovania. Máme Demitru a Šatana zdaňovať x-krát viacej ako druholigového hokejistu? Prečo? Kde je spravodlivosť.

Zaujímavé je, že v celej histórii nájdeme ukážky toho, že dobročinnosť fungovala najlepšie tam, kde boli nízke dane, kultúrnosť, tolerancia a dostupná spravodlivosť.

Podobné mechanizmy fungujú aj vo firmách. Najviac energie venujte najlepším ľuďom, nielen vo forme peňazí, ale aj vo forme pozornosti. Chcete skutočne vedieť, prečo niekto u vás zarába viacej, ako jeho kolegovia?

Tak investujte čas do toho, aby ste skutočne pozorovali tých schopných aj menej schopných. Neodbytne dôjdete k záveru, že rozdiel je v prvom rade v nasadení, inteligencii a ochote na sebe pracovať. Asi vám nepríde na um, že lepšiemu človeku vezmete jeho príjmy a pridelíte ich tomu menej zdatnému. Prečo mnoho ľudí by volilo politika s podobnými názormi je tak trochu paradox modernej doby. Ale spravodlivosť funguje: Znižovanie životnej úrovne najchudobnejších obyvateľov bude mať na svedomí práve strana, ktorú najchudobnejší obvykle volia, len im to tak ľahko nevysvetlíte...

Keby ste boli generálom stíhacieho letectva a konečne by dorazili najnovšie stroje, dali by ste ich v prvom rade tým slabším pilotom, čo nikdy nezostrelili nepriateľské lietadlo, aby ste takto zvrátili vesmírnu nespravodlivosť? Nie, dali by ste tie najlepšie stroje svojím stíhacím esám, lebo oni by vám vyhrali väčšinu vzdušných bitiek.

Podporte najprv produktívnych ľudí, oni sa vám odmenia prebytkom produkcie. Len vtedy dokážete myslieť na solidaritu, ak bude veľa produkcie. Všetko ostatné je len poťahovanie medových motúzikov okolo úst.

Fixná idea je horšia ako slepota

Ak niekomu zakryjete oči, tak vie, že nevidí a podľa toho sa zariadi. Ak niekto má otvorené oči, ale podlieha nejakému bludu, je na tom vari horšie, ako ten slepý. Hovoríme totiž o fixných ideách.

Aby sme si to objasnili, uvediem príklad z vlastnej praxe. Ešte za študentských čias som si vypomáhal štvrtinovým úväzkom - robil som šoféra na škodovke 1203. Jedného dňa som sa rozprával s kolegom, ktorý mi popisoval údajnú necnosť motora. Za horúcich dní vraj nefunguje poriadne palivové čerpadlo, horúčava mala spôsobovať, že benzín sa mení na paru a pumpa potom beží naprázdno, čo následne spôsobí vynechávanie motora. Zdalo sa mi to čudné, ale viac som sa nad tým nezamýšľal.

Neubehol ani týždeň a mali sme so šéfom absolvovať cestu na stredné Slovensko, bolo horúce leto a teploty výrazne prekračovali 30 stupňov. Už niekde pri Nitre motor začal vynechávať a ihneď som si spomenul na nedávnu debatu o nefungujúcej palivovej pumpe. Auto sme na chvíľu odstavili, potom sme naštartovali a vozidlo fungovalo normálne. Trápenie pokračovalo na ceste cez Donovaly. Dokonca sme si zadovážili fľašu s vodou a oblievali sme čerpadlo, to však opakovane štrajkovalo. V Ružomberku sme vybavili všetko čo treba a cesta naspäť už bola naozaj veľkým trápením. So šéfom sme rozoberali údajnú príčinu a on prikývol, že tak nejako to môže byť. Prískokmi vpred v hroznej horúčave sme sa priblížili opäť k Nitre a tam sme sa rozhodli odbočiť do najbližšej obce, aby sa motor "ochladil".

Ako tak sedíme v krmčme na terase, môj zrak pritiahol pohyb pod autom. Sklonil som sa pod vozidlo a videl som, ako z čerpadla vyteká benzín! Stačilo kľúčom dotiahnuť príslušnú maticu a problém bol konečne vyriešený. Čo sa vlastne stalo? Povolené čerpadlo netesnilo a pod prírubou nasávalo vzduch. Motor nedostával dosť "šťavy" a neťahal. Vyparovanie benzínu v čerpadle sa ukázalo ako báchorka pre hlupákov.

Uvedený príklad je klasický v tom, že tesne pred objavením sa poruchy som dostal informáciu, ktorá sa mi síce zdala čudná, ale o pár dní neskôr sa zdanlivo potvrdila. Horúčava = motor nebude ťahať. Prijal som fixnú ideu, prijatý náhľad, ktorý som si sám neoveril. Všetka činnosť pri pokuse o vyriešenie situácie vychádzala z prijatého nesprávneho predpokladu a až objavenie pravej príčiny mohlo problém vyriešiť. Nie fľaša s chladivou vodou, ale kľúč číslo 19 bol riešením.

Fixná idea je jeden z najhorších problémov manažmentu. Veľmi často vzniká tým, že pracovníci firmy si  vymieňajú dojmy a domnienky o príčinách problémov. Fakt, že viac ľudí povie šéfovi to isté, zvyšuje šancu, že vedúci podľahne tejto sugescii.

Zapamätajte si zásadu: To, že viacerí pracovníci hovoria to isté, neznamená obvykle nič iné, len fakt, že niekto je autorom toho názoru a ostatní ho už len nekriticky príjmajú. Dobrý šéf by sa mal naučiť, že čím viacej ľudí má nejaký názor typu "všetci si myslia", "každý hovorí", tým s väčšou rezervou by ho mal prijímať. Vlastne by sme mali povedať, že šéf by mal radšej pracovať tak, aby sa na veci pozrel vždy vlastnými očami.


Akákoľvek stratégia bude stáť na hlinených nohách, ak sa bude opierať o fixné idey. História nás učí o tom, že celé krajiny môžu trpieť povrchným pozorovaním a skúmaním príčin.

Medzi obľúbené fixné idey časti politikov je tvrdenie, že vyššie percento daní z príjmu prinesie vyššie príjmy do štátneho rozpočtu (myslím si, že mnohí čitatelia týchto riadkov aj osobne odprisahajú, že čím vyššie zdanenie vláda zariadi, tým menej jej zaplatia...)

Často sa stretnete s vyjadreniami typu: "Naši klienti sú nespokojní."
Dobrý šéf s takýmito vecami naloží nasledovne:

- dajte mi zoznam nespokojných klientov za posledný mesiac
- koľko percent klientov je nespokojných?
- čo je najčastejší dôvod nespokojnosti, v koľkých prípadoch?
- kto vyšetruje príčiny?

Šéf by urobil lepšie, ak by konkrétne prípady vyšetril osobne. Možno by nebolo od veci, ak by zistil, kto z jeho ľudí problémy nafukuje a demotivuje celý tím.

Fixná idea je závažný problém manažmentu, dokonca jeden z najhorších.

Detská zvedavosť a úspech manažéra

Všimnite si, že ľudia s veľkým formátom, ktorí niečo dosiahli, majú veľmi často spoločnú črtu:

Zvedavosť.

Povrchne by sme mohli povedať, že majú ochotu sa učiť, ale to nie je to isté. Základom učenia je totiž zvedavosť.

Ako toto funguje? Čo sa tam deje? Ako sa to robí? Čo je nového v tejto oblasti? Ako už predtým niekto riešil takýto problém? Toto sú všetko otázky, ktoré spôsobujú, že niekto siahne za knihou, ponorí sa do zákutí internetu, strká nos do encyklopédií a podobne.

Ak ste niekedy doučovali dieťa, tak ste mohli buď hrozbami a nátlakom donútiť žiaka k spolupráci, alebo ste mohli brnknúť na strunu jeho zvedavosti. Najväčší problém pedagogiky je vari to, ako priviesť dieťa k tomu, aby sa o učivo zaujímalo. Spojiť učenie s problémami (jeho) bežného života, to je prvý krok k tomu, aby sa žiak chcel niečo učiť.

Niektorí ľudia by možno mali záujem učiť sa, ale často nevedia sformulovať podstatu problému a tým pádom ani nevedia, kde by hľadali odpovede.

Manažéra nájdete často utopeného v problémoch a on ich len hasí bez toho, aby chápal, že buď jemu, alebo jeho ľuďom unikla nejaká podstatná vedomosť. Problémy majú v sebe nejaké skryté okolnosti. Môžete ich skúmať a objaviť to, ale môžete aj hľadať odpovede a rady tých, ktorí niečím podobným už prešli a zanechali o tom svedectvo.

Zvedavosť dieťaťa, to je niečo, čo by nikdy nemalo zmiznúť z duše manažéra (a vlastne nijakého človeka).

Ak niekto niečo rieši, trápi sa, veci mu nefungujú, tak by mal vedieť, že pravdepodobne už na jeho problém niekde existuje odpoveď.

Úloha výberu ľudí "na konci krízy"

Nechajme na chvíľu seriál o povinnostiach majiteľa a hovorme chvíľu o inej téme. Poďme sa pozrieť, čo nás asi čaká v najbližšom období. 

Viac ako kedykoľvek predtým je jasné, že mnohé negatíva tzv. hospodárskej krízy vyplývali výhradne zo "skupinových súhlasov".  Ľudia masovo súhlasili s tým, že prídu ťažké časy, boli opatrní pri nákupoch a hoci mnohí z nich vlastne neutrpeli žiadny pokles príjmov, priškrtili výdaje a uskromnili sa. To viedlo k ešte horšiemu odbytu na trhu a tento bludný kruh všetko zhoršoval.

Teraz nastal čas, kedy firmy aj obyvateľstvo pochytili pozitívne očakávania a skutočne sa v mnohých odvetviach začali grafy výkonov dvíhať nahor. Je viacej práce, odbyt stúpa a ľudí pochytil mierny optimizmus. Prichádza nový súhlas, že kríza sa pomaly končí.

Vo väčšine firiem vám však povedia, že na dosiahnutie slušných výsledkov sa musí pracovať omnoho tvrdšie ako predtým. Počet stretnutí na uzatvorenie obchodu je spravidla vyšší, nie je nezvyčajné, že na získanie kontraktu je potrebné urobiť 3x viac ponúk, ako v roku 2007. Zákazníci sú nároční a aj produkčný personál zažíva pritvrdenie noriem a pracovných podmienok.

Podniky sú opatrné a zvyšujú produkciu požadovaním vyšších výkonov od existujúcich pracovníkov. Toto je koniec koncov rozumný postoj a môžeme pozorovať, že ľudia si dnes viacej vážia možnosť pracovať.

Nech už je opatrnosť pri výbere zamestnancov akákoľvek, aj tak sa javí, že už nebude možné zvládať rastúci objem objednávok inak, ako prijímaním nových ľudí.

Tu sme pri závažnom fenoméne. Firmy viacej ako kedykoľvek predtým budú požadovať, aby k nim do zamestnania prichádzali čo najvýkonnejší ľudia. V dnešnej dobe, kedy treba drieť, aby sa zarobili peniaze, si nemôžu dovoliť zamestnávať ľudí, čo nevedia tvrdo pracovať.

Prišiel čas pracantov, makačov a producentov. Viac ako kedykoľvek predtým je potrebné zistiť, či uchádzači o prácu chápu, že výsledkom snaženia a činností je nejaký produkt a treba skontrolovať aj to, či v minulosti mal dotyčný skutočne dobré výsledky.  Schopnosť odhaliť či záujemca o zamestanie dosahoval v minulosti dobré výsledky bude mať v najbližšom období cenu zlata.

Tento princíp je obecne platný, ale na rozdiel od minulosti, kedy boli firmy vďačné, že aspoň niekoho zohnali na robotu a boli náchylné na nezdravé kompromisy, teraz si budú omnoho viacej uvedomovať, že nie je jedno koho budú najímať.

A to je dobre. Bežný človek by mal vedieť, že normálne je požadovať aj ponúkať (a dosahovať) individuálny výkon.

Bez práce nie sú koláče.

Povinnosti majiteľa III.

Meranie produkcie

Nedávno som sedel u jedného priateľa, ktorý je majiteľom menšej firmy a rozprával mi o svojich plánoch. Oduševnene mi hovoril o tom, ako by chcel naštartovať nové línie produktov, zaviesť úplne nové systémy predaja, rozšíriť firmu, expandovať do nových krajín a podobne.

Zarazilo ma, že nespomína a nehovorí oduševnene o svojom dnešnom hlavnom produkte, vďaka ktorému skutočne vyrástol. Chcel som sa ho na to opýtať, ale asi 3x vždy znova prešiel k „novým plánom“.

Nechápte ma zle, som ten posledný človek na svete, ktorý by chcel niekomu brať nadšenie. Čo ma však hnevalo bol fakt, že nikde nevidím, v akom stave je produkcia a čo sa deje s dotarajším hlavným produktom.

Inak povedané, nikde som nevidel grafické zobrazenie toho, ako sa produkcia vyvíjala v minulosti a ako to vyzerá v poslednom čase. Hlodalo vo mne tak trochu podozrenie, že tento majiteľ firmy sa snaží manažovať pomocou dojmov. Ešte viacej ma hnevalo, že aj ja som vlastne odkázaný na dojmy v jeho prípade. Zistil som, že mu nijako neviem záväzne povedať, či sú jeho úvahy správne.

Ak nikde nevidím na grafe dlhodobé celkové príjmy, ziskovosť celej firmy, ziskovosť JEDNOTLIVÝCH produktov, tak si pripadám ako slepec, čo ani nemá palicu.

Je predsa jasné, že nemôžem nič plánovať, ak nevidím TREND svojej produkcie. 

Mohol by vyzerať napríklad takto:

Úplne inak budú vyzerať moje plány, ak graf mojej produkcie vyzerá takto:

A opäť to bude úplne inak, ak celková produkcia firmy vyzerá takto:

Iba blázon bude rozhodovať o zásadných veciach a nemá na dosah viditeľné grafy, ktoré by mu ukázali čo sa deje. Žiadny riadok čísiel v tabuľke nepovie toľko, ako jeden obrázok, kde vidíte výsledky v čase.

Musím povedať, že som mal v poslednom čase viac podobných rozhovorov s majiteľmi a vo všetkých prípadoch som sa cítil ako slepý.

Povedal som: "Vidím, že máš pred domom pekné, pomerne drahé auto. Máš na prístrojovej doske ukazovateľ stavu nádrže?"

"Samozrejme!" - bola odpoveď a neveriaco sa na mňa pozrel.

"Tak ho predaj a zožeň si niekde v bazáre pojazdného Trabanta!"

"Čože??? To už prečo?"

"Lebo Trabant mal síce nádrž, ale ak si chcel vedieť koľko máš benzínu, musel si zastať, otvoriť kapotu, odkrútiť uzáver nádrže a takou tou tyčkou zmerať výšku hladiny. Len vtedy si mohol naozaj plánovať, čo urobíš a čo podnikneš. Ak máš pred kanceláriou auto, ktoré ti ukazuje graficky stav nádrže, prečo v tvojej firme, ktorá ti na to auto zarobila, máš manažérske nástroje, ktoré zodpovedajú iba úrovni Trabanta ?!"

xxx

Všetko jasné?  Nech už do povinností majiteľa zaradíme čokoľvek, toto patrí medzi základy. Súčasťou firemnej technológie musí byť meranie produkcie. Len vtedy môžu šéfovia riadiť a len vtedy vedia aj pracovníci na čom sú. Keby sme tak mohli zaradiť do zákonov pravidlo, že majiteľ, ktorý dopustí, že sa v jeho firme nemerajú produkty graficky, by mal povinne odmontovať zo svojho auta prístrojovú dosku. Volant mu stačí, nie?

Mimochodom, ktorý z tých 3 vyššie uvedených grafov zodpovedá najviac vašej produkcii?