Je to už naozaj dávno, ako som sa rozprával s majiteľom videopožičovne. Zháňal som tam nejaký starý dobrý film a do debaty sa zapojila aj jeho manželka. Keď začula titul filmu, zbystrila pozornosť a ochotne sa pridala do diskusie, kde rýchlo vyplávalo na povrch ich veľké sklamanie z vlastného podnikania.
Keď som sa obzrel okolo seba, videl som obvyklý obraz, na policiach boli samé krváky a dobrodružné filmy, vo veľkom bočnom trakte obrovská zbierka erotiky a porna.
Pri rozhovore z manželov vypadlo, že na začiatku mali idealistické, ba až romantické predstavy, ako budú na sídlisku "vychovávať" svojich zákazníkov k dobrému vkusu. Ukázali mi pyšne filmotéku s náročnými dielami a so sklamaním mi opísali, ako sa toho zámeru museli vzdať. Priemerný zákazník si stále pýtal tituly ako Emmanuelle a nejakého Vittoriu da Sica, Felliniho, či Občana Kane si mohli strčiť viete kam...
Nie že by ten ich biznis nezarábal, to nie. Ale majiteľov trápilo, že pôvodne chceli dosiahnuť niečo iné. Po nejakom čase som ich stretol, povedali mi, že požičovňu úspešne predali, začali sa venovať obchodu, kde predávajú dlažby, sanitu a pod. Manželka bola rada, že hoci to je vlastne klasický obchod typu - nakúp a so ziskom predaj - predsa len je to v oblasti estetiky, dizajnérstva, architektúry a životného štýlu. Svoju prácu robili dobre a darilo sa im.
Ak niekto zakladá nejakú firmu, nemôže obísť základné znalosti trhu. Nie je možné obísť fakt, že požičovne filmov slúžia zákazníkom, ktorí sa chcú zabávať a ich prvotný účel návštevy firmy nie je snaha vytríbiť svoj vkus. Ak majiteľ nechápe toto, potom si koleduje o poriadnu blamáž a neúspech. Romantické myslenie nenahradí nutnosť niektoré veci ovládať a vedieť.
Na druhej strane si človek musí uvedomiť, že korením života je robiť čosi, čo mi dáva zmysel. Len celkom nedávno som hovoril s šéfkou firmy, na ktorej som už pred rokom videl prvé príznaky, že nezažíva v živote úplné šťastie. Až teraz sa mi podarilo dopátrať k hlbším príčinám a vysvitlo, že medzinárodný koncern, kde dlho pracuje, úplne zmenil firemnú politiku aj kultúru. To, čomu oddala 15 rokov svojho života, sa možno nemení úplne na prach, ale je to smerovanie, s ktorým sa nevie stotožniť.
Sú veci, ktoré si musíte uvedomiť. Položte si otázku, prečo ste to chceli robiť. Pozrite sa na to, či vás to napĺňalo. Na čo ste boli hrdí. A zistite, či to ešte stále robíte s týmto zámerom. Ak nie, potom si buďte istí, že život sa stáva neznesiteľným bremenom. Aj o tom je syndróm vyhorenia.
Niekedy sa len treba vrátiť k pôvodným zámerom a život sa stane omnoho znesiteľnejším. Vráti sa vám úsmev na tvár. Dokonca zmiznú choroby. Je to takmer ako čarovný prútik.
Niekedy sa treba vynájsť. Opäť sa vráťme k tým manželom, zo začiatku článku. Povedali mi, že milujú svoju prácu so sanitou a obkladačkami aj preto, že im to pomáha prevádzkovať malý filmový klub, kde konečne premietajú tie hodnotné filmy, ktoré chceli na začiatku dostať medzi verejnosť. Ten klub už potom ako tak uživil aspoň réžiu, úvodné investície si zabezpečili zo ziskov svojej firmy.
Teraz robia niečo užitočné, ziskové, ale nezabudli ani na svoj pôvodný sen.
Spomeňte si, prečo ste to chceli...
Obrázok: ©Fotolia.com
