Orient na postupe

Citát dnešného dňa pochádza od jedného môjho priateľa, ktorý je zároveň majiteľom fabriky:

Jeden z dôvodov, prečo sa výroba sťahuje preč zo západného sveta, spočíva v tom, že u nás ľudí zaujíma najviac voľno, kým tých v Ázii zaujíma práca.

Že by toto pozoroval vlastnými očami?

Ak by som mal k tomu niečo dodať, tak sa to javí tak, že našinec je presviedčaný, že má zarábať veľa peňazí, aby si mohol dopriať skvelý voľný čas. Vlastne údajne by mal mať toľko peňazí, aby nemusel pracovať vôbec. Hodnota nie je údajne v práci, ale len vo voľnom čase.

To by ale bola úbohá existencia... nuž, urobte si v tomto jasno sami za seba. Z toho si domyslite, čo treba začať ľudí učiť a aké hodnoty opäť hlásať.

Obrázok: © Fotolia.com

Firma na autopilota

V poslednom čase som sa stretol s niekoľkými majiteľmi firiem a v podstate mi povedali tú istú sťažnosť. Po rokoch podnikania by už boli radi, keby nebolo potrebné stále dookola zvládať tie isté veci. Veľmi by uvítali, keby zamestnanci prejavovali viacej samostatnosti a zodpovednosti.

Zamestnanci by zas radi dostávali vyšší plat a vlastne by ho mohli dostať, keby...

Tri bodky si väčšina čitateľov domyslela správne - keby nebolo potrebné dať peniaze na nejakého vedúceho, ktorý tých podriadených dokáže priviesť k vyšším výkonom. Samozrejme existuje pomerne dosť ľudí, ktorí majú poctivú a tvrdú prácu v krvi, ale ukazuje sa veľmi jasne, že platiť nejakého dozorcu, pohoniča sa stále vypláca.

Majitelia by strašne radi zorganizovali veci tak, že procesy sú jasné, pravidlá dané, mantinely pevné a už treba urobiť len jednu vec - podať požadovaný výkon. Áno, toto je možné urobiť. Treba dodať, že úspech často vyžaduje 2 podstatné veci - organizáciu a ľudí, ktorí presadia disciplínu a výkony.

Pozor, organizácia samotná je nesmierne dôležitá a umožňuje nám mnohé veci zautomatizovať. Mohli by sme to prirovnať k systému autopilota v modernom lietadle. Dokáže riadiť drahý, nesmierne komplikovaný stroj. Je možné, že dnešné lietadlá strávia vo vzduchu 9 hodín z desiatich so zapnutým autopilotom.

Dobrá organizácia naozaj privedie firmu do bodu, kedy mnohé veci fungujú podľa naučených, ba až mechanických postupov.

Ale na jednu vec by sme nemali zabúdať. Nad autopilotom ešte stále bdie kapitán a on je ten, kto nesie zodpovednosť. On robí rozhodnutia a riadi lietadlo v rozhodujúcich fázach letu. Len vtedy môžeme vôbec hovoriť o tom, že vo firme sa podarí presadiť nejaká stratégia.

Smernice, roboty, mechanizmy - tie nikdy nemôžu niesť zodpovednosť. Sú to vždy len bdelí a tvoriví ľudia, ktorí môžu a majú robiť rozhodnutia.

Organizovať treba tak, aby šéfovia zažili úľavu od neustáleho opakovania tých istých pokynov. Tím ľudí treba poučiť, aby aj radoví pracovníci mohli manažovať sami seba. Potom sa môže šéf sústrediť na rozvoj, prípadne ľahšie zvládať krízové stavy.

Organizácia prináša slobodu.

Domáca úloha: Pozrite sa, ktoré veci opakovane vyžadujú šéfovu pozornosť. Potom pouvažujte, ako to zorganizovať, aby pracovníci zvládli celú vec optimálne a bez komandovania.



Foto: © Xavier MARCHANT - Fotolia.com

Duch Nadešiko

Ak majú ľudia dať zo seba všetko, potom na to potrebujú dobrý dôvod.

Pred pár dňami zvíťazili Japonky na majstrovstvách sveta vo futbale a sotva by niekto tipoval takýto výsledok. Aj vo finále bolo vidieť, že atletické Američanky prevyšujú Japonky typicky nielen o 10 centimetrov, ale aj celkovou telesnou konštitúciou.

"Nadešiko" je prezývka ženského Japonského tímu, v preklade to znamená kvet ružovej farby a výraz "Duch Nadešiko" sa teraz stal v heslom v celom Japonsku.

V napínavom zápase bolo vidieť, že ázijské dievčatá išli vo svojom nasadení až za hranice svojich síl. Použili šikovnosť, rozum a hlavne srdce. Na ihrisku však nehralo len 11 žien ale duch národa, ktorý zažil nesmiernu katastrofu a potreboval vzpruhu, dôvod na radosť a hrdosť.

Tréner japonského tímu neskôr pripustil, že počas prípravy na zápas premietal hráčkam obrázky zo zničeného Japonska. Zdôrazňoval im potrebu víťazstva pre Japonsko.

Dievčatá povedali, že sa nevzdajú a budú bojovať do konca. Zápas som pozeral v hotelovej izbe a dva krát Američanky viedli. Neveril som, že Japonky vyrovnajú, ale to som sa veľmi mýlil. Skutočne sa nevzdali! Góly Japoniek neboli o fyzickej sile, či telesnej výdrži. Bol to duch bojovnosti. Vedeli čo chceli a išli za tým, lebo vedeli, že hrajú nielen o radosť z víťazstva, či o svoju česť. Vyhrali aj preto, lebo to potreboval ich národ.

A skutočne, včera som počul príbeh jednej rodiny v Japonsku. Otec rozprával o tom, že pri zemetrasení prišiel o všetko, o manželku, jednu z dcér, aj o dom a celý majetok. Zostali mu dve dcéry, ktoré zhodou okolností vášnivo hrávali futbal, ale ani ten už nemohli hrať, lebo ich škola sa premenila na núdzovú ubytovňu. Bol zničený a zúfalý, bez viery v budúcnosť. Povedal, že až teraz, keď v útulku bezdomovcov pozeral všetky zápasy Japoniek, tak si uvedomil, že v živote treba zaťať zuby, nevzdávať sa a bojovať. Ak je to potrebné, tak treba začať úplne od nuly. Je jedno, ako zlý osud dáva góly. Treba vyrovnať a napokon zvíťaziť. Ďakoval tímu za odvahu, bojovnosť a dobrý príklad, ktorý mu po dlhom trápení vrátil chuť žiť.

Kapitánka tímu - 32 ročná Homare Sawa začala reprezentovať ako 15 ročná a po piatich šampionátoch priniesla konečne zlato. Povedala jasne, že hoci Japonky uhrali s Amerčankami doteraz len 3 remízy a 22 krát prehrali (!), tentokrát prehra nebola žiadna alternatíva. Bola to Sawa, ktorá vyrovnala pár minút pred koncom predĺženia, čo nakoniec priviedlo Japonsko do víťazného jedenástkového rozstrelu.

Duch národa, ktorý potreboval víťazstvo, koloval v krvi hráčiek a dnes môžeme povedať celkom otvorene: Drobné, ale odhodlané Japonky vrátili svojej vlasti chuť bojovať. Víťazstvo pozdvihlo morálku celej krajiny.

Tréner sa ukázal ako skvelý vodca, vedel nastaviť nielen správnu taktiku, ale vsadil aj na správny spôsob motivácie.

Toto je príbeh vôle po víťazstve a mal by dať inšpiráciu nám všetkým.

Vcíťte sa do zákazníkov

Rutina môže byť zdrvujúca vec. Mnoho ľudí žije rovnako, každý deň, čakajú ich tie isté mechanické návyky, vstávajú z postele, urobia všetky tie naučené úkony, až nakoniec zapadnú na svoje pracovisko.

Ako keby sa viezli nezúčastnene v nejakom dopravnom prostriedku, o smerovaní ktorého nijako nerozhodujú, v ktorom ospalo klipkajú očami a čakajú kam ich dovezie a kedy ich vypľuje. Keď sa ich na to opýtate, tak máličko precitnú, ale iba ťažko by pripustili, že niečo by mohli so svojím životom  urobiť. Ešte horšie je to, že značná časť ľudí má pocit, že ich činnosti neprinášajú žiadny rozdiel pre spoločnosť a svet. Ba cítia sa až zbytočne a márne.

Ľudia často nevidia svoju užitočnosť a je to aj preto, lebo im to nikto nepovie. Pritom ľudia SÚ užitoční! Sú priam nenahraditeľní!

Pred nejakým časom som prednášal ľuďom z energetickej brandže. A povedal som im toto:
"Uvedomujete si vôbec, koľko dobra urobíte za jeden jediný deň?" Poslucháči na mňa prekvapene pozreli, tak som pokračoval: "Viete si predstaviť, koľko domácností práve teraz zásobujete svetlom, teplom, energiou? Dokážete sa vcítiť do pocitov a emócií ľudí, ktorí bezpečne otočia vypínačom a ich rodina má svetlo? Viete koľko pohodlia, bezpečnosti, útulnosti spôsobujete? Možno si to človek uvedomuje, až keď sa dodávka elektriny preruší, ale vy dodávate niečo, čo spôsobuje nenápadnú spokojnosť v stovkách tisícok domácností, o firmách ani nehovorím. Pokúste sa vcítiť do pocitu spokojnosti VŠETKÝCH ľudí, ktorí sú vašimi odberateľmi. Užite si ten pocit!"

Moji poslucháči na mňa vyjavene hľadeli, chvíľu som nehovoril nič a na mnohých tvárach sa rozhostil úsmev. Neviem posúdiť do akej miery mali schopnosť skutočne sa telepaticky vcítiť do pocitov ich zákazníkov, ale videl som, že ich každodenná práca im zrazu dávala zmysel.

Keby niekto piekol chlieb, mal by si vedieť predstaviť každé zahryznutie, každý pôžitok, ktorý zažije ktokoľvek, kto ho bude jesť.

Keby ste robili čašníka, patrí vám časť pôžitku, ktorú vložíte do každého hrnčeka kávy, ktorý v ten deň podávate.

Keď niekoho milujete, mali by ste sa vcítiť do každej radosti, ktorú dávate milovanej osobe.


Neuvedomovať si tieto veci, znamená ukrátiť sa o väčšinu radosti v živote. Ak máte prácu, tak s ňou je spojený účel slúžiť. To sme si povedali už v mnohých článkoch. Ak z toho chcete mať radosť, tak musíte vedieť kto je váš konečný konzument a aký pocit ten váš produkt v tých zákazníkoch vyvoláva.

Ak ste šéf, tak to nezabudnite občas svojím pracovníkom pripomenúť, alebo im rovno prepošlite tento článok.

Už chápete, v čom je mizéria nezamestaných ľudí? Cítia sa zbytoční. Im márne povieme, aby sa vcítili do pocitov ich zákazníkov. Tam je len prázdnota.

Ešte v horšom pekle sú ľudia, čo chcú napr. predávať zbrane na zabíjanie ľudí a ktorí vo vládnych kuloároch veľmocí podpaľujú vojnové konflikty. Tí všetci si radšej NEPREDSTAVUJÚ pocity - hrôzu, bolesť a žiaľ, ktoré ich produkty spôsobujú.

Keď robíte čokoľvek, mali by ste do toho vložiť kus svojej lásky, lebo na konci snaženia sú ľudia, ktorí z vašej snahy získajú niečo užitočné. Vy vlastníte všetky dobré pocity, ktoré na tejto línii spôsobíte.

Toto je základ človečenskej hrdosti.

Jednoduchosť víťazí

Stáva sa vo vašej firme, že ľudia robia, robia, robia, ale napokon zistíte, že vynechali tie najdôležitejšie veci?


Včera som sa rozprával s jedným zákazníkom a posťažoval sa, že jeho ľudia nemajú problém v tom, že by nevedeli, čo majú robiť. Problém nie je ani v tom, že by chýbal popis práce, naopak, je toho v jeho firme viac než dosť. A predsa sa stáva, že pracovníci niekedy neurobia tie najzákladnejšie veci.


V tejto veci sa vyskytujú 2 základné extrémy:

V jednom prípade firmy bežia len na základe toho, čo je zaužívané a čo sa im povie. Nejaké formálne popisy pracovných postupov neexistujú a skúsenosti sa odovzdávajú ako ľudové povesti - ústnym podaním.

Opačný extrém budú firmy, ktoré majú takmer puntičkársky systém, kde je všetko definované a zamestnanci môžu smernice a interné predpisy prehadzovať vidlami, toľko ich tam je. No napriek tomu tu vidíme, že ľudia často nerobia to, čo by mali.

Majiteľa, či šéfa firmy to samozrejme nahnevá. Vytvoriť taký systém vyžaduje nesmierne úsilie. Toľko energie do toho dáme a nakoniec sa vážené panstvo ani neunúva veci prečítať a dodržiavať? To je na zlosť!


Dali ste vašim ľuďom veľa inštrukcií a smerníc o tom, čo treba vykonať? Pointa je niekedy v slove VEĽA. Ak si totiž vedenie firmy potrpí na detaily, tak potom sa ľahko stane, že priveľa informácií zamestnanca vykoľají, ak nebudeme neustále zdôrazňovať tie najdôležitejšie dáta.

Príklad:
Keď budete dávať prvú pomoc, tak najprv kontrolujete dýchanie, tep a sledujete, či nenastalo masívne krvácanie, ktoré treba zastaviť. Nebudete sa zaoberať odreninami, zlomeninami. NAJPRV uvoľnite dýchacie cesty, naštartujte srdce, zastavte ťažké krvácanie. Toto by sme mali prizvukovať všetkým ľuďom, lebo nikdy nevieme, kto bude v roli záchranára, ale ak bude, potom v kľúčových činnostiach nesmie zaváhať.


Dôležitá rada majiteľom a šéfom:

Ak už ste vytvorili systém, ktorý podrobne popisuje povinnosti pracovníkov, uistite sa, že máte definované nadradené - najdôležitejšie princípy a úlohy. Tie dôležité treba priam omieľať a venovať sa im 5x viacej, ako tým menej dôležitým detailom.

Ak ste ešte systém nevytvorili, tak ho začnite tvoriť, ale nikdy nezabudnite, že budete potrebovať zdôrazniť čo je dôležité a čo nie.


Ukážeme si jeden smrteľný príklad z praxe. Aj keď sa ešte neskončilo vyšetrovanie havárie letu Air France 447 z júna 2009, časť informácií už prenikla na verejnosť.

Všetko začalo tým, že prístroje prestali poskytovať spoľahlivé informácie o rýchlosti lietadla (pravdepodobne ľad upchal tzv. pitotove trubice) a palubné počítače vypli autopilota. Piloti v kokpite museli prevziať manuálne riadenie. Zatiaľ z neobjasnených príčin začali s lietadlom stúpať z letovej hladiny 10.670m na 11.580, pričom postupne strácali rýchlosť. V riedkom vzduchu a v turbulenciách tropickej búrky lietadlo narazilo na fyzikálne hranice a začalo padať. Airbus sa pohyboval mierne dopredu a padal nadol rýchlosťou približne 180 km/h. Stroj potrebuje rýchlosť, ak sa má udržať vo vzduchu.

Piloti sú trénovaní, aby v prípade pádu otočili nos lietadla nadol, aby získali rýchlosť a udržali lietadlo vo vzduchu. Skúsenosť však jasne hovorí, že 80% pilotov má tendenciu urobiť inštinktívne presný opak. Ťahajú riadiacu páku k sebe a to je fatálna chyba. Presne toto sa dialo aj počas letu AF447.

Len tréning vedie k tomu, aby piloti potlačili inštinkty a robili to, čo je správne.

Záznamy z čiernej skrinky hovoria, že dezorientovaný pilot opakovane a zanovito dvíhal nos lietadla. Možno sa domnieval, že lietadlo letí príliš rýchlo a takto chcel zabrániť katastrofe.

Je priskoro robiť definitívne závery a obviňovať iba pilotov. Lietadlo riadil služobne najmladší pilot Pierre-Cedric Bonin, kapitán v tom čase odpočíval na lôžku mimo kokpit. Bolo pár minút po druhej hodine v noci, leteli cez búrkovú oblačnosť v úplnej tme. Do kokpitu sa valil neodbytný prúd poplašných správ, ako postupne vypadávali jednotlivé systémy a odpútavali pozornosť pilotov. Záznam z kokpitu hovorí, že piloti v istom momente už neverili prístrojom a vskutku nevedeli, čo sa deje. Ak to nevedeli piloti, tak pasažieri už vôbec nechápali čo je vo veci a zomreli nič netušiac v sekunde nárazu na hladinu. Kymácavé pohyby lietadla isto pripisovali turbulencii, ktorú im ohlásil pilot do kabíny len pár minút pred katastrofou. Aspoň toto môže trochu upokojiť našu desivú predstavivosť, iba piloti museli s hrôzou pozorovať neúprosne klesajúci výškomer dlhých (alebo aj krátkych, ako chcete) 210 sekúnd až do fatálneho konca.

Ak by čitatelia blogu chceli, mohol by som napísať celý článok o tom čo sa momentálne vie o tejto katastrofe, ale zostaňme pri pôvodnej téme tohto článku. Je to jednoduchosť. Každý pilot sa učí v leteckej škole nasledovné jednoduché pravidlo: Ak lietadlo stratilo rýchlosť a padá, tak je potrebné otočiť nos nadol, nabrať rýchlosť, vybrať klesanie a letieť už bezpečne vodorovným letom.

Riadiacu páku (hovorovo “knipel”) potlačiť dopredu!!! Nabrať rýchlosť! To by zachránilo stovky ľudí počas letu AF 447. Detaily tejto katastrofy budú zverejnené asi až v roku 2012, ale už dnes vieme jednu vec naisto: Všetci piloti, nielen tí s preukazom na Airbus 330, pôjdu do trenažéra a tréneri im nasimulujú všetky okolnosti z osudného letu. Budú trénovať dovtedy, kým nepreukážu, že vedia zachrániť lietadlo napriek tme, búrke a nefungujúcim prístrojom.

Lietadlá sa stali nesmierne zložitými. Možno sme už dospeli do štádia, kedy piloti prestali pilotovať a stali sa len záložnou jednotkou pre prípady, keď zložitá automatika lietadiel zlyháva. Nech je to akokoľvek, pilotom by sme mali pripomenúť jednoduché základy.

Jednoduchosť musí zvíťaziť. Je jedno ako veľa toho majú pracovníci vedieť. Je jedno aké zložité sú firemné predpisy. Vždy existujú jednoduché základné princípy, ktoré treba zamestnancom vysvetliť a zdôrazňovať. Ak má popis práce 100 strán, 80% času tréningu sa musí venovať 10 kľúčovým stranám, ktoré by mali obsahovať tie najdôležitejšie a najjednoduchšie princípy.