streda 19. decembra 2012

Vinšujeme požehnané Vianoce

Vianoce by mali byť vraj o pokoji. Je to čas, kedy by sme si želali, aby na Štedrý večer tíško padal sneh, deti od napätého očakávania ani nevedia zaspať a my dospelí chceme na chvíľu zabudnúť na všetok ten stres.

Čím sme starší, tým viac chápeme, že skutočný dar nespočíva v tom, čo dostaneme pod stromček, ale v možnosti byť v blízkosti niekoho, na kom nám záleží.

Je zvláštne, že najvýznamnejšie sviatky sú v decembri. Dni sú krátke a noci temné, jar sa zdá byť nekonečne ďaleko. Teraz prichádzame domov a sme vďační za teplo a prítomnosť vlastnej rodiny. V najtmavšej časti roka slávime Vianoce, ktoré sú o nádeji a blízkosti. Užívame si ich aj preto, že sme sa počas roka nadreli, tvrdo sme pracovali a teraz môžeme na chvíľu vypnúť a zaslúžene si vychutnať trochu oddychu v kruhu najbližších.

Za Business Success želám práve tento pokoj a tichú radosť všetkým našim zákazníkom, poslucháčom seminárov a priateľom, nech máte požehnané sviatky a úspešný štart v roku 2013!

Pavol Timko
a tím pracovníkov
Business Success


PS: Najkrajší darček sme dostali nedávno, keď na stretnutiach mi niektorí majitelia firiem povedali:
“Nebyť Business Success, naša firma by už neexistovala...”
“Od vlaňajšieho novembra, keď som bol na Motivačnom seminári, mám opäť elán do práce a teším sa zo svojej firmy každý deň...”
“Vďaka vám máme dnes 350 ľudí, sme v štyroch krajinách a ideme expandovať ďalej...”

Možno od nás budete počuť jednu jedinú vetu, ktorá úplne zmení váš pohľad na svet. Možno dostanete počas dlhej doby veľa užitočných dát a rád, vďaka ktorým môžete lepšie prosperovať. V roku 2013 urobíme všetko preto, aby ste mali lepší dopyt, viacej predávali a ak to bude tak, pomôžeme vám to zorganizovať. Pre toto existujeme, pre toto pracujeme a snažíme sa slúžiť.


pondelok 3. decembra 2012

Vstávať, budíček

Ak sa lepšie prizriete súčasnej situácii bežného slovenského podniku, zistíte, že to má ďaleko od ideálu. Tu nehovoríme o niektorých "zavodistoch", ktorí sú "za vodou" a darí sa im vďaka ich schopnostiam, znalostiam, či šťastným okolnostiam.

Hovoríme o úplne bežnej firme, ktorá sa borí s typickými každodennými problémami ako je nedostatočný dopyt, cenová vojna s konkurenciou, platobná disciplína, nedostatok špičkových ľudí, ktorí by boli ochotní pracovať za rozumnú mzdu, trápenie s lojalitou zamestnancov, ktorých tak krásne chráni Zákonník práce, že ich podnikatelia až nemajú chuť zamestnávať. Zabudol som na niečo?

Keď si zoberieme pod lupu firmy, ktorým sa darí prekonávať ťažkosti, ktoré prežívajú aj v oblasti, kde inak firmy skôr padajú, tak často nájdeme jeden spoločný menovateľ: 

Kľúčoví ľudia jednoducho nemajú v hlave prehru.

História nám dáva niekoľko žiarivých príkladov, kedy bol postoj "bojovníkov" kľúčovým pre víťazstvo. V nedávnych časoch to bolo víťazstvo hokejistov USA pozbieraných z univerzitných tímov na olympiáde v Lake Placid proti najlepšiemu tímu vtedajšej éry - sovietskej "zbornej komande". Ich víťazstvo bolo asi tak pravdepodobné, ako keby FC Dolná Maríková porazilo vo finále ligy majstrov Bayern Mníchov. Ak si chcete pripomenúť ten neuveriteľný zážitok, dajte do Google výraz Miracle on ice.

V starších dobách dokázala otočiť prehru slávna Johanka z Arku (odporúčam pozrieť si film s Milou Jovovich) a keď sme už pri anglo-francúzskych vojnách, tak si pozrite slávnu Shakespearovu hru Henrich V (prípadne skvelý film s Kennethom Branaghom v hlavnej úlohe, najmä jeho motivačnú reč pred bitkou pri Agincourte).

Život nám môže prinášať ťažkosti, ale okrem znalostí v riadení firmy, bude to statočné srdce na správnom mieste, ktoré môže rozhodnúť o tom, či zvíťazíme alebo podľahneme. Nakoniec sa dá povedať, že víťazstvo veľakrát závisí od toho, či v ťažkých situáciách dokážete vyburcovať svojich ľudí k niečomu, čo by možno sami nikdy nedokázali. Ak sa to podarí, potom ste možno zažili skutočne hviezdny okamih svojho života.

V nasledovnej ukážke tréner tímu zachytí, že jeho kľúčový hráč pochybuje o víťazstve. Preto mu predvedie, že je omnoho schopnejší, ako si pôvodne myslel (mimochodom, to cvičenie je skutočne strašne ťažké, iba málokto by prešiel čo i len 30 yardov...)




Od lídrov čakáme, že sa nevzdajú a prenesú to na ostatných. 

Až budete v ťažkostiach, požadujte produkciu a požadujte ešte viac produkcie. Ak chcú ľudia peniaze, povedzte im, že sú u zákazníkov a bude potrebné vyvinúť ešte viac úsilia, ako si kedy mysleli, že je možné. Ak vám niektorý nižší šéf radí, aby ste si ako majiteľ požičali, aby ste vyplatili ľudí, s ktorými ste nezarobili dosť na prežitie firmy, tak vedzte, že ten šéf už nemá byť šéfom. Dajte mu na vedomie, že peniaze sa nezarábajú požičiavaním, ale predajom a produkciou. Pustite mu toto video a povedzte mu, že on musí byť v pozícii toho trénera z videa, alebo nech nie je šéfom.

Pokojne to použite ako posledné varovanie, veď prehra sa veľakrát odohráva iba v hlave.

V tomto smere potrebuje ešte veľa ľudí budíček!


Ak viete po anglicky a niečo vám hovorí história, možno oceníte túto slávnu reč Henricha piateho:

We few, we happy few, we band of brothers
 For he today that sheds his blood with me
Shall be my brother

My, tá šťastná hŕstka, my, zväzok bratov
Lebo ten, čo dnes preleje so mnou svoju krv
Ten bude mojím bratom

streda 21. novembra 2012

Potrestať alebo zmeniť?

V manažmente sa môžete často poučiť z oblastí, ktoré s vašim povolaním nemajú nič spoločné. Pokúšate sa napríklad vydolovať z podriadeného priznanie, aby ste ho potom zrazili na zem? 

Tak radšej čítajte ďalej.

V oblasti letectva existuje už dlho princíp, že odhalenie príčin havárie, aby sa dalo v budúcnosti vyhnúť opakovaniu katastrofy, je dôležitejšie, ako potrestanie vinníkov.

Inak povedané, podľa medzinárodných zmlúv nemôžu orgány činné v trestnom konaní bez obmedzení siahať na dôkazy vyšetrovateľov leteckých nešťastí. Právny stav je v tomto pomerne komplikovaný a v jednotlivých krajinách existujú odchýlky, no vo všeobecnosti platí pravidlo, že ak by výpovede pilotov a iného leteckého personálu mohli byť použité proti nim, potom by naisto využili právo mlčať, ak by sa to mohlo na súde použiť proti nim.

Teda žiadne také: "Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám!" Pre vyšetrovateľov je omnoho dôležitejšie dopátrať sa k pravde, ako trestať vinníkov. Naopak, priznanie k chybe sa vyšetrovatelia snažia udržať pred políciou a prokurátromi v tajnosti. Skôr im ide o to, ako by sa mal v budúcnosti zmeniť tréning pilotov, ako vymyslieť "blbovzdorné" systémy, atď.

V krajinách, kde justícia potrebuje obetných baránkov, kde rozhorčená verejnosť chce "ukameňovať" vinníkov, môže kriminalizácia chýb personálu viesť k vážnym následkom. Iste, potrestali sme pilota, ale nabudúce už nikto nič nepovie a ak sa nepodarí odhaliť všetky súvislosti havárie, tak nebude možné prijať smernice, ktoré by podobnému nebezpečenstvu zabránili.

K tomuto treba dodať, že máloktorá nehoda je výsledkom jedinej chyby. Je to spravidla kritická reťaz okolností a udalostí, z ktorých ani jedna by sama o sebe neviedla k havárii. Až ich kombinácia bola osudná. 

Ak ste dobre pochopili, o čom tu hovoríme, tak by ste si aj vy mali zobrať poučenie. Ak ste lídrom, manažérom, tak nemôžete byť zároveň vyšetrovateľom, žalobcom, sudcom, katom a reorganizátorm zároveň. Aj pre vás by malo byť dôležitejšie zabrániť budúcim chybám, ako odplata a tresty. 

Možno aj preto sa tak dlho traduje, že priznanie je poľahčujúca okolnosť. V priznaní zohráva rolu to, aby všetci mohli pochopiť pravdu. Len pochopenie presnej udalosti a všetkých súvislostí môže odhaliť potrebu nápravy nielen u priameho vinníka, ale aj v systémoch, v ktorých sa pohyboval.

Rodičia by mali veľmi zvážiť, ako naložia s priznaním svojich detí. Ak siahnu k trestom, ktoré neberú do úvahy úprimnosť, potom prehrali ten preddavok dôvery, ktoré im dieťa dalo a nabudúce sa už nezverí.

Manažéri by mali veľmi opatrne narábať s trestami, ak informácie ponúkol sám zamestnanec. 

Ako teda trestať? Aké dávať sankcie?

Nuž, stará múdrosť hovorí, že najdôležitejším aktom spravodlivosti, je pochopenie následkov svojho činu. Ak vinník chápe škodu, ktorú spôsobil, pocity poškodených, ťažkosti, ktoré nesú ďalší ľudia, potom už dostal ten najväčší trest. O to sa postará svedomie. Ak sa k tomu pridá ochota napraviť škodu, potom je víťazstvo blízko.

Uviesť všetky dôvody, prečo ľudia nechcú pochopiť mieru svojho previnenia, to ďaleko presahuje možnosti tohoto článku. Čiastočne však neochota súvisí aj so skúsenosťami ľudstva s tým, že trestajúca moc zneužívala priznanie. Toto máme hlboko zakódované vo svojom vnútri, toto vedomie sa prenáša z generácie na generáciu.

V ideálnom prípade privediete chybujúceho človeka k tomu, že je to on sám, kto chce s tou vecou niečo urobiť. Je to jeho rovnováha, do ktorej sa chce a potrebuje dostať. Len v tomto prípade skončí akákoľvek chyba skutočným víťazstvom.

Myslite na to, až budete nabudúce trestať.




PS: Pre anglicky hovoriacich čitateľov je vhodné prečítať si tento článok Kriminalizácia leteckých nehôd ohrozuje filozofiu bezpečnostného manažmentu.

pondelok 5. novembra 2012

streda 3. októbra 2012

Chráňte investície do seminárov VI - TRÉNING PO SEMINÁRI

Predstavte si futbalové mužstvo, ktoré by absolvovalo jeden jediný tréning pred sezónou a dosť - už by nikdy netrénovalo.

Asi by v lige nemohlo uspieť. Jednoducho, príprava musí bežať ďalej, bez toho nemôže byť ani reči o profesionalite. 

Prečo si teda manažéri myslia, že stačí zobrať zamestnancov na jeden seminár a všetko bude dva roky fungovať? 

Občas budete manažment počuť hovoriť: "Nadšenie z toho vášho seminára dlho nevydržalo..." V skutočnosti sa vám ten manažér práve priznal: "Vykašľali sme sa na to trénovať každý mesiac techniky z vášho seminára..." alebo "Vôbec som nepreberal témy z manažérskeho seminára s podriadeným a úplne sme ignorovali etablovanie do praxe..."


Ak má byť investícia do vzdelávania účinná, potom treba s tým seminárom či tréningom pracovať ďalej. Treba do omrzenia preberať techniky a dáta zo seminárov so zamestnancami, lebo len vtedy môžete očakávať trvalú zmenu.

Nezabúdajte, že na školenie posielate ľudí aj preto, že niečo nerobia správne. Lenže ten nesprávny postup majú zažitý. Používajú ho asi tak, ako vlak koľajničky. Len opakovaným tréningom vyryjete nové drážky, kadiaľ sa zamestnanec odteraz vždy vyberie. Funguje to len vtedy, keď nad správnym postupom nepotrebuje ani premýšľať.

Tu sme pri dôvode, prečo chceme vidieť na seminároch nielen podriadených, ale aj ich nadriadených. Poslať zamestnacov a nezaujímať sa čo tam budú robiť znamená veľmi LENIVÝ, LENIVÝ, LENIVÝ prístup. Vyškoľte mi ich tam a už ma s tým neotravujte. Takto to nemôže fungovať. Musíte sa vzdelávať rovnako ako vaši priami podriadení a len POTOM môžeme očakávať, že budete vedieť, čo máte vyžadovať a ďalej s nimi drilovať.

Tréning je drina, ale víťazstvo je sladké...






Foto: © Fotolia.com


pondelok 1. októbra 2012

Chráňte investície do seminárov V - ÚČASTNÍCI

Ani na okamih nepodľahnite dojmu, že stačí priviesť účastníkov seminára do prednáškovej miestnosti a všetko už bude dobré. Ani najlepší prednášateľ na svete totiž nemusí uspieť, ak tam bude mať ľudí, ktorí nechápu načo tam majú počúvať a prečo ich tam šéf poslal. 

Je rozumné, ak každý poslucháč (alebo aspoň väčšina) absolvuje krátky pohovor, pri ktorom s nimi prejdete dôvod, prečo by ich taký seminár mohol zaujímať. Opýtajte sa na ich prácu, na situácie, ktorým čelia, problémy na ktoré nemajú uspokojivé odpovede. Ak si nejaký študent myslí, že všetko ovláda, automaticky si vytvára bariéry a nebude tak ľahko prijímať prednesené dáta. Dobrý prednášateľ to síce ešte môže zachrániť a na začiatku si ľudia uvedomia, že nejaký problém existuje, ale nie je ideálne sa na to spoliehať.

Keď vidím výberové konania, kde treba dávať cenové ponuky na školenia a obsah sa stanoví bez toho, aby dodávateľská firma "vyspovedala" účastníkov, tak sa usmievam a viem, že to je značne amatérsky prístup. 

Ešte čosi - neposielajte na semináre najslabších pracovníkov v nádeji, že ich niekto šibne čarovným prútikom. Ak máte predajcu s chabými výsledkami, tak to nebude pre neznalosť predajných techník. Skôr to bude nedostatočná intenzita stretnutí, neochota dohodnúť si termíny, pridlhé vysedávanie za počítačom a "písanie ponúk". Taký človek sa vráti otrávený a bude tvrdiť, že vaša firma je "špecifická" a techniky predaja zo seminára sa u vás nedajú použiť...
Pošlite na seminár najlepších a tí dokážu oceniť rady od profesionálov a môžu výrazne zvýšiť svoju výkonnosť. Nezabúdajte, že poslať človeka na seminár by malo byť za odmenu ako prejav dôvery, nie otravná povinnosť, aby bol "šéf spokojný".




Foto: © Fotolia.com

nedeľa 30. septembra 2012

Chráňte investície do seminárov IV - OBČERSTVENIE

Nezabudnite na to, že ohúriť účastníkov školenia by ste mali skôr obsahom prednášok, ako lukulskými hodmi.

Občerstvenie na prestávkach a obed, to všetko by malo byť solídne, ale nie je dobré to preháňať. Neobetujte priveľa času na jedlo, ušetrený čas venujte radšej prednáške.

Často je rozumné zvoliť si bufetové usporiadanie (najmä pri väčšom počte účastníkov), kde ľudia dostanú jedlo z pultov, alebo ak už budú čašníci nosiť objednané jedlá, potom je lepšie nachystať objednávku vopred a trvať na príprave na určitú hodinu. Všetko si to vyžaduje kúštik organizácie a plánovania, ale pri troche snahy sa to podarí. 

Snažte sa vyhnúť zariadeniam, kde hrozí náhly vpád dvoch autobusov turistov a celá organizácia obeda úplne skolabuje. Stráviť 2 a pol hodiny na obedňajšej prestávke, ktorá mala trvať 60 minút, je vrchol mrzutosti.

Prestávky na kávu je lepšie mať nachystané tak, že obsluha nebude pri príprave vchádzať do prednáškovej miestnosti. Udržať pozornosť poslucháčov je veľké umenie a je nepríjemné, ak prednášku vyrušuje obsluha, ktorá nosí do miestnosti nejaké podnosy a kanvice. Situácia je ešte horšia, ak sa obsluha nepohybuje za chrbtom účastníkov, ale vojde do ich zorného poľa.

Z nápojov je najdôležitejšia obyčajná voda, potom rôzne minerálky, káva a čaj. Treba mať dostatok riadu a nezabúdajme aj na občerstvenie vo forme ovocia, či nejakých keksíkov a podobne. Pripravte na dostupné a viditeľné miesto stôl označený ako bod, kde je možné použitý riad odložiť.

Duševná práca je náročná a ľudia potrebujú občas čosi zjesť. Zvlášť ovocie môže byť dôležité, lebo obsahuje vitamín C, ktorý je pre vzdelávanie dosť podstatný. Študentom odporúčame aj vitamín B1 a E, vedecké štúdie ukazujú, že všetky tieto doplnky zohrávajú veľkú rolu. 

Vyhýbajte sa ťažkým jedlám a úplne vyraďte z ponuky akýkoľvek alkohol.



Foto: © Fotolia.com

štvrtok 27. septembra 2012

Chráňte investície do seminárov III - SVETLO

Niektoré firmy ako keby sa vyžívali v tom, že si na semináre objednávajú miestnosti so sliepňajúcim svetlom.

Keby ste chceli robiť nejaké špiritistické seansy, alebo strávili príjemný večer s milenkou v intímnom prítmí, tak to nevadí. Ale urobiť profesionálne školenie si vyžaduje príslušne silné osvetlenie. 

Najčastejšie hrozí táto situácia v hoteloch, ktoré sú zamerané skôr na zážitkové pobyty, prípadne sa snažia o štýlové prostredie, no bohužiaľ nemysleli dostatočne predvídavo na potreby školení. Všelijaké nástenné lampičky, tvarované silné tienidlá, nedostatočný výkon žiaroviek, to všetko môže znížiť efektivitu vzdelávania.

Ľudia potrebujú vidieť na svoje poznámky, prednášateľa a tabuľu. Skutočnou výzvou sú situácie, kde chcete časť miestnosti s bežným osvetlením a časť stlmiť, lebo tam potrebujete premietať s projektorom.  Preto býva lepšie, ak si objednáte hotel, kde na túto problematiku mysleli už pri zariaďovaní miestnosti.

Opačný extrém je zas priveľa svetla, keď nie je možné zastaviť príval slnka cez okná. Preverte si všetky tieto veci skôr, ako si miestnosť objednáte.

Upozorňujem, že zvuk býva pri prednášaní dôležitejší ako svetlo, ale lepšie je, ak máte vyriešené jedno aj druhé.




.


streda 26. septembra 2012

Chráňte investície do seminárov II - HLUK

Ak organizujete firemné školenie, môžete ho úplne zruinovať hlučným prostredím.

Pred dlhými rokmi ma prekvapil klient seminárom, ktorý zorganizoval v staničnej krčme. Nepomohol ani náš čeklist, kde ich pracovník zaškrtnutím vyhlásil, že osobne preveril, či je prostredie tiché. Prostredie krčmy bolo fantastické - ak by ste sa pod rúškom seminára chceli oddávať bujarému veseliu. Ale to sme prebrali v predchádzajúcom článku...

Vlaky hrmeli asi 15 metrov od miestnosti, spoza zle utesnených dverí sa ozýval ruch pohostinstva a hracích automatov. Nejako sme to ustáli, seminár dopadol napriek všetkému dobre, ale majiteľovi firmy som za ten výber podniku musel trochu vyčistiť žalúdok.

Overte si, či je prostredie profesionálne. Hotely idú často za ziskom a vedľa vás prenajmú miestnosť na svadobnú veselicu. Bez váhania vám za zle odizolovanou stenou umiestnia veľmi hlučný motivačný MLM míting.

Slabo oddelená miestnosť vedľa reštaurácie, detský kútik za dverami, či strojovňa wellness centra za sádrokartónovu priečkou, to všetko sú nástrahy, ktorým budete pravidelne čeliť.

Prečo je hluk taká dôležitá téma?

Dlhoročné skúsenosti ukazujú, že ľudia potrebujú lepšie počuť, ako vidieť. Ak prednášateľ nedokáže vnímať prichádzajúce zvuky a nezosilní hlas okamžite, keď sa objaví nejaký šum, tak pripravuje svojim poslucháčom nenápadne rozladenie.

Nazabránite celkom ruchom zvonku - kroky na chodbe, zahučanie čerpadla klimatizačnej jednotky, auto za oknom, to všetko sa stáva. Dá sa tomu čeliť silným hlasom, ozvučením a v prvom rade premysleným výberom školiacej miestnosti.

Preverte všetky tieto veci vopred a nemusíte potom naťahovať uši, keď nepočuť prednášateľa.



.

utorok 25. septembra 2012

Chráňte investície do seminárov I - ALKOHOL

V tejto sérii krátkych článkov sa dočítate o tom, ako ochrániť investície do firemného vzdelávania. Za 20 rokov prednášania som sa stretol s veľkým počtom prípadov, ktoré by mohli efekt zo seminárov znížiť, či úplne zlikvidovať.

Alkohol

Rozhodnite sa, či chcete ľudí vzdelávať, alebo sa zabávať. Firmy sa často pokúšajú spojiť 2 účely naraz. Keď už sa konečne po dlhšom čase všetci stretávame, tak to aj poriadne oslávme...

Toto nebýva dobrý nápad. Posledný víkend som prednášal pre jednu firmu a paralelne s nami tam prebiehalo školenie inej spoločnosti. Čo vám budem hovoriť, tá druhá partia dopadla tak, že ráno upratovačky čistili po chodbách zvratky, niektorých kolegov bolo treba obliekať a táto alkoholická seansa končila posledný deň tým, že mali problém odcestovať domov, lebo by väčšina ešte nafúkala.

Mimochodom, tvrdý alkohol by som neodporúčal firmám ani na spoločenské stretnutia nielen preto, že sa po ňom v poslednom čase aj stmieva, ale tento druh zábavy sa môže manažmentu úplne vymknúť z rúk.

Ak však idete vzdelávať svojich ľudí, tak zaveďte už večer pred akciou úplnú prohibíciu. Tak isto je úplný nezmysel dovoliť ľuďom počas seminára na obed čo i len malé pivo.

Hľadieť popoludní do skleného výrazu v očiach, pokúšať sa vyburcovať ospalých, či ľahostajných ľudí, to patrí k najotrasnejším zážitkom prednášateľa.

Vzdelávanie nemá byť formalita. Pokúšate sa tých ľudí priviesť k nejakej zmene správania sa. Potrebujete, aby vyšli z komfortnej zóny, aby zaútočili na svoje pohodlie a neznalosť. Tu sa nebavíme o tom, že ľudia nemôžu šoférovať kvôli zhoršeným reakciám a istú dobu by nafúkali. Tu hovoríme o tom, že alkohol (a iné drogy) aj v minimálnom množstve spustí v mysli približne na 24 hodín stav, kedy máme výrazne zhoršenú schopnosť učenia sa, nad problémami máme tendenciu mávnuť rukou a ťažšie chápeme súvislosti. Reakcie človeka sa nám môžu javiť normálne, v krvi už nemá ani náznak zvýšených hodnôt alkoholu. Problém je ľudská myseľ. Tá nás zradí, ak sa chceme vzdelávať.

Nemám možnosť tu rozoberať detaily tohoto vedeckého faktu. Ale ak to myslíte so vzdelávaním vážne, neriskujte a zakážte pred, aj počas seminára akýkoľvek alkohol.

Buď dodržiavajte profesionalizmus aj v tejto oblasti, alebo to vôbec nerobte. Ide nakoniec o váš úspech a vaše peniaze...





Foto: © Fotolia.com

streda 19. septembra 2012

Radšej neobľúbený baran ako mŕtva ovca

Tento článok je voľným pokračovaním príbehu predchádzajúceho blogu, kde sme sa zaoberali márnymi pokusmi radového inžiniera zabrániť katastrofe raketoplánu.

Jednu vec si povedzme narovinu - požadovať dodržiavanie predpisov a štandardov vás nikdy neurobí populárnym. Ale toto je vec, ktorú ste mohli počúvať na mnohých mojich prednáškach:

Šéf tu nie je na to, aby vyhral rebríček popularity!

V prípade raketoplánu Challenger to bol inžinier u výrobcu pomocných rakiet na pevné palivo, Roger Boisjoly, ktorý celé mesiace bombardoval vedenie firmy varovaniami, že hrozí strata vesmírnej lode aj posádky. Jeho obľúbenosť patrične klesala. 

Noc pred štartom v konferenčnom hovore Boisjoly a jeho manažéri požadovali odloženie letu. Toto však privádzalo manažment NASA do nepríčetnosti, lebo táto misia bola pre rôzne dôvody odložená už vari 5 krát. Temné hrozby v slovách manažérov NASA vydesili výrobcu rakiet, keďže sa uchádzal o miliardovú zákazku. Keď zástupca NASA vyslovil pamätnú vetu: "Dobre si rozmyslite, čo nám poviete...", manažment výrobnej fabriky sa stiahol na poradu, na ktorej sa bez rebelských inžinierov dohodli, že nebudú klásť odpor a napriek Boisjolyho protestom prišli k záveru, že problémy s tesneniami sú kalkulovateľným rizikom. Keď obnovili konferenčný hovor, manažéri NASA položili otázku, či let treba zastaviť. Vedenie výrobcu mlčalo a rovnako tak Boisjoly. Toto jeho mlčanie ho bude prenasledovať do konca života.

Ako sa dá zabrániť normalizácii deviácie? (Po našom - ako sa dá zabrániť, aby sa odchýlka od predpisov nestala normálnym postupom?)

Najdôležitejšia vec je nebyť ovcou v stáde. Musíte sa dokázať povzniesť nad stádovité skupinové myslenie. Musíte sa vedome stať samostatne mysliacim jedincom. Musíte sa dopátrať k pravde.

Pravda totiž nie je až tak nepoznateľná, ako nás o tom presviedčali niektorí filozofi. Tu je dymiaca zbraň, tu je mŕtve telo, odtlačky prstov, výpovede svedkov a odhalený motív vraha. My sa vieme dopátrať k dostatočne presnému priblíženiu k pravde, aby to fungovalo. 

O pravde sa nedá hlasovať, aj keby sme si demokraticky odsúhlasili, že 2+2=6, tak celé stádo sa bude mýliť a pravdu má ten neobľúbený jedinec, čo osamelo kričí, že 2+2=4!

V ľudskej povahe máme takú zvláštnu vlastnosť, chceme niekam patriť. Chceme byť členom skupiny. Keď počas letu spolupracujú husi v kŕdli, ušetria energiu a doletia ďalej. Rybka v húfe sa nielen cíti bezpečnejšie, ona je naozaj viac pod ochranou. Človek nechce byť sám. O tom sú zákony náklonnosti, či medziľudských vzťahov. 

Trestom za stádovitosť je to, že sa stávame figúrkami. Necháme sa manipulovať v dobrom aj v zlom. Náš osud sa spolieha na hod kockou, prípadne odovzdávame svoj život do rúk niekoho, o kom sa domnievame, že vie viacej ako my.

Keď trváte na nepohodlných pravidlách, tak sa stávate osamelým.

Lenže na svoje prežitie ľudstvo vždy potrebovalo ľudí, čo zmýšľali inak, či už to bol Giordano Bruno, Krištof Kolumbus, alebo Albert Einstein. Každá firma potrebuje vodcov, ktorí sa dokážu povzniesť nad myslenie davu a majú odvahu presadiť pravdu.

Ideálom by bolo, aby sa aj úplne bežný človek vzdelával ohľadom zákonitostí života. Najlepší spôsob, ako zahnať človeka do stáda, je nechať ho zadubeného. Spochybnite jeho úsudok, utláčajte ho, kŕmte ho chybnými dátami a on bude poslušnou ovcou. Dajte mu funkčné údaje, ukážte mu skutočné a pravdivé fakty o fungovaní človeka, spoločnosti, ekonomiky a on začne uvažovať vlastnou hlavou.

Naozaj vysvetlite účel nejakej veci a on to bude dobrovoľne dodržiavať, aj keď to bude nepohodlné.

Keď všetci sklonia hlavu, vy sa pozerajte ďalej. Keď všetci pokľaknú, zostaňte stáť. Keď všetci tíško súhlasia s nejakou hlúposťou, otvorte ústa. To je jediný spôsob, ako si zachováte integritu a česť.



sobota 8. septembra 2012

Normalizácia deviácie

Asi netušíte o čom je reč. Takmer nikto nevie.

Možno preto je to taký účinný zabijak.

Challenger 1986. Tunel Mont Blanc 1999. Columbia 2003. Let Air France 447 v roku 2009. Yak-Servis 2011 v Jaroslavli a mnoho tu nespomenutých katastrof, tisícky mŕtvych na cestách. Zničené firmy a osudy.

Čo je tá vec, ktorá tak úspešne uniká našej pozornosti?

Slovenská verzia znie: Dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije.

Existujú totiž pravidlá, ktoré sú napísané krvou. Železničiari ich nazývajú "červené", lebo pri ich porušení tečie krv. To sú tie nepríjemné, obmedzujúce pravidlá, ktoré sa ľuďom často nechce do bodky dodržiavať. To sú tie postupy, ktoré sa niekto rozhodne porušiť a vtedy si povie - takto to stačí, však aj tak sa nič vážne nestalo.

Dajme si príklad, ktorý túto záležitosť objasní. Explózia raketoplánu Challenger.



Pri raketoplánoch bolo veľa komponentov, ktoré boli označené ako súčiastky najvyššej dôležitosti a akákoľvek pochybnosť o ich funkčnosti vyžadovala podľa predpisov okamžité zastavenie letov. Jedna z týchto súčiastok boli tesnenia jednotlivých segmentov pomocných rakiet na pevné palivo, ktoré pomáhajú raketoplánu vyletieť do vesmíru:



Tie tesnenia sa volajú O-krúžky. V ideálnom prípade by mala byť takáto raketa skonštruovaná z jedného kusa, ale keďže výrobca je až v Utahu, kvôli problémom s dopravou sa rozhodli pri dĺžke 45 metrov použiť kratšie segmenty a zmontovať ich až na Floride. Z toho vyplýva, že jednotlivé tubusy sa musia do seba zasunúť a utesniť.  Na to slúži tesniaca pasta označená na obrázku písmenom H a potom dva O-krúžky (B a C). (A je oceľový plášť. B hlavný, C záložný krúžok. D zosilnenie plášťa. E a F izolácia. G výstelka komory. H je tesniaca pasta. I je pevné palivo.)

V sivej časti sa počas horenia motora pohybujú pod tlakom nesmierne horúce plyny, ktoré by vedeli roztaviť aj železo. Projektanti predpokladali, že hlavný O-krúžok by mal zastaviť akékoľvek prieniky plynov a záložný krúžok (označený C) by sa nikdy nemal dostať do kontaktu s vyššími teplotami.

Už po druhej misii raketoplánu inžinieri s hrôzou zistili, že na záložnom O-krúžku sú stopy ohňa. Keďže sa jedná o komponenty s najvyššou prioritou, správne malo dôjsť k zastaveniu letov až do vyriešenia problému.

Oheň na záložnom krúžku = deviácia. Alebo to môžeme nazvať odchýlka.

Inžinieri začali bombardovať manažment varovaniami. Výrobcovia rakiet, firma Morton Thiokol, najprv spoločne s nižšou úrovňou manažmentu NASA ututlali problém a urobili zmenu dizajnu, no problém pretrvával. Pred katastrofou sa z 24 letov až v 14 prípadoch odohrala táto závažná deviácia. Odborníci si všimli, že problémy sa vyskytujú častejšie pri nízkych teplotách atmosféry. Materiál O-krúžku sa podobá na gumu a v chlade dostatočne nepruží, neprilieha na steny a riziko katastrofického prieniku plynov je vyššie. 

NASA nezastavila lety, bola pod tlakom dodržať plán letov. Bezpečnostné štandardy vyžadovali jednu vec, ale tlaky verejnej mienky, politikov, atď. priviedli manažment k privretiu oka = deviácia. Stalo sa niečo? Dopravili sme raketoplán na obežnú dráhu? Tak načo robíte paniku?

Ak sa dopustíte deviácie, môžete mať šťastie a katastrofa nenastane. Ustúpili ste od svojich či predpísaných štandardov. Mávnete rukou. Potom to, čo malo byť jednorazové porušenie, zopakujete. A stane sa vám to normou. Tomu sa hovorí normalizácia deviácie

Niekto sadne do auta a nemá istotu, či alkohol už z krvi vyprchal. Nikde nebola policajná hliadka, nič sa cestou neprihodilo. Zopakuje to, opäť sa nič neprihodilo. Potom si dovoľuje stále viac. A odchýlku (deviáciu) už začne považovať za normu.

Lety raketoplánov prebiehali zdanlivo normálne. Tlak manažmentu, vlády, médií bol nesmierny. Raketoplány mali absolvovať 25 misií ročne, aby sa tento spôsob dopravy stal lacnejším, ako klasické rakety. Challenger mal v roku 1986 vyniesť na obežnú dráhu prvú civilnú osobu - učiteľku Christu McAuliffe. Pôvodný termín štartu bol stanovený na 22. január 1986. Museli ho však presunúť viackrát - najprv kvôli počasiu, potom pre poruchu na poklope kabíny. Keď ten problém vyriešili, spustil sa vietor prekračujúci normy. Keď sa vietor utíšil, čas pokročil a už bolo v ten deň neskoro na štart. Nervy pracovníkov NASA dostávali zabrať. Nový dátum štartu stanovili na 29. január.

Keďže predpoveď počasia sľubovala -8°C, výrobca prídavných rakiet si vyžiadal konferenčný hovor s rôznymi úrovňami manažmentu NASA a požadoval ďalšie odloženie štartu. Manažér NASA Lawrence Mulloy sa zlostne opýtal - "Panebože Thiokol, som zhrozený, kedy ma necháte štartovať, v apríli???" Jeden z inžinierov výrobcu rakiet - Roger Boisjoly - už dávnejšie bombardoval vedenie varovaniami o probléme, sa teraz zúfalo dožadoval zrušenia letu. Najprv stál manažment výrobcu za ním, no potom padla veta: "Dobre sa zamyslite nad tým, aké odporúčanie nám dáte." Keďže výrobca sa v tom čase uchádzal o multimiliónové zákazky, pochopili to ako hrozbu a nakoniec prestali klásť odpor. Čas odpalu stanovili na  10:38 a potom ešte o hodinu neskôr, aby sa dočkali poludňajšieho oteplenia.

Hlavné motory už bežali naplno, keď naštartovali pomocné rakety na pevné palivo. Necelú sekundu po vypustení raketoplánu sa na pravom motore objavil čierny dym (obrázok vpravo). Objavil sa približne na dve sekundy, keď sa plášť pod tlakom nafúkol a spoj sa ohol. 2760 stupňov horúce plyny začali prúdiť cez vzniknutú medzeru. Toto sa stalo aj pri predchádzajúcich štartoch, no vtedy nebolo tesnenie stuhnuté mrazom a stihlo zmeniť tvar a utesniť medzeru. Teraz zhoreli obidva O-krúžky až na 20% obvodu a to, čo boli predtým O-krúžky, to je ten čierny dym na obrázku... Ešte stále by to nebolo márne, lebo trhlina sa utesnila oxidmi zo zhoreného paliva a plamene prestali šľahať. Ak by sa nestalo toto, vesmírna loď by explodovala ešte na odpaľovacej rampe.

Ale 37 sekúnd po štarte vletela vesmírna loď do oblasti vzdušnej turbulencie, ktorou letela po dobu 27 sekúnd. Bola to dovtedy najsilnejšia turbulencia, akej musel raketoplán čeliť. Vibrácie poškodili náhodné provizórne tesnenie zo spalín a plyny začali prúdiť cez spoj a stále zväčšovali dieru. V čase necelých 58 sekúnd po štarte zaznamenali kamery plamene šľahajúce na dolný pravý okraj nádrže na vodík a kyslík (na obrázku vľavo). Pokles tlaku v pravom motore spôsobil, že ťah začal byť nerovnomerný a riadiace trysky sa to snažili kompenzovať. Po ďalších 6 sekundách tento plameň ako obrovský autogén prepálil susednú obrovskú nádrž. Senzory ohlásili do letového centra pokles tlaku vo vodíkových nádržiach. V tom čase leteli cez hustejšie vrstvy atmosféry na znížený výkon, prekonali rýchlosť zvuku a chystali sa vrátiť na plný výkon motorov. Veliteľ lode to potvrdil a bola to posledná ucelená komunikácia z Challengeru. Pozrite, akú veľkú dieru vypálili plamene na stene rakety:



V čase 72,284 sekúnd od štartu došlo k prudkému bočnému pohybu. Následne došlo k odpáleniu dna vodíkovej nádrže, tá vyštartovala nahor a zrazila sa s kyslíkovou nádržou. Pravá pomocná raketa s odtrhnutým dolným závesom vybočila a jej špička silno narazila do predku lode, ktorá sa celá začala točiť nesprávnym smerom. Aerodynamické sily doslova roztrhali Challenger na kusy, dosahovali preťaženie až 20 g a navzdory všeobecne prijatým predstavám samotnú loď nezničila explózia, ale sa rozpadla pod náporom vzduchu. Samotná kabína (pozri šipku na obr.) padala nadol približne 2,5 minúty. Prinajmenšom časť astronautov si zapla núdzový prívod kyslíka a aj z mora vylovené riadiace panely boli zreteľne poprepínané ľudskou rukou, keď sa pilot pokúšal zapojiť núdzové zdroje elektrickej energie. Je pravdepodobné, že tesnosť kabíny bola porušená a tak napriek kyslíku by vo výške 15 km celá posádka bez pretlakových skafandrov pomerne rýchlo stratila vedomie. Ak nie, potom žili a boli pri vedomí až do nárazu na hladinu, no na toto už nikto nevie dať spoľahlivú odpoveď.

V tomto krátkom videu uvidíte animovaný priebeh:


Po katastrofe vyšetrovacia komisia pomerne rýchlo zistila, že ešte noc pred štartom sa inžinieri pokúšali zastaviť let raketoplánu. Netrvalo dlho a bola odhalená aj normalizácia deviácie ako súčasť manažérskej kultúry v NASA. Problém s dizajnom spojov a O-krúžkov bol známy od roku 1977 a namiesto redizajnu sa manažéri uspokojili s konštatovaním, že problém predstavuje akceptovateľné riziko. Táto normalizácia deviácie bola jasne v rozpore so smernicami NASA. Neskôr bol zmenený nielen dizajn pomocných rakiet, ale došlo aj k náprave manažérskych postupov, aby nebolo možné znižovať bezpečnostný štandard pri letoch do vesmíru. Keď potom o 17 rokov neskôr zhorel raketoplán Columbia pri návrate do atmosféry, ukázalo sa, že normalizácia deviácie opäť erodovala manažérske štruktúry v NASA.


Nedostatočný tréning pilotov v Air France, ktorí mali problém prevziať a zvládnuť manuálne riadenie počas letu AF 447, keď došlo k upchatiu senzorov rýchlosti, by odborník tiež priradil k fenoménu "normalizácia deviácie".

Nuž a našinca až zdvihne zo stoličky, keď si prečíta nedávno zverejnené detaily o havárii, na ktorú doplatil náš Pavol Demitra. V prvom rade treba povedať, že tím pilotov tragického letu by vlastne vôbec nemal mať oprávnenie letieť! Jeden z pilotov mal falošné doklady a druhý neobdržal požadovaný tréning. Vedenie aeroliniek to vedelo a ničomu nezabránilo. Kapitán lietadla mal primálo skúseností s typom Yak-42 a treba aj povedať, že bol zvyknutý na stroj Yak-40, pričom práve rozdiel v usporiadaní brzdných pedálov a riadenia kormidla ho mohol dostať do zmätku. Najabsurdnejší objav je fakt, že trpel neurologickou chrobou, ktorá zhoršuje motoriku a niektorí odborníci vyslovili pochybnosť, či dokázal vôbec správne vnímať silu vlastného tlaku na pedály.

Prvý dôstojník tak dostal omnoho dôležitejšiu rolu (bol skúsenejší pre daný typ lietadla), no v jeho krvi zas objavili zakázané barbituráty.

Toto všetko je priam paródia na manažment a bezpečnosť. V takejto firme museli toľko krát mávnuť rukou nad predpismi, že táto normalizácia deviácie je už prakticky naprogramovanou katastrofou.

V ďalšom článku si ukážeme, ako sa takéto veci a pravidlá písané krvou prejavujú v bežných firmách a hlavne - ako sa dá takýmto prípadom zabrániť.


nedeľa 2. septembra 2012

Najväčším nepriateľom marketingu sú vlastní predajcovia II

V predchádzajúcom dieli tohoto seriálu sme hovorili o tom, že predajcovia často neúmerne kritizujú marketingové aktivity vlastnej firmy, keď v skutočnosti by mali byť vďační za každé pripomenutie sa zákazníkovi, ktorému chceme predávať.

Dnes sa pozrieme na hlbší dôvod, prečo majú sklon k tejto kritike.

Viac si prečítajte v článku na našom marketingovom portáli.


piatok 31. augusta 2012

Násobky bolesti

Všetci ste už zažili kamienok v topánke. Kráčať ďalej sa zdá takmer nemožné. Skoro naisto si vyzujete topánku, aby ste tú nepríjemnosť vytriasli. Pozrite si niekedy taký kamienok. Je skoro na neuverenie, aká malá vec dokáže spôsobiť toľko trápenia. Vnímame ho ako omnoho väčší problém, než skutočne predstavuje.

Podobne je to s človekom. Existujú ľudia, ktorí majú vo všeobecnosti veľmi priaznivý vplyv na svoje okolie. Vedia nadpriemerne motivovať ľudí, zlepšovať im náladu, vymýšľať užitočné vízie, poctivo pracovať, jednoducho patria k tomu najlepšiemu s čím sa v živote stretnete.

Potom máme tých bežných ľudí. Sú užitoční, majú v sebe základy slušnosti, dobré úmysly a predsavzatia. Vedia pracovať, byť dobrými spoločníkmi, partnermi. Možno nepreberajú toľko zodpovednosti ako by mohli, možno by mohli byť vzdelanejší a majú aj slabšie chvíľky a nízke emócie, kedy cítia, že nedokážu prejaviť k blížnemu dosť empatie. Spáchajú aj zlé veci, ale trápi ich to a najradšej by to nejako napravili. V jadre sú to dobrí ľudia a tvoria základ spoločnosti.

A nakoniec hovorme o tej horšej časti ľudského rodu. Človek môže byť v niečom lepší a v niečom horší, ale u tejto skupiny hovorme o nahromadení negatívnych vlastností. Ide o aktívnu príťaž, či už je dôvodom zlý charakter, násilnícke sklony, ožranstvo, zlodejstvo, intrigánstvo a všeličo, čo by si vyžiadalo ešte dlhý zoznam.

Nič nie je čierne ani biele. Skvelý človek sa môže časom zmeniť na obludu a zlosyn môže urobiť zásadnú zmenu v živote, aby sa stal užitočným a uznávaným.

Mimochodom, užitočnosť...


Pozrite si tento graf. Ukazuje, že najviac je priemerných ľudí. Aj v športových mužstvách máte poctivých pracantov a k tomu len zopár hviezd, najlepších hráčov, ktorí rozhodnú zápasy. Veľmi veľa ľudí hrá hokej, ale iba mizivé percento z nich dosiahne úroveň akú mal, povedzme, Pavol Demitra. Či sa tam dostali vlastným úsilím, alebo božským talentom, to by bola dlhá rozprava. Ak si však túto tému zjednodušíme, potom môžeme pokojne povedať, že ľudia nie sú rovnocenní v tom, akú hodnotu majú pre svoje okolie. To môže byť pozitívne aj negatívne.


Mohli by sme povedať, že niektorí ľudia môžu byť geniálnymi umelcami a nad ich výtvormi vzdychá celé ľudstvo, no ich manželky by vám porozprávali príbeh o pekelnom spolužití. Ako som už povedal, nič nie je čierne ani biele, ale skúsme si to na chvíľu zjednodušiť a predstavme si akúsi priemernú hodnotu užitočnosti pre rodinu, firmu, krajinu a ľudstvo. Ako vnímame tých, čo by sme po zrelej úvahe označily za "zlých"?

Spomeňte si na kamienok v topánke. Ak s ním máte kráčať, potom rýchlo získate dojem, že sa vám tam usídlil Lucifer, peklo, ostré štíty Himalájí a pichľavý jazyk nevydarenej svokry zároveň. Potom ho vyberiete a neveriacky pozeráte na maličký kúštik skaly, ktorý dokázal spôsobiť toľko nepohodlia. Hovoríme o násobkoch bolesti. Podobné je to aj s ľuďmi. Aj keď iba približne pätina ľudí vyrába prevažne problémy, veľmi ľahko získate falošný dojem, že tých zlých je nejako priveľa. Nuž, ak vám niekto usilovne nahovára, že zlých ľudí je väčšina, potom je buď v zmätku, alebo sám patrí k tým zlým. Druhých súdi podľa seba.

Príkladov zloby je veľa, ale nehovorme len o Hitlerovi, Stalinovi a iných všeobecne uznávaných beštiách. Nemusíme ani hovoriť o vrahoch, zločincoch či sadizme. Toto je zrejmé a netreba na to upozorňovať. Hovorme o tých menej zreteľných veciach, ale rovno upozorňujem, že si dáme iba zopár príkladov a zďaleka sa nemusí jednať o vyčerpávajúci zoznam.

Predstavte si človeka, ktorý v rozhodujúcich okamihoch skĺzne k alkoholizmu či nejakým drogám. On sám sa možno chvíľu cíti rozjarený a zbavený problémov, ale v skutočnosti je neschopný vnímať realitu a s otupenými zmyslami je nielen nepoužiteľný pre pracovný výkon, ale môže poriadne vytrápiť svojich najbližšších. Tento problém je často bagatelizovaný, no toto býva veľmi častý prípad, prečo by sme niekoho zaradili medzi brzdy spoločnosti. Inokedy roztomilý človek sa pod vplyvom alkoholu mení na zviera.

Otvorene prejavená zloba. Predstavte si niekoho, kto trápi zlými emóciami svoje okolie. Hrubé odsudzovanie, kritika, znevažovanie, to všetko ste už mohli zažiť. Je normálne, ak sa človek na niečo rozčúli a odskáče si to skutočný vinník. Ale existujú jedinci, čo brýzgajú aj vtedy, keď na to nemajú dostatočný dôvod, znepríjemňujú život svojim kolegom či rodine. Poznal som prípady, kedy manželka musela manželovi odovzdať každý deň mobil a on kontroloval zoznam hovorov, SMS a dokonca si kontroloval na výpise operátora či nejaké správy tajne nevymazávala, počet musel sedieť. Toho chlapa som poznal, v bežnom styku sa tváril v podstate normálne, ale v súkromí sa menil, tak povediac, na beštiu.

Nenápadné ubíjanie ľudí. Navonok môže vyzerať jeho prejav rozumne. Poklepká vás po pleci a dá "dobre mienenú radu":
- Na toto nemáš.
- Si naivný, ako sa môžeš pre niečo tak ľahko nadchnúť?
- Keby si robil radšej niečo poriadne...
- Veľmi by som tým tvojim šéfom neveril, len ťa tam zneužívajú.
Inak povedané, zloba sa môže prejavovať ako nenápadné podpichovanie či znehodnocovanie. Úspech vyžaduje sebadôveru a zlí ľudia spôsobujú pochybnosti o vlastných schopnostiach. Skupiny ľudí potrebujú spoluprácu, tímového ducha a zlí ľudia nenápadne vytvárajú rozbroje a intrigy. Cielená kritika produktov firmy, jej fungovania, jej pracovníkov môže byť významným znakom deštruktívnej osobnosti. Nehovoríme o tom, že občasná a adresná kritika je vždy tým znakom, no hovoríme o sústavnom a takmer cieľavedomom spochybňovaní. Ten, kto to musí počúvať, zažíva potom zármutok, je vnútorne rozorvaný, chcel by zachovávať lojalitu ku kritizovanej skupine, ale túži mať dobré vzťahy aj s tým, kto tú kritiku šíri. Dobrí ľudia vo všeobecnosti majú prevažne dobré vzťahy, sú schopní tolerancie a lásky, to sa o tých druhých veľmi nedá povedať.

Vyššie uvedený odstavec má ešte inú formu - títo kadejakí traviči studní sa priam vyžívajú v tom, aby vás zasypali zlými správami. Škandál či katastrofa - to síce môže byť zaujímavá téma, čo priťahuje pozornosť, ale ak budete stále počúvať, ako sa všetko zhoršuje a rúti do záhuby, nakoniec sa môžete stať mŕtvym chrobákom, ktorý sa stane potravou pre akéhokoľvek predátora, pardon - mrchožrúta. Zloba sa jednoducho môže prejavovať aj v tom, že takíto ľudia ako keby vám vysávali životnú energiu. Budete deprimovaní a zmätení.

Urobte si jednoducho test. Dokáže sa niekto pravidelne rozprávať o kráse? O užitočných cieľoch? O dobre? Ak áno, potom ste na dobrej adrese. Ale ak sa zakaždým dozviete, že krása je len škrupina a je to na balamutenie ľudí, užitočné ciele zle dopadnú a dobrota je len pre hlupákov, potom sa majte na pozore.

Niekedy si položíte otázku, prečo vieme vybrať z topánky kamienok takmer okamžite, no takýchto ľudí nevytesníme rýchlo na okraj spoločnosti? Prečo im nepovieme rovno, aby sa spamätali a prestali otravovať vzduch, inak prerušíme kontakt?

Dobro často nedokáže pochopiť zlo. Nevieme si predstaviť, ako by mohol niekto zmýšľať o blížnych tak zle. Aj keď týchto problémových ľudí je iba zlomok populácie, dobrý človek im chce dať šancu. Aj keď sa vám bude zdať, že s tým večným kritikom nie je všetko v poriadku, aj tak najprv spochybníte seba a nebudete chcieť riskovať konflikt.

Brutálna sila je často bez škrupúľ a dobrota zas plná pochybností a smútku. Vyberajte si pre svoj život produktívnych ľudí s dobrými prejavmi aj úmyslami. Potom zažijete toho smútku omnoho menej!

Srdce človeka je krásne a nenávidí ho len malá skupinka, čo už prehrala boj o dobrý život, česť a dobro. Zloba neznáša to, že už je v pekle a snaží sa k sebe stiahnuť čo najviac ďalších obetí. Venujte sa práci, užitočným aktivitám, čítajte krásu a pozerajte len dobré filmy a straste zo seba zväzky s ľuďmi, čo vám chú len to najhoršie. Možno ste nevedeli ktorí to sú, ale je ich menej, ako by ste si mysleli...


pondelok 27. augusta 2012

Najväčším nepriateľom marketingu sú vlastní predajcovia I

Za vyše 20 rokov práce v oblasti vzdelávania manažérov a firemných konzultácií som si všimol jednu bizarnú vec. Veľmi často sú najväčšími oponentami marketingového oddelenia vlastní predajcovia. Až prekvapivo často intenzívne kritizujú propagačné aktivity vlastnej firmy. Narazil som na to prvý krát niekedy v roku 1991 a podobnú vec mi potvrdilo mnoho ľudí z praxe.



Čítať ďalej...
(Článok z môjho portálu o marketingu)

utorok 21. augusta 2012

Je to o ľuďoch

Vyberali sme hotel pre našu jesennú konferenciu a viaceré zariadenia sme v rámci našej dovolenky skusmo navštívili. Bolo zaujímavé sledovať rozdiely. Niektoré hotely boli krásne, niektoré zas poznačil čas a pristihli sme sa, že spočiatku sme mali sklon posudzovať ich najmä podľa výzoru.

Po dlhšom uvažovaní sme si nakoniec uvedomili, že v konečnom účtovaní hostia ocenia skôr služby, ako peknú fasádu.

Ako sme sa nakoniec rozhodli? Čo bola tá vec, ktorá zavážila najviac?

Súlad manažérky a jej personálu.

Vybrali sme totiž hotel, ktorý teraz v lete praskal vo švíkoch, čo býva prvý znak dlhodobej spokojnosti hostí. Jedli sme v reštaurácii, kde čašníci lietali v plnom nasadení a obsluhovala nás servírka, ktorá bola milá, usmievala sa, pohybovala sa rýchlo a na jej výkone sme nenašli nijakú chybu a to isté sa dalo povedať o jej kolegoch.

Bolo takmer osem hodín večer, servírka sa stále usmievala a vyžarovala z nej ochota, len pri veľmi pozornom sledovaní bolo vidieť, že už toho bolo v ten deň naozaj dosť.

Samotné jedlo bolo skvelé a patrilo k druhom, ktoré určite nepatrí k tým jednoduchým, ak ste niekedy pripravovali riadny kus roštenky, tak viete o čom je reč.

Mozaika do seba zapadla v okamihu, keď sme hovorili s manažérkou hotela. Predstavila sa nám mladá elegantná dáma, ktorá hovorila k veci, nič nezahmlievala a z rozhovoru bolo jasné, že vie byť aj primerane ostrá. Také niečo nemá nikto napísané na čele, ale isté veci sa dajú z osobného prejavu vytušiť. Ak výber týchto ľudí bola jej práca, potom zostáva iba zagratulovať.

Pozreli sme si miestnosti, kde budeme prednášať, hotelovú izbu a prešlo to naším testom.

Videli sme po ceste možno aj novšie a krajšie hotely, ale aj tento predstavuje primerane vysoký štandard a rozhodla najmä priama skúsenosť so službami, ktorá presne zapadla do obrazu, ktorý sme si urobili, keď sme hovorili s manažérkou. Keďže v novembri nebudeme čeliť takému davu hostí s džavotajúcimi detičkami, hotel by mal byť na našej akcii príjemným a pokojným miestom.

Rázna šéfka, dobre zvolený personál v plnom nasadení, čo rozdáva úsmevy, atraktívne prostredie, to je ten najlepší recept na úspech pre takéto zariadenie.



Foto: ©Fotolia.com

piatok 27. júla 2012

Marketing a kríza

Nenechajte si ujsť môj nový článok o marketingu na našej špecializovanej stránke.
Hovoríme tam o tom, aká je najčastejšia chyba ohľadom marketingu v kríze.



piatok 20. júla 2012

Kto to platí

Pred pár dňami som si v Žiline doprial kávu v bare pod holým nebom v pešej zóne. S kolegom sme boli jediní hostia, po horúčavách udrelo chladné počasie. Za pultom bola uzimená barmanka, ktorá nám ponúkla deky, aby nám nebola zima. Napriek všetkému sa usmievala, jej obsluha bola perfektná a profesionálna.

Pred odchodom som zaplatil a dal som jej do ruky tringelt s poznámkou: "Tu máte príplatok za tú zimu!"

Usmiala sa a povedala: "To by mal hádam urobiť šéf, nie?"

Pozrel som sa na ňu a oponoval: "Aj tak sme to výhradne my, kto vás platí."

Uvidel som, ako zdvihla obočie, rozjasnila sa jej tvár ako človeku, ktorý pochopil niečo veľmi dôležité a s úsmevom pripustila, že to je stopercentná pravda. 

Bolo pekne vidieť, že takto sa na tú vec nikdy nepozerala a trúfam si povedať, že s týmto má problém väčšina populácie. Veľmi veľké percento ľudí si neuvedomuje, kto ich to naozaj platí. Domnievajú sa, že im peniaze dáva šéf, prípadne skúpy majiteľ.

Ale všetko je inak. Manažment je v prípade platov iba sprostredkovateľ, všetko platí výlučne zákazník, či konzument. Keby si toto uvedomovali všetci zamestnanci, ušetrili by sme si mnoho mrzutostí a to neplatí len v súkromnej sfére.

Keby si predseda parlamentu uvedomoval, že my ho platíme, možno by sa nepokúšal odmontovať kameru, ktorá má kontrolovať dochádzku poslancov.

Keby si poberatelia sociálnych dávok, či podpory v nezamestnanosti uvedomili, kto je ich "zamestnávateľ", možno by chápali, že by v nijakom prípade nemali a nemohli odmietať výzvu zobrať kosy, metly a postarali by sa o zanedbané verejné priestory.

Občas si kladiem otázku, čo sa učí na školách, že tak málo ľudí chápe takúto jednoduchú, no základnú súvislosť? Učitelia by možno namietali, že to nie je v osnovách. Ale podľa mňa sú to všetko výhovorky. Ak pracovníci školstva nechápu, že ich platíme my, žiaci, občania, firmy, aby ich absolventi rozumeli základným princípom života, potom nech sa učitelia nehnevajú, že zarábajú tak málo. Predpokladám však, že tomu jednoducho nerozumejú.



Foto: © Fotolia.com

pondelok 16. júla 2012

Je to v hlave

Hovorí sa, že niektoré veci nie je možné zvládnuť. Vedci údajne spočítali, že chrúst pri frekvencii mávania svojich krídel, ich veľkosti, hmotnosti tela, by vôbec nemal lietať.

Prečo teda lieta?

Lebo mu to nikto nepovedal...

Žarty nabok, najúžasnejšie momenty života sú tie, kde prekonávame všetky bariéry na ceste k víťazstvu. A korunou víťazstva sú prípady, kedy človek prekoná aj to, čo by nikto nečakal.

Včera nám takúto radosť urobil fenomenálny Peter Sagan. Mladý chlapec zo Slovenska, ktorý si urobil meno ako skvelý špurtér, ktorý doteraz vyhral 3 etapy a je iba veľmi nepravdepodobné, že by nezvíťazil v bodovacej súťaži o zelené tričko. Aj keď včerajšiu 14. etapu Tour de France do Foix vyhral Sanchez, Sagan nám v pyrenejských kopcoch spôsobil menší pozitívny šok. Sám naštartoval únik v etape, kde by ako šprintér nemal mať nijaké ambície, veď išlo o pekelný kopec Mur de Péguère. Pridali sa k nemu ďalší jazdci a 11 členná skupina so Saganom už nabrala 15 minútový náskok. Takto o tom ďalej napísali v článku v magazíne Cycle Sport Online (celý článok tu):

Skupina sa ešte neobávala Slováka, ale keď začali stúpať na Péguère, museli vedieť, že sa musia zbaviť Sagana skôr, ako nastanú posledné kilometre vo Foix, inak budú súťažiť iba o druhé miesto.

Keď Kruijswijk začal ostro šliapať v dolnej časti kopca, aby vypracoval pozíciu pre svojho kolegu Sancheza, Sagan v nich vyvolával obavy tým, že sa netváril nijako rozrušene.

Jednota únikovej skupiny bola rozbitá, keď Sanchez zaútočil práve na mieste, kde sa zúžila cesta v záverečnej 3 kilometrovej sekcii k vrcholu, ktorý je tak strmý, že v roku 1973 ho pelotón odmietol vyšliapať. Jediní jazdci, ktorí boli na začiatku schopní ho nasledovať, boli Gilbert, Izaguirre a Casar. Rýchlo si vypracovali 25 sekundový náskok pred Saganom.

Zdalo sa, že Mur de Péguère vezme Saganovi všetky šance. On síce dokáže zdolať kratšie stúpania, ktoré si podrobí svojimi svalmi a brutálnou silou, ale tu vyzeral ako porazený. Koordinácia trupu sa stratila, šliapal nielen nohami, ale aj chrbtom a rukami. Vyzeralo to škaredo a pomaly. Pred posednými 2 kilometrami stúpania vyzeral ako odrovnaný.

Ak by sa v tej chvíli Sanchez otočil, zrejme by sa mu páčilo, čo vidí: traja dobrí jazdci za jeho zadným kolesom, schopní mu viac ako pomôcť s priblížením k cieľu, na druhej strane ich nebolo priveľa, aby skomplikovali finiš, iba Gilbert by bol akou-takou hrozbou. A nijaký Sagan!

Ale Sagan vytiahol z rukáva jednu z najlepších jázd na Tour. Medzera sa zmenšovala: 20 sekúnd, 18, 16, 12, potom osem, keď už boli len kilometer od vrcholu. Saganov štýl vyzeral strašne pracný, ale ukrajoval vzdialenosť rýchlejšie, ako ktokoľvek na tom kopci. On jednoducho odmietal potvrdiť, že by práve toto nemal byť schopný urobiť. (Potiaľ úryvok z článku).

Keď sa na toto v televízii pozerala moja žena, rozplakala sa od dojatia a myslím, že mnoho fanúšikov na Slovensku malo podobné pocity. Aj keď na konci sa presadil rutinér Sanchez, to už nemohlo nič zmeniť na tom, že Sagan obstál v etape, kde by ako šprintér mal pokorne ťahať v pelotóne a nabrať 20 minútovú stratu.

Keď vidíme takéto zázraky, pripomenie nám to, že človek sa narodil preto, aby prekonal svoje nedostatky, aby sa vzoprel osudu a sám určil svoju budúcnosť.

To nie je otázka svalov. Je to v hlave.

piatok 6. júla 2012

Stratégia alebo hod kockou?

Víťazstvo čaká toho, kto má všetko naporiadku.
To nazveme: "mal šťastie".

Porážku zažije ten, kto zanedbal nevyhnutné opatrenia.
To nazývame: "smola".


Roald Amundsen
(slávny polárnik, dobyvateľ Južného pólu)



Tento výrok ani netreba veľmi rozoberať, stačí ho len pripomenúť.

Všetko začína tým, že ľudia by mali VEDIEŤ. Tu sa však nejedná ani o školské diplomy, ani vedomosti, ale znalosť spojenú so skúsenosťou. Až teória spojená s praxou slávi úspech.

Majiteľ firmy musí ovládať nielen svoj produkt, ale prakticky všetko od výberu ľudí, cez organizovanie, cez marketing, až po vzdelávanie ľudí. Bez toho nemôže očakávať bezpečný a trvalý úspech.

Volič, ktorý neovláda etiku, politickú ekonómiu, či pasce modernej propagandy, nemôže očakávať dobrú vládu a už vôbec nie istoty lepšieho života.

Umelec, ktorý nenaštudoval všetko okolo umenia, nepochopil dušu konzumenta, techniky tvorby, ten bude iba vzdušným balónom, ktorý si budú podávať vzdušné masy. Môže zažiť úžasnú jazdu, aj zúfalý pád.

Žiadna stratégia neskončí dobre, ak v nej budú nelogické veci, ak nebude brať do úvahy životný priestor, či okolie a nebude mať v sebe obranu proti zrejmým hrozbám.

Šťastena slúži prichystaným...














Foto: © Fotolia.com a Wikipédia

pondelok 25. júna 2012

Kódex v továrni na Apple výrobky


Keď jeden zákazník firmy Apple otvoril krabicu s novým MacBook Pro počítačom, našiel tam tento papier:


Zo zvedavosti ho dal preložiť a zistil, že to je akýsi kódex pre pracovníkov, ktorí v továrni vyrábajú  produkty pre Apple a papier sa dostal do krabice zrejme omylom.

V preklade je tam napísané približne toto:




4 zásady pre život, keď pracuješ v továrni

1. Disciplína
2. Poriadkumilovnosť
3. Organizácia (ako organizovať veci, aby sa zvýšila efektivita práce)
4. Čistota

Pracovná etika

1. Buď vždy pripravený prijať akékoľvek výzvy, na ktoré by si mohol naraziť
2. Maj vždy plán
3. Priprav si náhradné riešenia na problémy, ktoré by sa mohli objaviť
4. Daj zo seba 110%
5. Užívaj si plody svojej práce a nabudúce si daj ešte vyššie ciele


1. Tí, ktorí sa dotýkajú komponentov na materských doskách, by mali nosiť antistatický náramok
2. Kým prejdeš k inému pásu, prever si Štandardnú Operačnú Procedúru (SOP) a čeklist pre kvalitu. Tiež sa uisti, že máš stroj nastavený na správny cieľový výrobok. Prečítaj ešte raz, aby si mal istotu.
3. Uisti sa, že máš v rukách správne súčiastky ešte pred začiatkom montáže.
4. Uisti sa, že všetka práca je dokončená ešte pred výmenou smeny a polož túto kartu na stroj, s ktorým si pracoval predtým, ako odídeš.


Kartička sa nakoniec dostala do krabice s hotovým výrobkom, kde by za normálnych okolností nemala skončiť.

Čo si myslíte o takýchto kódexoch? Mal by sa manažment snažiť prenášať svoju predstavu o pracovnej kultúre na svojich zamestnancov? Alebo naopak, treba nechať všetko na samospád a prirodzené vlastnosti ľudí?

Sú tieto uvádzané zásady akceptovateľné, alebo to považujete za nesprávne, neprípustné a odsúdeniahodné?

Otázku sem dávam preto, lebo v diskusii k článku v USA, kde pôvodne zverejnili tento obrázok, sa na kódex zniesla hrozná vlna kritiky a musím povedať, že ma to trochu prekvapilo. (Na druhej strane, otvorte si diskusiu ku ktorémukoľvek článku napr. na sme.sk a uvidíte tam miestami až odporné príspevky, anonymnosť internetu má občas desivé dopady.)

V niektorom z ďalších blogov môžem zaujať stanovisko k tejto veci, ale najprv som to chcel dať sem ako zaujímavosť, ktorá pochádza z inej kultúry a z iného konca sveta.

Tak čo si myslíte?

utorok 12. júna 2012

Táto bude žiť

Má zmysel pokračovať v nejakej práci aj vtedy, keď je to zdanlivo beznádejné? Túto debatu som mal včera s klientom a rozoberali sme otázku, či človeka neodradí fakt, že svojou činnosťou vyrieši iba zlomok problému, ktorému čelí.

Áno, vzdať sa a poddať situácii môže byť veľké pokušenie. Oskar Schindler si mohol povedať, že je márne pokúšať sa zachraňovať Židov počas nacistického teroru, veď mohol ich zachrániť iba zopár, oproti miliónom, ktorí boli v ohrození a zomierali v táboroch smrti.

Môže sa slušný človek vzdať pod váhou okolností? Môže prestať konať dobro v zúfalom poznaní, že úloha je príliš veľká?

Odpoveď som dostal od môjho zákazníka v príbehu, ktorý mi včera porozprával:


Morské vlny a prúdy vyvrhli na súš morské hviezdice. Keď nastal odliv, hviezdice ostali uviaznuté na piesku, medzi skalami a nemohli sa zavrieť do ulity ako mušle, čo vedľa nich čakali na príliv. Na slnku hynuli, jedna po druhej vypustili dušu v márnom boji na nepriateľskom vzduchu.



Na pobrežie prichádzal muž, ktorý hviezdice zbieral a hádzal späť do mora. Počas odlivu prichádzal na pláž a zachraňoval nemé bytosti od bolestnej smrti. Všimol si ho okoloidúci a neveriacky sa pozeral.

"Čo tu robíš?"

"Nevidíš? Zachraňujem hviezdice."

"Ale prečo to robíš?"

"Lebo bez mojej pomoci zahynú."

"To mi je jasné, ale nemáš dojem, že to je márne?"

Záchranca zdvihol ďalšiu hviezdicu, zahodil ju do vody a spýtavo sa pozrel. Návštevník zachytil ten pohľad a vysvetľoval: "Vieš, tých hviezdic môže byť strašne veľa. Toto je predsa iba jedna malá pláž. Keď sa pozrieš na obe strany, uvidíš kilometre pobrežia, kde je tiež odliv a umierajú tam morské hviezdice možno po tisícoch. Nemôžeš ich všetky zachrániť. Je toľko hviezdic, toľko pobreží a morí! Snažíš sa márne, možno by si sa mal venovať niečomu inému."

Záchranca sa zohol po ďalšiu hviezdicu, zdvihol ju a ukázal návštevníkovi:
"To je možné. Ale TÁTO bude žiť!"
A hodil ju do morských vĺn.

_______________

Keď budete robiť svoju prácu, veľakrát môžete klesať na duchu, lebo úloha sa môže zdať gigantická. Ale aj najväčšia úloha sa skladá z menších častí. Môžete mať pocit, že to nikdy nedokončíte. Ale aj to, čo ste urobili, má zmysel. Urobili ste aspoň niečo.

V živote sa stretnete s ľuďmi, ktorí vás s rukami vo vreckách budú odhovárať od vašej aktivity. Oni sa už vzdali a možno je pre nich neznesiteľný pocit, že niekto iný ešte stále vzdoruje. Nedajte sa odradiť, robte to ďalej.

Nenechajte sa odradiť ničím ani nikým, je nepodstatné, či to robíte celý čas sami, alebo či vás opustili druhovia v rozhodujúcom okamihu, keď ste potrebovali ich pomoc.

Je to náš účel, naše poslanie, ktoré nám dáva najväčšie uspokojenie v živote. Treba ho poznať a oddať sa mu, neexistuje nič dôležitejšie.



A ešte čosi: ak už pochybujete o tom, či robíte dosť, pouvažujte skôr nad tým, ako svoju prácu lepšie zorganizovať, lebo ak je úloha priveľká, potom organizovanie je prvá vec, ktorú treba zvážiť. Ak je úloha priveľká, potom potrebujete pomocníkov. No to už je vecou organizácie...




PS: Po zverejnení článku sa konečne podarilo vypátrať zdroj príbehu. Údajne je to "Paprsek slunce pro duši" (autor Bruno Ferrero)