To podstatné

 

Ak ste šéf, či majiteľ firmy, mám zopár otázok...

Čo ste robili minulý týždeň? Čo ste robili včera? Môžete tvrdiť, že ste sa s istotou venovali veciam, ktoré majú vysokú prioritu?

Dokážete povedať, ktoré vaše každodenné aktivity sa najviac prejavia na úspechu vašej firmy? Viete s istotou označiť tie činnosti, ktoré by sa dali označiť ako „podstatné“?

Za posledný rok som ako zakladateľ (a vizionár) konzultačno-vzdelávacej firmy strávil dosť veľa času u klientov a dal som si veľa práce s tým, aby som mohol sformulovať odpoveď na nasledovné otázky:

• aký je skutočný vplyv najvyššieho manažmentu, či majiteľov na úspechy bežnej firmy?
• ak sa má vrchný šéf niečomu venovať, ktoré sú tie najprioritnejšie veci?
• dá sa zovšeobecniť, ktoré z tých činností sú dôležité pre väčšinu firiem?
• majú šéfovia vedomie o týchto prioritách, alebo ich robia iba úchytkom?
• je možné sformulovať, čo je podstatné pre úspech konkrétnej firmy?

Na cestách ku klientom som natočil na tachometri za rok vari 60.000 kilometrov
a okrem práce vo firmách som sa veľmi snažil nájsť odpovede na vyššie uvedené otázky. Chcel som skutočne vedieť, či sa dá nájsť „kameň mudrcov“, esencia úspechu, sformulovať veci, ktoré sú prvé z prvých a hlavne nájsť spôsob, ako
to manažérov naučiť.

xxx

Na moje prekvapenie som aj s mojimi kolegami skutočne niektoré kľúčové zásady objavil. Otázka, či je možné v konkrétnej firme odhaliť tie najdôležitejšie činnosti
a oblasti, ktorým sa má šéf venovať, je vyriešená. Áno, dá sa to analýzou zistiť.
Dá sa to šéfa dokonca aj naučiť. 

V čom je teda problém?

Ide o to, že šéfovia nemajú vymyslené, ako by svoje zámery preniesli na firmu. Problém takmer nikdy nespočíva v nedostatku myšlienok, nápadov a predstáv
o tom, čo by sa malo urobiť a dosiahnuť. Problém je v prenášaní týchto zámerov
a ten zas pramení v nedostatočných schopnostiach a znalostiach ľudí  
v bezprostrednom okolí šéfa. Toto je asi najčastejšie pozorovaný neduh
vo firmách. 

Ak ste šéf, položte si nasledovné otázky:

• koľko úloh, ktoré som ja, alebo nižší šéf zadal vlastne nikdy nebolo skontrolovaných a je trochu záhadou, či to dotyčný pracovník vôbec dotiahol
• koľko je úloh, ktoré by mali pracovníci urobiť automaticky, ale buď to ani nie je sformulované, alebo pridelené, alebo to nikto neskontroluje
• ako často mám nápad, ale prejde ma chuť ho realizovať už pri pomyslení na to, že to vlastne neviem nikomu spoľahlivému prideliť
  a musel by som sa o to postarať sám
• ako často sa neviem venovať rozrobeným veciam, lebo neustále ma niečo vyrušuje
• koľko krát za deň mi zvoní telefón a musím riešiť veci, ktoré mi pripadajú banálne a nechápem, prečo toto nevedia moji ľudia urobiť samostatne

Tu sa dostávame oblúkom k téme zo začiatku tohto príhovoru. Šéfovia často netušia, ktoré sú tie najdôležitejšie aktivity, ktorým by sa mali venovať, lebo ich pozornosť ja asi v takom stave, ako ručný granát 2 sekundy po explózii. Príliš často vyzerá ich práca tak, že preskakujú behom dňa na 1000 rozličných oblastí
a o nejakom zameraní sa na podstatu možno hovoriť len zriedka. Je to skutočne ako hodiť granát naslepo medzi nepriateľské vojsko a dúfať, že poletujúce črepiny už niečo zasiahnu.

Ale šéf by sa mal podobať skôr na guľometčíka, ako na granátnika. Mal by veľmi dobre vedieť, že jeho rozptýlenie a neznalosť priorít môže poškodiť celú firmu. Lenže tých podnetov dostane typický šéf za deň toľko, že to presahuje jeho možnosti.

Aj keby vedel úplne presne, ktoré jeho činnosti si vyžadujú najviac pozornosti, musel by ešte zariadiť to, aby nebol vyrušovaný hlúposťami a musel by zorganizovať svojich priamych podriadených tak, aby dokázali preniesť jeho zámery bez toho, aby oľutoval, že sa vôbec do niečoho pustil, lebo teraz prichádza naspäť množstvo bezradných reakcií od jeho personálu.

Musím celkom otvorene povedať, že až v nedávnej krízovej dobe sa jasne ukázalo, že v najvyšších šéfoch sa často skrýva nesmierna energia. Problém nie je v tom,
že by šéfovia už nemali energiu, problém je skôr v jej prenose do firmy
a ku klientom. V mnohých firmách sa to javí tak, že majú motor z Ferrari,
ale prevodovku z Trabanta, o brzdách radšej pomlčím.

Priveľa rozptýlenia, priveľa strát a slabá efektivita. Kľúč k tomu, aby sa šéf mohol venovať podstatným veciam, spočíva v jeho najbližších kolegoch. Oni sú tí ľudia, ktorí by potrebovali najviac vzdelávania a tréningu.

Až potom sa dá konečne venovať tomu podstatnému.