Dokonca aj profesionálni piloti dostávajú pravidelnú pozvánku do simulátora, aby dokázali rutinne čeliť krízovým situáciám. Čím zriedkavejšie sa nejaký typ krízy vyskytuje, tým dôležitejšie je, aby sa to trénovalo. Ťažisko spočíva v tom, aby sa rutinne zvládlo aj niečo, čo vlastne vôbec nie je "rutina".
Pre väčšinu šoférov je rutina jazdiť na asfaltových cestách v dobrom počasí, za dobrej viditeľnosti. Ale ako často sa priemerný šofér ocitne v mrznúcej hmle, v tme? Čo urobí, keď ho navyše budú vyvádzať z miery problémy so svietiacou kontrolkou paliva, blikajúcou výstrahou ohľadom poruchy ABS a stierače, ktoré miestami vypovedajú poslušnosť?
Nuž, vynechajme tie vymyslené poruchy a kontrolky a zostaňme pri tme, hmle a námraze na ceste. To sú podmienky, ktoré bežný šofér NIKDY netrénuje, nechystá sa na to mentálne (neštuduje ani teóriu toho, čo by mal ovládať) a už vôbec nenavštívi školu šmyku, aby sa to naučil. Pritom sú to práve takéto podmienky, ktoré prinášajú najviac nehôd, smrteľných úrazov a pokrčených plechov na našich cestách. Nikto priamo nezakazuje ľuďom sadnúť si v zlých podmienkach za volant, ak na dané podmienky nemajú kvalifikáciu.
V protiklade s tým je zaujímavé sledovať, že piloti, ktorí nemajú výcvik pre prístrojový let (bez viditeľnosti), prípadne nemajú lietadlo vybavené na prevádzku po zotmení, tak musia za takých okolností ostať na zemi ako postrelená kačica. Ak by to porušili, tak by sa dopustili priam kriminálneho činu. Pritom vzdušný priestor je pomerne bezpečná oblasť, kde je dosť miesta pre premávku a stretnete tam s najväčšou pravdepodobnosťou iba profesionálov.
Ak to porovnáme s našimi preplnenými úzkymi cestami, tak zistíme, že sa tam pohybuje veľa ľudí, ktorých môžeme pokojne nazvať amatérmi. Všimnite si, že keď postihne krajinu poľadovica, nikto nevyhlási prísny zákaz jazdy pre ktoréhokoľvek šoféra, ktorý sa nevie preukázať najviac 3 mesiace starým certifikátom školy šmyku.
Faktom je, že podmienky jazdy, ktoré vyžadujú najväčšie majstrovstvo, sa vyskytujú pomerene zriedka a to dáva základ katastrofickej neskúsenosti. Takto bežný vodič nezíska takmer nijakú rutinu a takmer naisto ho to zaskočí. Netrénovaný šofér má v rukách potom potenciálne dvojtonovú zbraň na kolesách. (Niekto mi minule tvrdil, že jazdu kontrolovaným šmykom ovláda napr. vo Fínsku takmer každá gazdiná v domácnosti...)
Na cestách vidíme samozrejme veľa šoférov, ktorí sú bezradní aj v úplne ideálnych podmienkach, aj keď je vidno a sucho. Majú pomalé reflexy, motajú sa v strede cesty prinízkou rýchlosťou, nedokážu pohotovo odbočovať a nenávistne gánia na kohokoľvek, kto tie reflexy má. Skúste raz spočítať, koľko kritických situácií spôsobí na frekventovanej ceste šofér nalepený na stredovú čiaru, ktorý ide o 20km/h pomalšie, ako ostatní...
Irónia osudu je, že aj polícia sa svojimi radarmi zameriava na šoférov, ktorí majú často dosť rutiny a ich reflexy, či schopnosť nespôsobiť nikomu problémy, je na vysokej úrovni. Ochrancom zákona nedochádza, čo spôsobuje pomalý, bezradný šofér. V skutočnosti nás na cestách ohrozujú iba 2 veci:
- rýchli šoféri, ktorí na to nemajú
- pomalí šoféri, ktorí stoja v ceste všetkým
Je už iba jedna ešte nebezpečnejšia vec - keď sa tí dvaja stretnú v čase a priestore!
Dávnejšie som čítal článok o tom, že po 2 rokoch fungovania českého bodového systému údajne zobrali 14.000 vodičských oprávnení. No práve v 2. roku prudko narástol počet smrteľných nehôd. Z manažérskeho hľadiska môžeme jasne vidieť, že z ciest zmizli skôr tí schopní šoféri. Bolo by zaujímavé pozrieť sa na to, či by spoločnosti neprospelo viacej, ak by sa donútili neschopní šoféri trénovať tak, aby boli schopní jazdiť plynulejšie a ... rýchlejšie.
Dôvod bezradnosti v akejkoľvek aktivite spočíva v nedostatku dát a v chýbajúcej praxi, resp. tréningu, ktorý by tie teoretické dáta zmenil na rutinu. Darmo naučíme predajcu skvelú techniku na vyriešenie nejakej situácie v predaji, ak to nebude pravidelne trénovať. Existujú veci, ktoré musí používať každý deň a sám život sa stará a dokonalý tréning. Ale ak sa niečo vyskutuje zriedka, potom si úspech vyžaduje, aby sa tá vec trénovala v rámci firemného vzdelávania.
Poznám prípady, kedy firma skrachovala na jedinej chybe zamestnanca, ktorý zazmätkoval v situácii, ktorá preňho nebola rutinou. Keby bol trénovaný, tak by mohol uspieť lepšie. Trénovať treba až dovtedy, keď už netreba premýšľať nad tým, čo treba urobiť, ale viete presne, čo je správne a dokážete to aj vykonať v praxi. Všimnite si, že dobrý šofér nemusí premýšľať nad tým, aký rýchlostný stupeň treba zaradiť.
Tréning je v mnohých profesionálnych oblastiach nevyhnutný, bez neho je riziko chýb priam neakceptovateľne vysoké. Čo je však pre mnohých manažérov novinka, že trénovať treba aj vo sférach, kde by to predtým neočakávali.
Foto: fotolia.com
Ľudia prestavajú trenovať, hneď ako dosiahnu prvé výsledky. Pritom sa nemusí jednať o špičkové výsledky.
OdpovedaťOdstrániť