(Poznámka: ten istý článok bol vydaný v našom firemnom magazíne, mal skvelé ohlasy, tak na odporúčanie ho dávam aj na blog)
Motto: To najlepšie, čo ste kedy robili, ste robili s ľahkosťou
V poslednom období som sa stretával s tým, že niektoré firmy priveľmi zápasia o prežitie. V niektorých prípadoch sa doslova trápia. Niekde to zas nie je až také dramatické, podniku možno nejde o krk. Ale treba sa tak veľmi snažiť, ak sa má dostaviť akýkoľvek rozumný výsledok!
Vedenie, zamestnanci si často so smútkom spomenú na rok 2007 a porovnávajú to s úsilím, ktoré musia vynakladať dnes. Množstvo potrebnej práce by snáď nebolo až také unavujúce – to, čo drví ľudí, je aj atmosféra, v ktorej sa to celé odohráva. Nie je žiadna slasť pozerať sa každý deň na otrávené a demotivované tváre kolegov. Nie je radosť žiť v prítomnosti ľudí, ktorí ako keby hľadali včerajší deň.
Smrteľná vážnosť
Chceli by ste opäť zažívať lepšie časy? Chceli by ste si opäť vychutnať úspech? Tak potom musíte úplne odložiť nabok svoju vážnu tvár. Prečo? lebo tu existuje jedna silná zákonitosť. Ak niekto zažíva nejaké neúspechy, môže sa mu stať, že prejde do bodu, kedy si začne robiť starosti, začne byť veľmi vážny a nahodí taký ten „seriózny“ postoj. V tom momente je však v pasci, lebo ak je niekto vážny, tak potom:
1. Utekajú pred ním veci, ktoré by chcel, za ktorými sa dočahuje.
2. Padajú mu na hlavu veci, z ktorých má strach a prenasleduje ho všetko to, pred čím uteká.
Čo je skutočne problém? Absencia ducha hry.
Ak sa nezabávate tým, čo robíte, ak to neberiete ako srandu, ak sa pri tom nedokážete smiať, ak to všetko robíte ako super serióznu, vážnu vec, potom si úspech sami odháňate od dverí.
Niekto mi síce namietne, že on predsa neovplyvní, v akom rozpoložení sa ráno zobudí, ako sa cíti. Na to odpoviem, že až budete ráno stáť pred zrkadlom, tak ste to vy, kto rozhoduje, akú emóciu nasadí na ten svoj ksicht.
Je dosť podstatné aj to, akou rýchlosťou robíte veci. Lebo jeden z prejavov nízkej emócie je, že urobíte málo.
Ak nejaký predajca stretne príliš málo klientov, tak je pochopiteľné, že to potom berie príliš vážne. Pokúša sa vyžmýkať z minima maximum, a to už je moment, kedy je priveľmi vážny.
Ak dokáže stretnúť mnoho ľudí a s každým sa s chuťou porozpráva o jeho potrebách a má šancu odporúčať mu nejaké kroky, ktoré vyriešia jeho problémy, ak dokáže za deň s ľahkosťou pripustiť fakt, že na niekoľkých stretnutiach nepredá nič a možno len zaseje budúcu produkciu, lebo až ten štvrtý klient niečo kúpi, potom má šancu sa usmievať a brať veci na ľahkú váhu. Je nemožné sa smiať, ak máte primálo komunikácie. Je strašná drina chodiť po klientoch a musieť niečo predávať. A naozaj musíte, lebo ak ich za týždeň stretnete ledva šiestich, tak nemáte veľký výber! Iba ak máte ochotu stretnúť sa s mnohými zákazníkmi, tak len vtedy s ľahkou mysľou môžete debatovať a zisťovať, či bude zdieľať vaše nadšenie ohľadom vášho produktu.
Všimnite si, že v golfe (tenise, hokeji, doplňte si, čo len chcete...) zahráte skvelé údery len vtedy, keď nestískate kŕčovito palicu. Aj najnáročnejšie manévre s autom zvládate len vtedy, keď držíte volant zľahka. Hojdačku so svojou milou nerozhojdáte brutálnou silou, stačí len jemne poštuchnúť v správnom momente. nikdy nebudete úspešní, ak nebudete vzorom ľahkosti, nadhľadu, ak z vás nebude sršať radosť a zábava z toho, čo robíte. nezabúdajte, že predávate v prvom rade seba, to, čo vyžarujete, až potom akékoľvek služby.
Duch hry
Pohodu zažije predajca len vtedy, ak bude mať ochotu najazdiť veľa kilometrov, stráviť dlhé hodiny v práci, stískať telefón, robiť všetku potrebnú administratívu. To všetko je vyhradené len tým, ktorí nestratili ochotu sa hrať a zabávať sa vlastným životom. Zároveň je to vyhradené len pre tých, čo sú ochotní sa neustále učiť, pre ktorých sú každodenné nové údaje dobrodružstvom a nie ťažkým údelom.
Majiteľ či šéf dosiahne veľké úspechy len vtedy, keď si uvedomí, že všetko môže robiť s nadhľadom, vážne veci môže brať ako výzvu, nepriazeň osudu ako skúšku odvahy. Nech to znie akokoľvek bláznivo, vychutnajte si každú životnú situáciu, lebo všetko je to jedinečná hra, ktorá sa volá „Môj život“ a je lepšie hrať ju na plný plyn, s vetrom vo vlasoch, ako sa zmeniť na kancelársku krysu, na účtovnícky typ človeka, ktorý chce, aby mu v bilanciách sedel každý cent.
Možno ste si všimli, že si mnoho ľudí obľúbilo v posledných rokoch postavu kapitána Jacka sparrowa z filmu Piráti karibiku. Ľudia kdesi v hĺbke srdca cítia, že nadhľad, humor
a ľahkosť v akejkoľvek životnej situácii je inšpiráciou pre dobrý život.
Povedzte mi, že strašne banujete za dobrými časmi, že „dobre už bolo“, že situácia je vážna a ja vám ihneď poviem, čo je vaša diagnóza:
1. Ste príliš seriózni.
2. Tvoríte málo, hráte príliš na istotu.
Začnite sa teda zabávať, priatelia moji, a urobte toto veľmi nákazlivým. Ak niekto povie, že sa mu to nedarí, lebo sa cíti zle, tak mu odporúčam iba jediné. Pozrite sa sami na seba z výšky niekoľkých metrov a dobre si obzrite tú strašne komickú utrápenú bytosť, ktorá vám musí byť poriadne na smiech. Poriadne sa vysmejte vlastnému trápeniu. V podnikaní robíme niečo, čo je v skutočnosti nesmierna zábava, tak je čas si to poriadne užiť.
Čo poviete?
Čo poviete?
Áno! S VÁŽNOSŤOU je to tak. No zdá sa, že je tu ešte jedna vec, s ktorou sa priveľmi nechválime, lebo vo svete, kde sa očakáva, že bude človek „COOL a IN“, stále s úsmevom, sa to považuje za slabosť. Je to STRACH Z BUDÚCNOSTI. Darmo sa bude človek ráno „nútiť“ do úsmevu a veselosti, keď sa ho už v noci zmocňuje pocit "ako to zvládnem zajtra?". Vo farbách si predstaví, čo bude, keď sa mu nepodarí zaplatiť zloženky, poplatky, prirážky, zvýšené ceny, nájom, pojistky, dane a keď k tomu všetkému pridá pocit, že není dobrým rodičom, veď bude musieť vysvetlovať svojmu dieťaťu, že tu hračku alebo maškrtu „fakt nepotrebujeme“, lebo vie, že na kúpu proste nemá dosť peňazí ... Odkiaľ sa bere STRACH Z BUDÚCNOSTI, ktorý mnohí z nás čo by len na chvíľočku občas zažívajú a snažia sa ho riešiť tým, že sami seba presvedčujú, že TO, Z ČOHO MAJÚ STRACH TAM NIE JE a že to NEJAKO zvládnu?
OdpovedaťOdstrániťMoja stará mama hovorievala „... jak moš s čegosi strach, tak sie na to podzivej a dotkni sie tego“. Bola to statočná a veru aj múdra žena. Prežila druhú svetovú vojnu v Slezsku. Ako mladé dievča musela prejsť situáciami, keď do obchodíku, v ktorom pracovala, prišli prednými dverami nemeckí vojaci a v ten istý čas boli v zadu v sklade obchodu partizáni. Tí vpredu a aj tí vzadu nemali stravné lístky, na ktoré vtedy mohla vydať potraviny, no musela to urobiť tak, aby dostali aj tí vzadu a aj tí vpredu a ešte aby aj evidencia stravných lístkov bola v poriadku, lebo keby tieto veci neboli v poriadku, mohla vtedy moja stará mama skončiť v koncentračnom tábore. Bola vojna!
„ … keď máš s niečoho strach, tak sa na to pozri a dotkni sa toho“ je tá rada mojej starej mamy a veru, niečo na tom bude.
Jediné z čoho má človek strach je to, čo nepozná. A cesta k poznaniu je: neodvracať oči a uši od … , neprestať komunikovať smerom k ..., naštudovať o tom všetko, čo sa dá, trénovať to, čo si človek o tom naštudoval a hlavne prestať sa tváriť, že to tam nie je, lebo ono to tam je a neprestane byť, a dokonca sa to zhoršuje, pokiaľ s tým človek niečo neurobí. A keď s tým človek nič nerobí, tak tu máme dnešný svet – svet VÁŽNOSTI a STRACHU s množstvom tých, čo robia, že „to tam nie je“ lebo inak by museli priznať, že majú strach a za to sa do party neprijíma. Na druhú stranu je tu aj zopár tých, čo nemajú priveľmi v láske párty a zatnú zuby a produkujú, ako sa len dá, lebo vedia, že strach nič nerieši a že byť len „COOL a IN“ to je ako byť len vo sne, mimo reálny život, ktorý je v skutočnosti horúci, vášnivý, niekedy krvavý a brutálny. Je pravda, že taký život sa dá lepšie zvládať s úsmevom na tvári, no keď potrebujete zatnúť zuby, aby ste tým prešli, tak na úsmev není moc času.
A čo vlastne tým, čo nepredstierajú, že sa neboja dáva nádej, že budúcnosť bude lepšia?
Sú to veci, ktorým sa hovorí VÝMENY. Jednoducho, keď niečo hodnotné človek vyrobí, tak SA AJ POSTARÁ O TO, ŽE TO VYMENÍ za jedlo, šaty, prístrešie, peniaze alebo za priazeň a spoluprácu – široko žiaduce veci a to je nádej na to, že prežije. Cesty, po ktorých takéto výmeny prúdia sa volajú TOKY VÝMEN. „COOL a IN“ ľudia by si dnes mohli myslieť, že jediné, čo produkujú, sú peniaze. A mýlili by sa. Skúste sa najesť peňazí. Peniaze sú iba prostriedok výmeny, ktorý umožní ďalej vymeniť široko žiaduce veci za INÉ široko žiaduce veci. Keď teda človek nevyrobí nič a aj tak dostanete čo by len niečo z tých široko žiaducich vecí, tak je MIMO TOKY VÝMEN. Dostal sa tam tým, že súhlasil s niekym, kto mu takúto vec „dovolil“. A tu niekde začína zmätok vo výmenách. Je očividné, že ten, kto sa pokúsi získať široko žiaduce veci za to, že neposkytne ako výmenu nič, tak to je podvodník alebo dokonca kriminálnik. A kriminalizácia začína v bode, kedy dovolíte, aby boli toky výmeny pokrivené. A takto máme na svete nespravodlivosť. Príkladov je v našej politicko-ekonomickej spoločnosti dosť a dosť. A nespravodlivosť je potom jedna s tých vecí, ktorá bere človeku úsmev z tváre a ženie ho do strachu, že aj on bude obeťou nespravodlivosti. Neveríte? Pozrite si film Piráti z karibiku.