Zažnite svetlá

Pred mnohými rokmi som počul pekný príbeh. Netuším, či rozprávač čerpal tému z nejakej poviedky, ani či sa to zakladalo na skutočnej udalosti. Námet teda nie je môj, ale tento príbeh o nezištnej obetavosti som napokon zosmolil za jedno pekné dopoludnie. Zvyknem ho rozprávať na seminároch a mám čo robiť, aby mi pri tom nevyhŕkli slzy. Veď posúďte sami...

Zažnite svetlá

Pilot sa mračil ešte viac, ako ťažké dažďové chmáry na oblohe. Pomyslel si, že predpoveď počasia meteorológom nevyšla a teraz má posádka a 9 pasažierov lietadla vážne problémy. Kapitánovi sa preháňala hlavou neodbytná myšlienka: „Ak do hodiny nebudeme pri nejakej pristávacej ploche, tak sa môžeme všetci pozabíjať.“ To isté si myslel mladučký pilot, ktorý sedel vedľa a hrdil sa pyšným titulom „Prvý dôstojník“.

Stalo sa to tak: Na ceste na odľahlé letisko v riedko obývanej oblasti, ktoré nebolo vybavené nijakým navádzacím rádiomajákom vleteli do hustých mrakov, ktoré tam vôbec nemali byť. Nejaký čas leteli podľa prístrojov, stopky odtikávali čas, pozorne si značili kurz a rýchlosť, ale mraky boli stále hustejšie a keď sa pokúšali nájsť ich spodný okraj, blížili sa nebezpečne k letovej hladine, ktorá by preťala vrcholy vŕškov, ktoré boli vyznačené na mape. Naraziť v hustej perine hmly do neviditeľného kopca, to bolo posledné, po čom kapitán túžil. Po krátkej úvahe veliteľ otočil stroj o 180 stupňov a vracal sa naspäť v nádeji, že nájde okraj oblačného pásma.

Jeho lietadlo bola stará dobrá Dakota, DC-2, ktorá si už odslúžila svoje v nedávnej svetovej vojne a teraz ju používali najčastejšie pre dopravu banských inžinierov na nepravidelných letoch. Ako vojenský pilot zažil najrôznejšie ťažké situácie, ale teraz mu na čelo vystúpil pot. Uvedomil si, že sa príliš spoľahol na meteorologickú predpoveď, ktorá sľubovala iba pretrhanú oblačnosť a tento prekliaty studený front sa očakával až zajtra.

Mimovoľne stisol páky riadenia, keď si uvedomil, že príliš dlho leteli oblačnosťou a dúfal, že nad cieľovým letiskom nájde kus voľnej oblohy. Boli v pasci! Mal to byť len krátky, let, Dakota by s plnými nádržami doletela 1600 kilometrov, ale teraz sa ukazovalo, že palivo natankované na kratší let, ani bezpečnostná rezerva zrejme nebude stačiť.

Piloti priam cítili napätie za chrbtom, pasažieri znepokojene pozerali na hodinky, už dávno mali byť v cieli, len spoľahlivé motory zatiaľ pokojne húdli svoju pieseň. Začalo sa stmievať.

Kým prvý dôstojník na chvíľu prevzal riadenie, kapitán pozeral do mapy a z uplynutého času, rýchlosti a manévrov sa snažil odhadnúť, kde by sa mohli nachádzať. Mapa ukazovala, že v oblasti by malo byť nejaké staré letisko, ale nebol si istý, v akom je stave a v mrakoch mohol iba odhadovať, kde sa nachádza. Jeho letové príručky neuvádzali žiadne rádiové frekvencie, na ktorých by sa dalo spojiť s prípadným pozemným personálom záhadného letiska, žiadne navádzacie rádiomajáky, nič, nič, nič. S chmúrnym výrazom hľadel na ukazovateľ stavu paliva v nádržiach. V duchu sa trpko usmial nad myšlienkou, že až sa nakoniec zrútia, aspoň nebude mať čo horieť...

Zrazu sa do okien lietadla oprelo jasnejšie svetlo, hoci ťažké kvapky ešte stále búšili na predné sklo a stierače ledva stíhali odtláčať príval vody. Konečne narazili na okraj súvislého oblačného pásu. Pilot zazrel trhlinu v mrakoch a tam dolu, hlboko dolu, zbadal zemský povrch. Ach, stará dobrá Matička Zem. Bez váhania natočil lietadlo do strmého klesania, bez ohľadu na pohodlie pasažierov, motory hučali v tom strmom páde, ubral plyn, ale urobil všetko preto, aby zostal v úzkom šikmom koridore čistej oblohy. Pasažieri sa pevne chytili operadiel a ustarostene sa pozerali cez skromné okienka Dakoty von.

Kapitán chcel nájsť spodný okraj mrakov a potom pod nimi hľadať spásu. Rýchly prepočet mu ukázal jasne, že už nijako nedoletí tam, odkiaľ popoludní odštartovali. Ale chcel nájsť to staré záhadné letisko, ktoré videl na mape. Podľa prepočtov ho už minuli a potreboval ešte raz otočiť kurz lietadla a nájsť ten kúštik pristávacej dráhy, ktorá znamená záchranu a život.

Pod lietadlom sa vlnila pahorkatina, vŕšky, skupiny kopcov, sem tam skalnaté stráne. Kapitán nikde nevidel cesty, ani rieky, bola to zvláštna trávnatá préria, sem tam skupiny stromov. Niektoré kopce mali svoje vrcholy v mrakoch, medzi pahorkatinou a spodným okrajom oblačnosti nebolo vari viacej ako 200 metrov. Pilot zaklial pomedzi zuby. Potreboval by letieť vyššie, ak chce nájsť to letisko. V dvestometrovej výške nedovidí ďaleko. Pokúšal sa odhadnúť, kde presne sa nachádzajú, akým smerom asi fúkal vietor, ako ďaleko ich mohol odviať od predpokladaného kurzu nakresleného na mape.

Rozhodol sa, že začne krúžiť a postupne preskúmajú oblasť v okolí. Pozeral sa, či nenájde pod sebou aspoň kus rovného terénu, na ktorom by núdzovo pristál, ešte kým sa krajiny nezmocní tma. Ale všade len kopce, kopčeky, veľa drobných údolí, no nikde dostatočne dlhá rovná plocha, aby tam mohli ako tak bezpečne zosadnúť.

Kapitán odhadoval, že už nemá viac paliva ako na 40 minút letu a je tu ešte vážnejší problém. Súmrak už začal a čochvíľa sa znesie na krajinu úplná tma. Pilotovi v rýchlosti chodili hlavou myšlienky: „Tam dolu je tvrdá, veľmi tvrdá a neústupná zem, pár metrov nad lietadlom je súvislá vrstva oblakov a okolo ťažké závoje dažďa, ktoré skoro stále blokujú výhľad.“

Mal stiesnené pocity, ale pevnou rukou riadil lietadlo, rozhodnutý bojovať do konca. Opakovane sa pozeral do mapy a už niekoľko krát odhadoval, kam ho mohol vietor v mrakoch zahnať. Postupne pátral po pristávacej dráhe, vyčlenil si na to predpokladaný pás územia. V ňom krúžil a uprene hľadel von, aby zbadal náznak záchrany.

Keď už v posledných zvyškoch denného svetla uvažoval, že sa pokúsi posadiť stroj na niektorý z oblých hrebeňov a radšej rozbije lietadlo na ňom, ako by riskoval úplne nekontrolovaný pád v tme, keď lietadlo spotrebuje aj posledné kvapky paliva, vtedy jeho pozornosť pritiahlo čosi, čo zazrel úplne vpravo. Nečakane tam v dolinke zasliepňalo svetlo. Jedno, potom druhé.

Kapitán v náhlej nádeji zvrtol lietadlo doprava a blížil sa rýchlo k vzdialeným svetlám. Pozorne hľadel dolu do tmy a priam mu poskočilo srdce od radosti, keď si všimol, že spoza kopcov sa začali vynárať dva rady svetiel. Presnejšie povedané, dva prerušované rady svetiel, pretože pristávacia dráha bola lemovaná lampami, ktoré ani zďaleka nesvietili všetky, ale hlavné je, že pod lietadlom sa vynorila skutočná dráha, o tom nebolo ani najmenších pochybností.

Kapitán ešte raz pozrel na stav paliva a doprial si dva oblety okolo letiska, teraz už nechcel nič nechať na náhodu, nechcel ani náhodou zavadiť o okolité kopce a potreboval aj odhadnúť smer vetra pred posledným priblížením. Hľadel na letisko tam dolu, videl len svetlá okolo dráhy, inak nebolo vidieť nič, nijaké budovy, nijakých ľudí, ani lietadlá, čo bola takmer záhada. Na chvíľu mu zovrelo hrdlo dojatie, naposledy zažil ten istý pocit, keď pred pár rokmi pristával v Barme s dopravným lietadlom, ktoré rozstrieľali japonské stíhačky, mal na konci už len jeden kašľajúci a dymiaci motor, druhý odišiel do večných lovíšť hneď v prvých sekundách útoku. Ešte aj nádrže mal vtedy ako rešeto a na základňu priletel zakrvavený, s poslednými kvapkami benzínu.

Aj vtedy cítil dojatie, ale teraz len pevne zovrel riadenie, vysunul klapky, podvozok a v poryvoch vetra a hustého dažďa posadil stroj na dráhu. Ešte chvíľu poskakovalo lietadlo po betónovej dráhe, ale čoskoro už bezpečne stáli. Pilot priam cítil úľavu vystrašených cestujúcich a až teraz si uvedomil, že má úplne spotený chrbát. Jeho mladý kopilot len zarazene pozeral a tiež prežíval pocity znovuzrodenia.

Keď stáli na konci dráhy, kapitán sa začal zvedavo rozhliadať okolo seba. Nikde nevidel ani živú dušu, všade okolo už ovládla priestor tma, kam oko dovidelo neboli žiadne svetlá okrem tých, čo vyznačovali dráhu, nerozoznali ani nijaké rolovacie dráhy. Pasažierom povedali, aby zostali v lietadle a veliteľ vykročil do tmy, dažďa a vetra. Keď sa mu trochu prispôsobili oči šeru, tak zbadal, že oproti nemu kráča krívajúca postava. Bol to starý, šedivý muž s paličkou.

Kapitán mal na jazyku veľa otázok, ale starec mu len stisol na pozdrav ruku a gestom ukázal, že ho má nasledovať. Asi po sto metroch bol maličký drevený domec, vedľa búda z ktorej do dažďa vykúkal pes, štekal ale nemal zjavne chuť liezť von do toho nečasu.

Keď vošli dnu, kapitán konečne mohol ukojiť svoju zvedavosť. „Kde to sme? Čo je toto za letisko?“

Ujko, odložil paličku a povedal: „Toto je stará vojenská základňa, ale dnes tu už nič nie je. Som tu len ja so psom, robím tu strážnika, tam ďalej sú baraky a v nich sú uložené nejaké haraburdy, ktoré podľa mňa už nikto nikdy nebude potrebovať.“

Strážnik bez slova nalial kapitánovi čaj do šálky a ten s vypytoval ďalej: „Ale ako to, že je rozsvietená dráha? Zatelefonoval vám nejaký letový dispečer, že máte očakávať lietadlo v núdzi?“

„Kdeže! Pane, tu nie je nič, telefóny sú odpojené už niekoľko rokov. Tu dávajú líšky dobrú noc. Ešte za prvej svetovej vojny tu zriadili výcvikové stredisko a v tej vojne som prišiel o nohu,“ - povedal a poklepkal si po dreve svojej protézy pod kolenom - „v poslednej vojne tu tiež trénovali pilotov, ale to boli bombardéry. Synak, tu je ľudoprázdno, tak tu mohli zhadzovať bomby do sýtosti.“

Kapitánovi to však stále nedalo a pýtal sa ďalej: „ Ale prečo svietia svetlá na dráhe?“

„Počkajte pane, musíme ich vypnúť, aby mi tú elektrinu nedali k náhrade.“ Bielovlasý veterán sa zdvihol a opäť vyšiel do dažďa. Kapitán išiel za ním a po približne 400 metroch prišli k malému domcu, kde bola rozvodňa. Dedo potiahol dve páky a vzdialené svetlá zhasli. Kapitán žasol stále viac, ale silnejúci vietor mu bral slová od úst. Pomyslel si, že budú musieť pozháňať brzdné kliny, aby zaistili lietadlo v tomto vetre.

Keď sa vrátili do domca, kapitán ešte raz zopakoval otázku: „Prečo bola dráha rozsvietená?“

Strážnik odložil plášť, podal šálku kapitánovi a odpovedal: „Pane, ako som tu sedel v domci, tak som počul nad hlavou dva krát preletieť nejaké lietadlo. Pozrel som sa von oknom a videl som ten nečas a nadchádzajúcu tmu, tak som si povedal, že možno sa niekto stratil. Možno niekto potrebuje pomoc. Tak som vyšiel von a pustil som prúd do svetiel na dráhe. Nebol som si istý, či to bude fungovať, viete, tu už dávno nepristálo nijaké lietadlo, len tie bombardéry potrebovali kedysi trénovať nočné lety. Ale našťastie je pár lámp ešte v poriadku.“

Kapitán takmer stratil reč. Viac menej sám pre seba šokovaný zopakoval, čo povedal starý muž: „Možno niekto potrebuje pomoc? V tomto nečase? Nadchádza tma?“ Zmätene sa pozrel na drevenú protézu strážnika, na jeho paličku, pozrel sa ušpineným oknom von, kde z tmy padali dažďové kvapky na sklo. Uvedomil si, že tento dobrý človek, ktorého jediná povinnosť je dohliadať na zabudnutú vojenskú základňu v zemi nikoho, ktorému sa musí tak ťažko chodiť bez nohy, ktorú kedysi obetoval vlasti, ktorý mohol pokojne ignorovať zvuk akéhosi vzdialeného lietadla, vstal, išiel do toho nečasu a kráčal dlhé metre k rozvodni, keď ani nevedel, či to vôbec bude fungovať a ani si nebol istý, či je naozaj niekto v núdzi.

Kapitánovi vyhŕkli slzy dojatia, už sa nezmohol na slovo, len jedna myšlienka mu chodila hlavou - „Možno niekto potrebuje pomoc?“ - len ticho stisol ruky svojmu záchrancovi. Uvedomil si, že všetky jeho vyznamenania, ktoré dostal za vojny za svoju preliatu krv a statočnosť, by nestačili na ocenenie skutku, ktorý preukázal tento bielovlasý veterán, tu v tomto bohom zabudnutom kúsku zeme.

A vlastne nie. Dnes večer Boh na tento osamelý kút nezabudol, bol tu, presne tam kde to bolo treba a zastúpil ho tento drobný človiečik, ktorý mohol pokojne priložiť ďalšie polienko do svojej piecky a nestarať sa o nikoho, len o seba.

xxx

Tento svet tak zúfalo potrebuje ľudí, ktorí nezaváhajú a navzdory všetkému pôjdu a zažnú svetlá.