Milí priatelia,
býva mojím zvykom, že na Štedrý deň už zanechám zhon, nákupy a venujem čas myšlienkam a spomienkam na ľudí, ku ktorým mám blízko. Vianoce sú čas, ktorý tradične symbolizuje blízkosť rodiny, pohostinnosť domova a fakt, že na svete nie sme sami.
Na Vianoce dávame do okna svetielka ako symbol, že keby bola v našom okolí rodina v núdzi, mala by dvere otvorené, nie ako Mária s Jozefom, ktorí v Betleheme museli stráviť zimnú noc v maštali.
Včera som pracoval skoro do pol piatej ráno, lebo som chystal nový druh tréningu, ktorého základom sú videoprednášky. Kým sa súbory upravovali, mal som dlhšie obdobia čakania a tak som začal hľadať jeden prekrásny článok venovaný pohostinnosti. Keď som ho pred rokmi dostal e-mailom, plakal som od dojatia a chvíľu mi trvalo, kým som ho rozdýchal. Včera hlboko v noci sa mi ho konečne po rokoch podarilo objaviť, opäť som si pri ňom poplakal a rozhodol som sa, že ho v rámci vianočnej dobrej vôle preložím. Je to tak trochu môj darček duchovnej povahy vám všetkým.
Je to príbeh napísaný pilotom Delta Airlines, ktorý letel z Frankfurtu do Atlanty 11. septembra 2001 a niekde za polovicou Atlantiku nič netušiac o teroristických útokoch zažili piloti úplne nezvyčajný jav, keď centrum riadenia letovej prevádzky vyhlásilo, že všetky letiská v USA sú zatvorené a kapitán lietadla si má vybrať akékoľvek letisko mimo územia Spojených štátov a letieť v podstate kam chce. Podobné niečo letoví dispečeri prakticky nikdy nerobia. Ako sa príbeh vyvinie ďalej, to si už prečítajte priamo v článku. Je to však nádherný príklad pohostinstva, nezlomnosti dobrej vôle a výborne symbolizuje tento vianočný čas.
Želám teda všetkým priateľom pokojné a šťastné sviatky, nech je ich domov oázou pokoja a bezpečia. Nech dokážeme v ďalšom roku šíriť myšlienku priateľstva, porozumenia a slobody.
Váš,
Pali Timko
Príbeh posádky Delta Airlines
Leteli sme z Frankfurtu už asi 5 hodín nad severným Atlantikom a ja som podľa plánovaného rozvrhu odpočíval na lehátku určenom pre posádku. Náhle sa roztvorili závesy a dostal som príkaz sa okamžite vrátiť do kokpitu a hlásiť sa u kapitána. Keď som sa tam dostal, ihneď som si všimol v tvárach celej posádky výraz typický pre krízové situácie. Kapitán mi podal vytlačenú správu. Rýchlo som ju prečítal o došlo mi, aká je závažná. Správa bola z Atlanty, kam smeroval náš let a jednoducho hovorila: „Všetky pristávacie dráhy v USA na kontinente aj vzdušný priestor sú zatvorené. Pristaňte ihneď ako sa dá, na najbližšom letisku podľa vlastnej voľby.“ Nuž, ak vám letecký dispečer hovorí, aby ste okamžite pristáli, ale neuvedie nijaké cieľové letisko, znamená to, že sa dobrovoľne vzdal kontroly nad lietadlom a odovzdáva ho do plnej moci kapitána.
Vedeli sme, že to je vážna situácia a potrebovali sme rýchlo nájsť nejakú pevnú zem, kde by sme mohli spočinúť. Rýchlo sme odhalili, že najbližšie letisko je 400 míľ od nás, museli by sme sa otočiť vpravo dozadu a letieť na Gander, ostrov pred New Foundlandom. Nasledovala krátka komunikácia s kanadským leteckým kontrolórom, potom ostrá pravá zákruta, ktorá nás naviedla na Gander, kde sme dostali povolenie pristáť. Až neskôr sme prišli na to, prečo nám schválil kanadský dispečer našu požiadavku letieť na Gander bez akéhokoľvek zaváhania. Naša posádka dostala pokyn pripraviť všetko na skoré pristátie. Kým sa toto dialo, dostali sme z Atlanty správu, ktorá hovorila o teroristickej aktivite v oblasti New Yorku. Našu palubnú posádku sme informovali, že letíme na Gander, a že treba pripraviť lietadlo na pristátie. O niekoľko minút neskôr som sa v kokpite dozvedel, že niekoľko našich lietadiel bolo unesených a narazilo do budov na viacerých miestach USA. Rozhodli sme sa, že musíme informovať pasažierov, no zatiaľ sme sa rozhodli KLAMAŤ a tvrdiť, že máme poruchu na palubných prístrojoch a musíme pristáť v Ganderi, kde všetko skontrolujeme. Sľúbili sme im ďalšie informácie až v Ganderi.
Mnohí pasažieri boli nespokojní, ale tak to už chodí. Asi 40 minút potom, čo začal tento príbeh, sme pristáli v Ganderi. Bolo tam už asi 20 lietadiel z celého sveta. Keď sme zarolovali na parkovacie miesto, kapitán urobil nasledovné vyhlásenie:
„Dámy a páni, asi sa čudujete, že tak veľa lietadiel okolo nás má tú istú poruchu prístrojov ako my. V skutočnosti sme sa tu ocitli pre veľmi závažné dôvody.“ Potom vysvetlil to málo čo vedel o situácii v Spojených štátoch. Bolo počuť, ako pasažieri zalapali po dychu a videli sme neveriace pohľady. Miestny čas v Ganderi bol 12:30 (11:00 na východnom pobreží USA). Kontrolná veža nám prikázala zostať v lietadle. Nikomu nedovolili opustiť lietadlo. Nikto z pozemného personálu sa nesmel priblížiť k lietadlu. Iba auto letiskovej polície nás občas pohľadom skontrolovalo a potom sa presunulo ďalej, okolo ostatných lietadiel.
Približne počas ďalšej hodiny sa vzdušné cesty nad severným Atlantikom vyprázdnili a len v samotnom Ganderi skončilo 53 lietadiel z celého sveta, z toho 27 letiacich pod americkou vlajkou. Povedali nám, že pasažierom všetkých lietadiel dovolia vystúpiť, ale po jednom a prednosť dostanú neamerické aerolínie. My sme dostali číslo 14 v poradovníku amerických strojov. Tiež nám trochu neisto povedali, že okolo 18:00 nám oznámia termín pre opustenie lietadla.
Medzičasom sme sa po prvý krát cez rádio dozvedeli, že lietadlá vleteli do budov World Trade Center v New Yorku a do Pentagonu vo Washingtone.
Ľudia sa pokúšali použiť svoje mobilné telefóny, ale neboli schopní sa pripojiť, kvôli odlišnému systému v Kanade. Niektorým sa to podarilo, ale dostali sa len k operátorom, ktorí spravidla povedali, že linky do USA sú buď blokované, alebo preťažené a majú skúsiť neskôr. Neskôr večer sme sa dozvedeli, že WTC Dvojičky sa zrútili a štvrté unesené lietadlo havarovalo. Teraz boli pasažieri šokovaní a emocionálne vyčerpaní, ale ostali pokojní, lebo sme ich žiadali, aby sa poobzerali okolo seba a uvideli, že v tej istej situácii sú aj ostatní. Okolo nás bolo 52 iných lietadiel s rovnakým osudom. Povedali sme, že teraz rozhoduje Kanadská vláda a sme jej vydaní na milosť či nemilosť.
O šiestej večer letisko Gander dodržalo slovo a oznámili nám, že sa dostaneme z lietadla až o 11:00 ďalší deň. To zobralo pasažierom poslednú nádej a jednoducho rezignovali. Akceptovali tieto správy bez veľkého šomrania a začali sa pripravovať na prenocovanie v lietadle.
Gander prisľúbil akúkoľvek medicínsku pomoc podľa potreby, vodu a udržanie palubných záchodov v prevádzke. Skutočne dodržali slovo, našťastie sme počas noci nemali nijaký zdravotný problém. Mali sme tam mladú dámu v 33. týždni tehotenstva. O ňu sme sa SKUTOČNE dobre postarali. Noc sme prestáli bez komplikácií navzdory nepohodliu.
Okolo 10:30 dopoludnia 12. septembra sme dostali pokyn pripraviť sa na opustenie lietadla. Po boku lietadla sa objavil konvoj školských autobusov, pristavili schody k lietadlu a pasažierov vzali k terminálu na odbavenie. Našu posádku vzali do toho istého terminálu, ale mali sme ísť do inej sekcie, kde sme prešli cez imigračnú a colnú kontrolu a potom sme sa mali prihlásiť u Červeného kríža.
Keď sme sa oddelili od pasažierov, čakala nás karavána mikrobusov, ktorá nás odviezla do veľmi malého hotela v meste Gander. Netušili sme, kam umiestnia našich pasažierov.
Mesto Gander má 10.400 obyvateľov. Červený kríž nám povedal, že musia zvládnuť 10.500 cestujúcich zo všetkých lietadiel, ktoré boli nútené pristáť v Ganderi. Povedali nám, že máme relaxovať v hoteli a čakať na telefonát s výzvou na návrat na letisko, avšak poznamenali, že ten telefonát nemáme očakávať tak skoro.
Úplný rozsah teroru u nás doma sme pochopili, až keď sme prišli na hotel a zapli televízor, približne 24 hodín potom, čo všetko začalo. Medzičasom sme si vychutnávali pohostinnosť a prechádzky po meste. Ľudia boli voči nám veľmi priateľskí, oni jednoducho vedeli, že my sme „tí ľudia z lietadiel“. Všetci sme sa mali skvele, potom nás zavolali späť, 2 dni neskôr – 14.9. o 7:00 ráno.
Dostali sme sa na letisko 8:30, odlet bol 12:30 a v Atlante sme boli o pol piatej podvečer. (Gander má posunutý čas o 1,5 hodiny oproti východnému pobrežiu USA, áno(!), o hodinu a 30 minút). Ale to nie je to, o čom som chcel hovoriť.
To, čo nám rozprávali pasažieri, to bolo tak povznášajúce a neuveriteľné, že to snáď ani nemohlo prísť v lepšom čase. Zistili sme, že mesto Gander a dediny v okolí v okruhu 75 kilometrov zavreli stredné školy a sprístupnili aj haly, chaty a chalupy a akékoľvek miesta vhodné na zhromaždenie ľudí. Všetky tieto zariadenia premenili na masové ubytovacie zariadenia. Niekde boli rozkladacie postele, niekde matrace so spacákmi a vankúšmi. VŠETCI študenti stredných škôl sa prihlásili ako dobrovoľníci, aby sa starali o svojich „HOSTÍ“.
Našich 218 pasažierov skončilo v mestečku s názvom Lewisporte, asi 45 km od Ganderu. Ak ženy chceli byť v zariadení vyhradenom pre ženy, tak sa to zariadilo. Rodiny ubytovali spolu. Všetci starší pasažieri nedostali na výber a jednoducho ich prijali do rodín v súkromných domoch. Spomeňte si na tú mladú tehotnú ženu - tak tú ubytovali v súkromnom dome na ulici s nonstop lekárskou pohotovosťou.
Zubní lekári čakali len na zavolanie, sestričky a medici boli v pohotovosti a boli neustále k dispozícii priamo pri ubytovaných. Počas dňa mali pasažieri k dispozícii „poznávacie“ výlety. Niektorí ľudia išli na výjazdy na lodiach a člnoch po jazerách a prístavoch. Niektorí navštevovali miestne lesy. Miestne pekárne ostali otvorené a pre hostí neustále piekli čerstvý chlieb. Všetci obyvatelia varili jedlo a nosili ho do škôl pre tých, ktorí zostali tam. Iných vozili do miestnych jedální a reštaurácií podľa ich ľubovôle. Rozdávali sa žetóny na práčovne, lebo kufre zostali v lietadle. Inými slovami, akákoľvek potreba nešťastných cestovateľov bola uspokojená. Pasažieri plakali dojatím, keď nám hovorili svoje príbehy.
Po tom všetkom nás dopravili na letisko úplne načas a nikto nechýbal, ani nemeškal. Všetko to fungovalo vďaka Červenému krížu, ktorý mal presné informácie o tom, ktorá skupina potrebuje odísť a v akom čase. Úplne neuveriteľné.
Keď pasažieri prišli na palubu, bolo to, ako keby sa vracali z dovolenky. Každý poznal každého po mene. Podelili sa o príbehy z pobytu, navzájom sa presviedčali o tom, že kto sa mal lepšie. Z toho až rozum stál.
Náš let do Atlanty vyzeral ako školský výlet. Nás ako keby ani nepotrebovali. Pasažieri si vytvorili pevné vzťahy, tykali si navzájom, vymieňali si telefónne čísla, e-mailové adresy. A potom sa stala zvláštna vec. Jeden z našich cestujúcich z biznis triedy ma oslovil a požiadal ma, či by mohol osloviť ostatných pasažierov cez palubné reproduktory. Takéto niečo by sme za normálnych okolností nikdy, nikdy nedovolili. Ale teraz mi niečo nahováralo, že sa mu nemám stavať do cesty. Povedal som iba: „Samozrejme!“ Pán vzal mikrofón do rúk a pripomenul ľuďom na palube, cez čo sme prešli v posledných dňoch. Pripomenul im pohostinnosť, ktorú sme dostali od úplne cudzích ľudí. Ďalej povedal, že ide založiť nadáciu DELTA 15 (číslo nášho letu). Účelom nadácie bude zabezpečiť štipendiá pre študentov z mesta Lewisporte, aby sa mohli dostať na vysoké školy.
Požiadal o finančné dary akejkoľvek výšky od spolucestovateľov. Keď sa k nám vrátil papier, ktorý koloval lietadlom, boli na ňom mená, telefóne čísla, adresy a sumy, ktoré spolu predstavovali 14.500 amerických a 20.000 kanadských dolárov. Ukázalo sa, že pán, ktorý toto začal, bol lekár z Virgínie. Sľúbil, že vyzbiera dary a vykoná administratívne práce potrebné pre prideľovanie štipendií. Tiež povedal, že osloví aj spoločnosť Delta a požiada ju tiež o príspevok.
Prečo toto všetko?
Len preto, že nejakí ľudia na odľahlom mieste boli láskaví k cudzincom, ktorí im spadli na krk z neba. PREČO NIE?
Link na originálny článok
Poznámka prekladateľa:
Je zvláštne, že ľudia prejavujú vrcholnú ľudskosť najmä v okamihoch krajného vypätia. Je jedno aké zlo zasiahne život ľudstva, vždy na to odpovedá prostý človek nezištnou pomocou a láskou, ktorej zlo nikdy neporozumie.
Americký básnik Robinson Jeffers napísal tento verš:
Sme ako olivy, až keď sme pod tlakom
Vydávame zo seba to najlepšie
Vydávame zo seba to najlepšie
Želám pokojné a požehnané Vianoce
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára